Vyšla monografia o všestrannej osobnosti – Jánovi Kišgecim

Doteraz sme poznali a na stránkach novín a časopisov sme sa viac venovali významným slovenským historickým osobnostiam, ktoré nielen pôsobili, ale sa už na Dolnej zemi v 19. storočí a v prvých desaťročiach 20. storočiach tam aj narodili. Nesmieme však zabudnúť, že v povojnovom období sa v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku narodila a vyrástla ďalšia generácia významných Slovákov, ktorá si za svoje výsledky dosiahnuté v rôznych odboroch vedeckej, výskumnej a inej činnosti zaslúži náležitú pozornosť. Niektorí z nich sa nedožili svojej slávy, ale pamiatka na ich prácu a dielo pretrváva. Príkladom môže byť život a dielo nadlackého rodáka Ondreja Štefanka, ktorého cenou sú každoročne oceňovaní zaslúžilí Slováci pôsobiaci v Rumunsku, Maďarsku, Srbsku i na Slovensku. Medzi žijúcimi dovršujúcimi sedemdesiatnikmi a približujúcimi sa osemdesiatnikmi nachádzame v spomenutých dolnozemských prostrediach viacerých a všetci by si zaslúžili, aby sa ich biografia slovom a obrazom natrvalo zvečnila v monografiách. O jednej takejto knižnej monografii, ktorá vyšla nedávno, sa tu chcem zmieniť. Patrí všestrannej osobnosti, riadiacemu odborníkovi, vedcovi, doktorovi poľnohospodárskych vied, univerzitnému profesorovi, politikovi, publicistovi, spisovateľovi, dolnozemskému Slovákovi Jánovi Kišgecimu.

Kto je táto osobnosť a čo sa o nej z monografie dozvieme?

Narodil sa roku 1941 v slovenskej roľníckej rodine. Základnú školu a slovenské gymnázium absolvoval v rodisku a v štúdiu pokračoval na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade. Po jej ukončení začal pracovať ako poľnohospodársky redaktor slovenskej redakcie Rádia Nový Sad. Postupne získal doktorát a stal sa profesorom. V roku 1968 bol prijatý na Inštitút pre poľnohospodárske výskumy, kde vo funkcii riaditeľa Oddelenia pre chmeľ, cirok a liečivé rastliny v Báčskom Petrovci, stál od roku 1975 do roku 1990 aj na čele vedecko-výskumného tímu. Súčasne pôsobil aj na Poľnohospodárskej fakulte ako pedagóg. Výsledky jeho práce a odbornosť mu priniesli najskôr miesto vojvodinského ministra poľnohospodárstva a v krízových rokoch 1991 – 1994 zasadol do horúceho kresla ministra poľnohospodárstva Srbska. Po skončení mandátu pôsobil vo funkcii riaditeľa Zväzovej veterinárnej správy a správy pre ochranu rastlín Zväzového ministerstva hospodárstva. V rokoch 1996 – 2000 bol riaditeľom Ústavu pre rastlinné a živočíšne genetické zdroje, ktorého bol zakladateľom. V rokoch 1998 až 2007 prednášal ako riadny profesor na Poľnohospodárskej fakulte v Zemune (Belehrad) a v Novom Sade. Z titulu svojej profesie a práce sa zúčastnil viacerých študijných pobytov v krajinách Európy, Severnej a Južnej Ameriky, Ázie, Austrálie a Afriky. Po vzore nitrianskeho Slovenského poľnohospodárskeho múzea, inicioval založenie prvého Poľnohospodárskeho múzea v Juhoslávii so sídlom v Kulpíne, čo sa mu po dvoch desiatkach rokov aj splnilo. V rokoch 2004 – 2008 bol Ján Kišgeci prezidentom Medzinárodného združenia poľnohospodárskych múzeí AIMA, ktoré pôsobí v rámci UNESCO, ktorému predsedal v štvorročnom cykle. V roku 2008 zorganizoval v Novom Sade a v Kulpíne XV. kongres AIMA, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 50 muzeológov z 15 krajín. Doteraz je členom ICOM – International Council of Museums, AIMA – International Association of Agricultural Museums, ISHS – International Society for Horticultural Science. Od roku 1997 je členom Slovenskej akadémie poľnohospodárskych vied a od roku 2007 členom Srbskej akadémie inovačných vied.

Ján Kišgeci publikoval viac ako 200 vedeckých a odborných prác, bol vedúcim mnohých domácich a medzinárodných projektov. Ako autor a spoluautor napísal 26 kníh, medzi nimi aj jeho autorské monografie o slovenských vojvodinských výtvarníkoch – akademickej maliarke Zuzke Medveďovej (v spolupráci s Vladimírom Valentíkom), maliaroch Martinovi Jonášovi, Ivanovi Križanovi a Vladimírovi Urbančekovi.

Z čerstvej reprezentačnej monografie o Jánovi Kišgecimu, ktorá pôvodne mala vyjsť v roku 2016 pri jeho jubilejnej „sedemdesiatpäťke“, z jeho rozmanitej rodinnej, vedeckej, riadiacej, pedagogickej, publikačnej a spoločensko-politickej činnosti, sa v jednotlivých kapitolách chronologicky slovom a obrazom dozvieme o jeho živote a výsledkoch jeho celoživotnej práce. Po úvodnom príhovore autora – zostavovateľa Martina Prebudila, nasledujú časti dokumentujúci jeho život od ranej mladosti Keď som behal bosý, cez stredoškolské a vysokoškolské štúdium, novinárčenie, poľnohospodársky výskum, renesanciu konopy siatej, kreslo ministra, Poľnohospodárske múzeum v Kulpíne po rodinný život. Táto časť je bohato ilustrovaná dobovými fotografiami z Jánovho detstva, ktoré si starostlivo dodnes zachoval, ale ako sa vyznáva v časti Kniha – okno do sveta ... Obrázky z detstva sú natrvalo uchované nielen vo vedomí, ale aj v srdci, ako špecifické duchovné bohatstvo, ktoré vypĺňa človeka v čase i nečase, vtedy keď mu treba nabrať sily na prežitie. Samozrejme, tie obrázky sú aj pamiatka na ťažký, ale predsa čistý život našich roľníckych predkov. Rodičia mi často pripomínali: „Uč sa, aby si sa netrápil tak ako my“. Z gymnaziálneho štúdia najradšej spomína na učiteľa Jána Kmeťa, Samuela Dubovského a Pavla Chrťana. Počas vysokoškolského štúdia v Novom Sade si vybral pre rodisko najpriliehavejšiu diplomovú prácu o chmeli, a to ako uvádza, „že aj preto, lebo to v našej rodine bolo veľmi podstatné a dôležité“. Už predtým ako nastúpil za redaktora do Rádia Nový Sad píše, že „Inak, už skorej som mal sklony k písaniu. Tie svoje rané texty som písal ešte v Literárnom krúžku Sládkovič na gymnáziu. Potom mi ich uverejňovali nielen v týždenníku Hlas ľudu, ale aj v iných novinách a časopisoch.“ Neskoršie, nie náhodou jeho prvou publikáciou boli roku 1979 vydané Chmeliarske pohľadnice a ďalšou Konope, konope zelené konope ..., ktoré sa obe viažu na jeho rodisko a výskumnú prácu. Ján Kišgeci poľnohospodárstvo svojej krajiny viedol celých sedem rokov. Svoj vlastný prínos v období vojnového hospodárstva, že sa podarilo zachovať žiadanú úroveň poľnohospodárskej výroby a jeho návrh na reštitúcie poľnohospodárskej pôdy, ktorá sa roku 1991 dostala do zákona. V kapitole Iní o ňom prispeli do monografie tri desiatky významných osobností, priateľov a známych Jána Kišgeciho, medzi nimi slovenský minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák, predseda Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Ján Varšo, bývalý veľvyslanec SR v Srbsku, teraz generálny konzul SR v Békešskej Čabe Igor Furdík.

Monografia vyšla začiatkom tohto roku nákladom 500 výtlačkov vo vydavateľstve SAVPO, Stará Pazova a Slovenskom vydavateľskom centre, Báčsky Petrovec, s podporou Úradu Slovákov v zahraničí, Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, ako aj niekoľkých vojvodinských firiem. Knižka vytlačená na kriedovom papieri formátu A4 s prevahou plnofarebných fotografií má 252 strán. Jej zostavovateľom je publicista a spisovateľ Martin Prebudila.

Ján Jančovic

Foto: autor, internet