Ak láska ide cez žalúdok, v Dunaeďháze to platí dvojnásobne. Tradičné jedlá, národné špeciality i kuchyňa dolnozemských Slovákov sa spolu s hudbou a tancom stali počas septembrových víkendov hlavnou spoločenskou udalosťou končiaceho sa leta. Ako povedala predsedníčka miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy Eva Kollárová: „Spoločne varíme, jeme a zabávame sa.“

Ožila stará slovenská pec

Prvý víkend patril slovenskému pastierskemu domu Sándora Petrika z konca 19. a začiatku 20. storočia. V oblastnom múzeu sa pri historickej peci piekol chlebový langoš, ktorý slovenská gastronómia pozná aj ako podplamenník či podpecník. Z desaťlitrového vedra vzniklo šestnásť voňavých podplamenníkov. Pečenie bolo neraz poriadnym „fitnesom“ s drevenou lopatou a pripomenulo návštevníkom, akú náročnú prácu vykonávali naši predkovia. Kto zavítal do domu, neobjavil iba staré recepty a zvyky, ale aj pamäť obce. Príjemnú atmosféru rozlúčky s letom dotvorila skupina Slnečnice. Malí speváci a tanečníci ukázali, že spev a pohybová hra nie sú deťom ani v slovenskej verzii cudzie. Zaznela Kukulienka aj maďarská pieseň o sýkorke a trstinovej streche. Symbolicky pripomenula slovenské evanjelické rodiny, ktoré Dunaeďház (kedysi Tót Egyház) osídlili v 18. storočí. Aj v tom spočíva sila obce – prepájať ľudí a kultúru bez ohľadu na generácie či národnosť. „Spomienky sú rajom, odkiaľ nás nemožno vyhnať. Prajeme krásne spomínanie a ďakujeme za sprostredkovanie jednej z mnohých dolnozemských ciest Slovákov na juh,“ hovorí zápis v pamätnej knihe obecného domu od delegácie z družobnej obce Svätý Peter zo Slovenska.

Povestné „okoštuj“

Nasledujúce podujatie – Zemiakový deň – premenilo obec na veľkú gastronomickú slávnosť. Už od skorého rána sa domáci obliekli do záster a pri kotloch i peciach sa stretli skúsení kuchári, ale aj šéfkuchárky. Svoje družstvá postavili spolok Dunaeďháza 1217 – 2017, Slovenská národnostná samospráva, Slovenská národnostná základná škola v Dunaeďháze, Klub dôchodcov Jasná jeseň, festival Čipetka i ďalší miestni dobrovoľníci. Ich cieľom bolo pripraviť jednoduché, ale chutné zemiakové menu a tak trhali a miesili zemiakové cesto, pomáhali pri kotle, varili, vyprážali, ale aj piekli krumple na rozličné spôsoby, prezentovali svoje kulinárske umenie. Viac ako tristo kilogramov zemiakov sa postupne premenilo na pagáče, fánky, gombolce s makom, syrom či kakaom, langoše, párky-viršle v zemiakovom cestíčku, zemiakovú knedľovú polievku, halušky a povestný dolnozemský paprikáš. Najmladším najviac chutili domáce zemiakové lupienky, starší si pri spoločnom stole vychutnávali jedlo i rozhovory, v ktorých sa prelínala maďarčina, slovenčina aj miestne nárečie. Výraz „okoštuj“ sa stal najčastejšie vyslovovaným slovom celého dňa a záhrada kultúrneho domu doďaleka rozvoniavala v slaných a sladkých chutiach.

Viac príležitostí počuť o Slovensku a Slovákoch

Hoci sa slovenčina v Dunaeďháze dnes používa skôr pasívne a väčšina detí si ju už v rodinách prirodzene neosvojuje, obec na svoje slovenské korene nezabúda. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2022 tvorí maďarská národnosť 85,6 % a slovenská 10,9 %. obyvateľov. Aktivity slovenskej národnostnej samosprávy, miestnej školy i hosťujúcich učiteľov slovenského jazyka z Maďarska majú preto mimoriadny význam. Prostredníctvom kultúrnych podujatí a spoločných stretnutí pomáhajú prenášať jazyk i slovenskú vzdelanosť predkov zo školských lavíc a učebníc do každodenného života. Komunity môžu objavovať, koľko spoločných slov má slovenčina a maďarčina, respektíve koľko výrazov prešlo zo slovenčiny do maďarčiny (a naopak). Spolu s jazykom poznávajú tiež históriu, zemepis a kultúru svojich predkov.

Nie je to celkom nový príbeh. Už od 18. storočia sa v obci vyučovalo po slovensky viac predmetov, napr. zemepis Uhorska, biblické dejiny či cirkevný spev. Dunaeďház na túto tradíciu nadväzuje aktualizovanými formami a dokazuje, že spoločná kultúra i jazykové kontakty dokážu spájať komunity aj v treťom tisícročí.

Slovenský jazyk pritom nemusí byť v tomto kraji až taký vzdialený a cudzí. Pôsobil tu napríklad dedinský kňaz, publicista, polyhistor a jeden z prvých slovenských etymológov Štefan Leška. Preskúmal slovensko-maďarské jazykové vzťahy a rozhodol sa zozbierať do jednotného diela slová, ktoré Maďari prebrali od Slovanov (rukopis dokončil v roku 1815 v Malom Kereši). Vďaka slovníku máme evidované početné maďarské slová slovenského (slovanského) pôvodu ako Balaton (blato/blatistý močiar), Karácsony (Vianoce alebo Kračún zo slova krátky /deň/), péntek (piaty deň v týždni, zo slovanského pátek, pjátok), tarhonya (trhané cesto, zo slova trhanja) i ďalšiu slovnú zásobu z oblasti hospodárskeho, administratívneho i kultúrneho života. Na Leškove tvorivé aktivity možno nadviazať v národnostnom školstve v mestách a obciach na Dolnej zemi aj dnes.

Marek Locek, vyslaný učiteľ zo Slovenska

Foto: autor