Gregor Papuček: básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku. Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Maďarského zväzu spisovateľov. Nositeľ Radu Bieleho dvojkríža II. triedy udeľovaného prezidentom SR.

Narodil sa v Mlynkoch 24. júna 1938. Základné vzdelanie získal v budapeštianskej slovenskej škole. Maturoval v roku 1958 na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. V štúdiách pokračoval na vojenskej dôstojníckej škole v Budapešti, kde bol v roku 1961 vyradený v hodnosti poručíka. Už ako dôstojník študoval slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, diplom získal v roku 1984. Ako dôstojník spojovacej služby slúžil vo Vacove, od roku 1978 ako tlmočník a prekladateľ v Budapešti. V roku 1993 odišiel do dôchodku ako podplukovník.

Básne začal písať už v základnej škole (1949). Uverejňoval ich v Našej slobode, neskôr v Ľudových novinách. V roku 1958 získal 2. cenu v literárnej súťaži Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. V roku 1975 sa zaradil do prúdu literárneho života Slovákov v Maďarsku. Bol nielen tvorcom, ale aj mnohostranným organizátorom nášho literárneho života. K jeho najvýznamnejším dielam patria básnické zbierky Pilíšske ozveny (1982), Ako mám ďalej žiť (1983), Tvrdé hrudy (1988), Dozvuky (1994), Nezabúdaj (1998), Dvomi chodníčkami (2002), Na tom našom nátoni (2009), Úsmevné epitafy (2010), Jesenná (2015), Hviezdne nebesá (2017); básne pre deti Hrajme sa (1990), Konvalinky (2003); zbierka zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si! (2004) a CD s nahrávkou zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si s Debničkou (2007), preklad detských básní Sándora Weöresa Keby svet bol drozdom (1997); monografia Mlynky a okolie (2000), Bibliografia beletristických publikácií slovenských spisovateľov v Maďarsku (2002).

„Reč, v ktorej a o ktorej Papuček píše, je slovenská – ale nie je náhodou naliehavosť jeho výpovede rodu maďarského? Osudovo hlboký vzťah k reči nie je vlastnosť príliš našská... Tá vlastnosť je o to podivuhodnejšia, o čo lepšie si uvedomíme, že existencia národa a existencia jednotlivca sú dve rôzne veci – jednotlivec by nemusel svoju existenciu spájať s rečou tak nevyhnutne, ale len jednotlivci, ktorí to predsa urobia a teda preukážu schopnosť pociťovať nadosobné ako osobné, môžu v súčte tvoriť silný národ.“

Ľubomír Feldek (1981)

Gregor Papuček
O márnom hľadaní

Nenašiel som
pravdu v celom svete,
hľadal som ju
aj na internete.

Morálne sme
boli vždycky malí,
nuž sme si ju
kamsi zakutrali.

Človek myslel
stále iba na lož,
svojské sú mu
pretvárky a faloš.

Klamala už
v Raji naša pramať,
aj Adama
naučila klamať.

Falošníci
boli obidvaja,
a tak Pán Boh
dal ich vyhnať z Raja.

Keď sme takí,
nuž tak nám aj treba:
nepadá nám
manna ani z neba.

A to preto,
lebo v šírom svete
kúsok Pravdy
nikde nenájdete.

Dodatok

Ak budeme
takí ako vždycky,
príde obraz
apokalyptický:

možno zajtra,
možno koncom leta
vyženie nás
Boh aj z tohto sveta.

Svätý Zvaľsa

Dnes má sviatok svätý Zvaľsa.
Že kto je on? – Nepýtaj sa!
Nám je jedno,, kde sa vzal,
nepýtaj sa, len sa zvaľ.

Vietor zúri, čas je mrcha,
celé nebo jedna sprcha.
Na diván sa v izbe zvaľ,
cíť sa doma ako kráľ.

Prenikavým sladkým tónom
pochrapkaj si pod paplónom.
Všetci múdri doma sú
natruc zlému počasiu.

Vyhnime sa vlastnej ujme,
nášho svätca oslavujme,
lebo keď je krutý čas,
to on, Zvaľsa, chráni nás!

Pred odchodom

Už nemám otca,
nemám ani matky.
Jój, či som dávno
ja už sirota!

S Tvojou pomocou,
ach, môj Bože sladký,
stúpam na Kriváň
svojho života.

Čoraz častejšie
chodím do záhradky,
do ktorej sadia
krásne semená.

Sú v nej otcovia,
sú v nej naše matky,
drahí priatelia
z nášho plemena.

Taký je osud
našej ľudskej rasy,
aj nás, Slovákov
v našej dedine.

Nechce nám svitnúť
na vľúdnejšie časy,
život sa míňa
– čas sa neminie.

Raz to len príde,
tíško, nenazdajky,
uletí duša,
húska divoká,

ako obláčik
z rozpálenej fajky…
Tam, na temene
vŕšku života.

Budín,
20. január 2014

Súčasnosť

Sebectvo má v rukách knuty,
anjeli sú trestaní,
svet je diablom posadnutý,
my sme toho svedkami.

Často zlým sa darí dobre,
najhorší sú lídrami.
Chudoba si chlebík žobre,
Raj majú len vybraní.

„Celý svet je v ohrození
– Tublatanka v piesni má –
panuje nám moc šialencov,
svet morí ich duša zlá.”