Naše novohradské korene je názov knižočky, ktorú vydala Slovenská národnostná samospráva obce Novohrad.

V polovici januára na prezentácii novej, dvojjazyčnej publikácie záujemcov privítala predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Tünde Debreceniová Králiková, ktorá s potešením skonštatovala, že v radoch obecenstva vidí aj takých, ktorí nie sú pôvodne Novohradčania, prisťahovali sa sem pred niekoľkými rokmi, resp. desaťročiami a predsa boli zvedaví na minulosť obce. Rodákom obce zase oznámila, že na starých fotografiách určite nájdu známych a príslušníkov svojej rodiny. Zároveň informovala prítomných, že v spracovaní ďalších tém a vo vydávaní podobných publikácií mienia pokračovať aj v budúcnosti.

S históriou Novohradu, príchodom Slovákov do obce, so zaujímavosťami z dejín miestnej evanjelickej a katolíckej cirkvi, ako aj s tradičnou kultúrou, folklórom a krojom miestnych obyvateľov oboznámil záujemcov redaktor knihy, rytier maďarskej kultúry József Végh. Všestranný lokálpatriot z neďalekého Diósjenő už spracoval dejiny početných obcí západného Novohradu, ale aj niektorých z niekdajšej Hontianskej župy. Informoval prítomných, že pôvodne chceli vydať rozsiahlejšiu publikáciu, ale nakoniec z objektívnych príčin sa rozhodli, že sa sústredia predovšetkým na slovenské súvislosti a na slovenský ráz obce. Pritom o samotnej dedine je menej pôvodných prameňov, než o hrade, nachádzajúcom sa na jej území, čo je samozrejmé, veď istý čas bol aj sídlom Novohradskej župy. Ako uviedol, tento kraj bol spustošený počas dlhých stáročí rôznymi armádami, či už Tatárov, Turkov, Nemcov, Rusov, či Maďarov. Preto dediny boli takmer vyľudnené, iba niektoré v priamej blízkosti svahov a hustých lesov Börzsönyu boli obývané, pretože obyvatelia týchto osád sa v prípade nebezpečenstva utiahli do hôr, niekedy aj na celé roky. Po poldruha storočnej tureckej nadvláde zemepáni zavolali na svoje veľkostatky osadníkov zo svojich severných majetkov. Takto skoro každá obec dnešného okresu Rétšág bola a je obývaná aj Slovákmi, výnimkou je Berkeňa, ktorú osídlili Nemci, tí potom zaľudnili ešte jednu dedinu v župe, Szendehely. Zbierka ďalej obsahuje aj portréty, resp. spomienky na významné osobnosti slovenského Novohradu. Takým je napríklad Július Alt, ktorý tu začal svoju učiteľskú dráhu, vyučoval aj v Horných Peťanoch a so svojou manželkou, s ktorou sa zoznámil tiež tu, boli motormi kultúrneho diania obce (divadelníci, bábkarský súbor, spevokol atď.). Dokonca J. Alt bol istý čas aj trénerom miestneho futbalového mužstva. Spolu s Alžbetou Hajdúovou, Károlyom Bíróm a Ondrejom Srámom, ktorý ako veľmi mladý sa stal predsedom miestneho družstva, boli aj iniciátormi Národnostných stretnutí Novohradskej župy. Všeobecne sa traduje, že prvé takéto stretnutie bolo usporiadané práve v Novohrade. József Végh však objasnil situáciu: úplne prvé národnostné stretnutie v roku 1966 sa uskutočnilo v skutočnosti v Banke, pri tamojšom jazere. Ale keďže vtedy tam ešte nebolo vybudované javisko, vhodné na usporiadanie takéhoto veľkolepého podujatia, zatiaľ kým ho spravili, stretnutia sa konali na javisku pod novohradským hradom až do roku 1970. Prednášateľ sa s uznaním zmienil o maďarskom folklórnom hnutí „Vyletel páv“, v rámci ktorého založili spevácke zbory v mnohých národnostných obciach. Síce v Novohrade pôsobil Ženský spevácky zbor už začiatkom šesťdesiatych rokov, vystupovali aj v obciach celého okresu, avšak toto folklórne hnutie pozitívne ovplyvnilo aj jeho činnosť. Dodnes si s nostalgiou spomínajú na vystúpenia v Československu, či v Sovietskom zväze. Ďalej publikácia predstavuje aj predsedníčku miestneho slovenského zboru, ktorá pochádza z uznávanej, rozvetvenej slovenskej novohradskej rodiny, dozvieme sa o nej napríklad, že jej otec bol kantorom v miestnom evanjelickom kostole. A keď sme už pri konfesiách, Novohrad obývajú aj katolícki, aj evanjelickí Slováci. O evanjelikoch je menej prístupných informácií, ich kostol bol podľa písomných materiálov vybudovaný v roku 1913, avšak podľa starých obrázkov už aj skôr tam stál ich boží chrám. Až do roku 1958 tunajší evanjelický zbor bol filiálkou evanjelickej cirkvi a. v. v Banke. Katolíci majú vo svojom majestátnom kostole aj tzv. slovenský (tótsky) bočný oltár a do svojej kaplnky Bohorodičky Panny Márie priniesli sochu priamo zo Šaštína, ktorá sa podobá na pôvodnú, dokonca je o niečo väčšia. Knižočka sa osobitne venuje orgánom, inštitúciám a kolektívom, ktoré sa s úspechom snažia zachovať slovenský ráz Novohradu, ako napríklad spomínaná Slovenská národnostná samospráva, Priateľský kruh a folklórny súbor Srdce Novohradu, alebo miestny Oblastný dom. Prosperujúce sú aj priateľské styky s rôznymi družobnými obcami v Maďarsku a v zahraničí, na Slovensku sú to Horné Turovce. Škoda však, že v škole, odkiaľ kedysi viacerí odchádzali študovať do budapeštianskeho slovenského gymnázia, už dlhé roky sa nevyučuje slovenčina. V materskej škole jej výučbu obnovili v roku 2011 a slovenský zbor pracuje na tom, aby sa im to podarilo aj v škole. V záverečnej časti môžete nahliadnuť do miestnej slovenskej gastronómie, dozviete sa, čo sú lepník, ganca, alebo krapňa. Na archívnych fotografiách si tiež môžete pozrieť miestny kroj a zoznámiť sa so slovenskými výrazmi jeho jednotlivých kusov.

Po prednáške na našu otázku, či bol nejaký rozdiel v kroji a účese dievčat katolíkov a evanjelikov – ako to poznáme napríklad z niektorých dedín z okolia Pešti (Cinkota, Čemer, Veľká Tarča atď.), prípadne práve z novohradského Legíndu –, znalec miestnej histórie Novohradu nás informoval, že tam ženy v porovnaní s ostatnými, okolitými obcami sa pomerne skoro „vyzliekli”, teda zanechali pôvodný kroj a o takýchto rozdieloch nemajú informácie. Potvrdili mu to aj prítomné ženy z obecenstva, ktoré si ešte pamätajú generáciu, ktorá nosila kroj. József Végh aj odôvodnil, prečo tomu bolo tak. Železnica na trati Vacov – Drégelypalánk bola vybudovaná už v roku 1909, takže Novohradčania začali chodiť pracovať do Vacova, Dunakeszi, alebo do Gödu, a iný spôsob života mal vplyv aj na ich ľudový odev. Po prednáške a diskusii sa naskytla možnosť ochutnať miestne špeciality, akým je napríklad koláč syrovník.

– Naša slovenská samospráva úspešne spolupracuje s Obecnou samosprávou v organizovaní rôznych podujatí, akým je Obecný deň, alebo Novohradské hradné slávnosti. Pravidelne chodíme aj na slovenské dni do Šalgótarjánu s veľkým počtom záujemcov. Pritom skupina spolku „Priateľský kruh a folklórny súbor Srdce Novohradu” je pravidelnou účastníčkou národnostného stretnutia a folklórneho festivalu v Banke. V minulom roku ďalší spevácky zbor obce, spevokol Klubu pestovateľov tradícií na celoštátnom finále speváckych zborov dôchodcov v Harkányi so slovenskou piesňou sa umiestnil na druhom mieste. Z našich pravidelných miestnych podujatí sa tešia veľkej obľube napríklad súťaž v prednese ľudových piesní s názvom „Nemôžem žiť bez muziky…” v apríli, alebo tradičné Drápanie peria vo februári. Musím vám prezradiť, že naša publikácia vyšla už koncom minulého roka, avšak vtedy bolo v obci toľko podujatí – na ktorých sme ju už rozdávali účastníkom –, že sme sa rozhodli ju „pokrstiť” až teraz, v rámci osobitného programu – informovala nás T. Debreceniová Králiková.

Cs. Lampert

Foto: CsL