So slovenskými ľudovými piesňami z rôznych našich regiónov sa mali možnosť zoznámiť záujemcovia, ktorí začiatkom decembra zavítali do Celoštátnej knižnice cudzojazyčnej literatúry (CKCL) na prezentáciu knižných publikácií a zvukových nosičov Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM).

– Naše inštitúcie, medzi ktoré patrí aj ÚKSM, sa snažia o to, aby zmapovali, zachránili a prezentovali kultúrne dedičstvo, ktoré naši predkovia vytvorili tu, na území dnešného Maďarska.(...) Nazdávam sa, že prostredníctvom týchto diel bola obohatená nielen slovenská komunita v Maďarsku, nielen kultúra v Maďarsku, ale aj univerzálna, celoslovenská kultúra vôbec, pretože tieto zbierky často obsahujú aj také poklady, aké by sme už ani na Slovensku nenašli... – zdôraznila po privítacích slovách námestníka generálnej riaditeľky hostiteľskej inštitúcie Istvána Horváthapredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račkováa zároveň sa poďakovala každému, kto sa podieľal na zrode jednotlivých diel od informátorov cez hudobníkov až po odborníkov z oblasti tlačiarenských prác, či zvukovej techniky.

Dedičstvo Štefana Lamiho

Na otázku moderátora podujatia, predsedu Národnostnej sekcie Maďarskej národopisnej spoločnosti Sándora Horvátha riaditeľka našej kultúrnej inštitúcie Katarína Király porozprávala, že už ako žiačka budapeštianskej slovenskej školy sa začala venovať slovenskému folklóru, tancom, zvykom a krojom, neskôr sa dostala aj k dialektológii a napriek tomu, že vyštudovala v Bratislave odbor slovenčina – ruština, nezamestnala sa ako pedagogička. Pritom na každom svojom pracovisku mala možnosť robiť výskumy medzi Slovákmi v Maďarsku, či už ako redaktorka slovenskej relácie Maďarskej televízie, alebo vo svojej súčasnej funkcii. Zároveň vyzdvihla osobnosť nebohého, uznávaného nášho folkloristu Štefana Lamiho, s vnučkou ktorého 12 rokov chodili spolu do školy, boli kamarátky a od Pišta báčiho získala nesmierne množstvo nových poznatkov, ako aj cenných materiálov, prameňov.

Z Mlynkov na Kestúc

Katarína Király ďalej uviedla, že zbierka „F kestúckem šírem poli...“ mohla vzniknúť aj preto, lebo jej rodná obec, Mlynky, ako aj susedný Santov – odkiaľ pochádzal jej starý otec so zlatom v hrdle – už boli zmapované, pred niekoľkými desaťročiami vydali zbierky slovenských ľudových piesní týchto obcí naši poprední básnici (Gregor Papuček– Mlynky, Alexander Kormoš – Santov). Pritom starý otec K. Király bol jedným z najlepších informátorov Gregora Papučka, poznal množstvo krásnych slovenských ľudových piesní a vždy si pamätal, ktoré sa naučil ešte v Santove ako paholek a ktoré sa naučil už v Mlynkoch po založení rodiny. Podľa riaditeľky ÚKSM je to príznačné pre všetky slovenské obce v Pilíši, aj po dlhých desaťročiach evidujú, že daná pieseň pôvodne nebola ich, ale dostala sa k nim sprostredkovane. Sándor Horváth ako príslušník chorvátskej národnosti upriamil pozornosť obecenstva na tercovanie, ktoré tentoraz v bloku kestúckeho Pávieho krúžku bolo počuť v podaní iba jednej speváčky. Tercovanie bolo veľmi príznačné pre ľudové piesne skoro všetkých slovanských národov, avšak aj u nás, u Chorvátov ho používa čoraz menej ľudí – dodal S. Horváth. Autorka kestúckej zbierky ďalej vyzdvihla ochotu a otvorenosť miestnych informátorov, ako aj fakt, že popri známejších, populárnejších ľudovkách našla tu aj skutočné poklady, hlavne balady. Pritom najväčší pozor musela dávať na svojráznosti miestneho západoslovenského nárečia, ktoré sa líši od mlynského predovšetkým svojou tvrdosťou, t. j. samohlásky -e a -i nezmäkčujú spoluhlásky d, t, n, l. Ukážky z kestúckych piesní si obecenstvo mohlo vypočuť aj v podaní ľudovej speváčky Zuzany Csasztvanovej s hudobným sprievodom odborného lektora zbierky Csabu Blaska.

Z Pilíša do Medzihoria

Podľa Kataríny Király to, že zbory spievajú viachlasne a tercujú, často si jeho členovia ani neuvedomujú, ako tomu bolo v Baňačke v Medzihorí, ktorá je súčasťou Nového Mesta pod Šiatrom. „My len spievame každá svojím hlasom...“ povedali jej informátorky z Baňačky, z dediny, do ktorej sa na prvý pohľad zamilovala a po dôkladnom výskume vydala aj monografiu, ku ktorej bol dodatočne pripravený aj zvukový nosič. S ukážkou zemplínskych slovenských ľudových piesní sa na prezentácii predstavila aj ľudová speváčka Alíz Agódová. Riaditeľku ÚKSM v tejto lokalite zaujala aj iná konfesia tunajších Slovákov (sú gréckokatolíci) a keďže pochopiť východoslovenské nárečie bolo aj pre ňu spočiatku veľmi ťažké, priložila na záver monografie aj výkladový slovník.

Slovenské piesne ešte žijú

Na prezentácii sa zmienili aj o ďalšom zvukovom nosiči. Na jeho zostavení má najväčšie zásluhy renomovaný hudobný pedagóg József Terék, ktorému sa v poslednej chvíli podarilo pozbierať slovenské piesne v južnej časti Peštianskej župy (povodie rieky Tápió) a vydať z nich CD v roku 2015. Následkom pokročilej jazykovej asimilácie obyvateľov tohto regiónu (napr. Bíň, Menďa, Sülysáp) už aj odborná obec sa im málokedy venuje. Iba na okraj poznamenávame, že v Tápiósápe (dnes súčasť Sülysápu) sa narodil popredný, nebohý maďarský herec Ádám Szirtes (pôvodne Svitek), ktorý vo svojich písomných spomienkach suverénne cituje svoju starú mamu v slovenčine. Náš kultúrny ústav plánuje vydať ďalšie zvukové nosiče v rámci edície Ľudové piesne Slovákov v Maďarsku aj z iných našich regiónov.

Cs. Lampert

Foto: csl