Prednedávnom sme v našom periodiku písali o slávnostnej prezentácii 3. zväzku Bánhedešských zošitov. Knižôčku vydal Verejnoprospešný spolok za zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši, ktorý si popri ďalších predsavzatiach stanovil za cieľ všemožne zachraňovať informácie o živote v obci a o jej obyvateľoch. Tretí diel Zošitov dostal názov Rukopisná pamätnica Michala Chovanca.

Čo je rukopisná pamätnica

Rukopisná pamätnica Michala Chovanca, ktorá dokumentuje jeho roky povinnej vojenskej služby (1875 – 1879), sa dostala opäť do Bánhedeša prostredníctvom osobných kontaktov rodiny Pepovej. Počas jednej návštevy Pepovcov v Nedede, kam sa po presídlení, oficiálne pomenovanom Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (1946 – 1948), dostali aj potomkovia Michala Chovanca, venovali príbuzní predsedníčke Spolku za zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolane Pepovej rukopisný zošit. Je to ďalšia unikátna pamiatka bánhedešskej lokálnej kultúrnej histórie. Zachovaný dokument sa rozhodli spracovať a uverejniť ako 3. číslo Bánhedešských zošitov.

– Prvý problém, ktorý bolo treba riešiť k uverejneniu rukopisu z poslednej štvrtiny devätnásteho storočia, bolo riešenie názvu dokumentu, – píše v úvode publikácie jej redaktorka, docentka Mária Žiláková. – Sám pôvodca Michal Chovanec pomenúva svoj rukopis knižkou, vlastnoručne uvádza o nej informácie na titulnej strane v troch jazykoch. V slovenčine sa zmieni aj o jej obsahu, maďarská a nemecká poznámka sa obmedzuje na oficiálne údaje súvisiace s vojenskou službou autora.

Maďarská etnografia pomenúva písomné pamiatky takéhoto druhu vojenskými knižkami. Vo vedomí širokej pospolitosti sa však tento termín vzťahuje na úradný dokument vojakov, ktorý obsahuje ich osobné údaje a ktorý vystriedal starší obšit. Maďarský etnografický lexikón definuje ľudové vojenské knižky na podklade ich najdôležitejších obsahových znakov nasledovne: Zošity, do ktorých zaznamenávali narukovaní civili počas svojej povinnej vojenskej služby žánrovo rozličný materiál, určuje uvedená vedecká publikácia ako jeden typ ľudových rukopisných knižiek. Hodnotia sa aj ako novšia obmena duchovnej tradície historických piesní, ktoré vznikali za osmanskej okupácie, a vojenskej poézie, ktorá sa pestovala v regulárnej armáde v 18. storočí. Typ ľudovej vojenskej knižky, ku ktorému sa radí rukopisný zošit Michala Chovanca, bol najviac rozšírený v čase panovania Františka Jozefa I., avšak len v obmedzenom kruhu občanov. Tvorili osobný majetok svojich majiteľov – tvorcov. Vojaci si ich mohli dobrovoľne medzi sebou požičiavať, prepisovať z nich niektoré texty. Najmä touto cestou sa dostávali do nich cudzie vplyvy, ktoré sa prejavujú nielen v obsahovej zložke, ale aj po jazykovej stránke, ako na to odkazuje titulná strana rukopisného zošita Michala Chovanca. Uvedený typ rukopisných knižiek charakterizuje ďalej po obsahovej stránke výber textov: prevažujú v nich ľudové piesne, ponášky na ľudové piesne, umelé piesne s ľúbostnou tematikou a nadväzné na vojenský život (tieto sa môžu ďalej diferencovať tematicky a žánrovo). Sú do nich zaradené ďalej piesne o zbojníkoch (beťároch), poloľudové útvary, najmä v podobe veršovaných listov, príležitostné veršované pozdravy k meninám, paródie náboženských textov, travestie (humorné napodobenie antických textov). Okrem toho obsahujú modlitby, texty súvisiace s oficiálnou stránkou vojenského života (prísahy, vojenské hymny a podobne). O ľudových vojenských knižkách sa konštatuje, že neboli síce zriedkavé, predsa ich počet obmedzoval fakt, že boli nadväzné na užšiu vrstvu gramotných občanov.

Michal Chovanec zaznamenával texty vo viacerých jazykoch: v slovenskom (resp. v slovakizovanej češtine), maďarskom, nemeckom, slovinskom, českom, talianskom, v srbskom má zapísané Brankovo kolo a v rumunskom pár riadkov gratulácií. Je to jeden z faktorov, ktorý dodáva jedinečný ráz jeho rukopisnej pamiatke. Pritom nech ctený čitateľ zváži fakty: Michal Chovanec skončil bánhedešskú elementárnu školu (maximum 6 tried), nemal vyššie vzdelanie, bol sedliakom. Mohol však byť nadaným mladým človekom, ako je to dokumentované v 2. čísle Bánhedešských zošitov. Jeho schopnosti neunikli farárovi Jánovi Kutlíkovi mladšiemu, ktorý zvyčajne obdarúval knižkami tých, ktorí vynikali talentom. Záznamy Michala Chovanca vo vojenskej knižke v jednotlivých jazykoch sa čo do obsahu a rozsahu rozlišujú. Pri spracovaní materiálu sa ukazovalo byť najpraktickejšou metódou triediť materiál podľa jazykov. Knižku delil pôvodca na dve časti, z nich druhá je homogénnejšia, majú v nej prevahu náboženské texty. ... Pri podrobnejšom popise jednotlivých častí delených podľa jazykov sa tiež prihliada na to, v ktorej časti rukopisu sa daný text nachádza. Spomedzi čitateľov najmä muži, ktorí absolvovali povinnú vojenskú službu, si možno položia otázku, kedy mali vojaci v poslednej štvrtine devätnásteho storočia čas vytvárať rukopisné pamätnice, ľudové vojenské knižky. Redaktorka publikácie nachádza odpoveď priam v záznamoch pôvodcu. Preto aj uvádza niektoré z nich na ilustráciu.

V slovenčine, vo svojom materinskom jazyku:

Pisal som Slavnem a Csisarskem Slobodnim meste Trieszti. Leta 1877. septmr. 5 ho. popolúdňi o druhej hodiňe keď nám bóv koszt. velme pekní csas bov ten den. Chovaňecz Mihael. Pisal som 1877 8 septembra za stolom a druhi Vojáci sa hotovili do službi ja som ostáv sám... Pisal sem v Triesti 1877 Septem 25. Voják a hornist Chovaňecz Mihály pri 6 Companii od unávenja som pisav ze bi sa lepšje čas minav. Pisal som Triesti 1877 Oktobra ked som prišov zegrecirovanja Rano o 10 hodiňe pondelok bov krasni čas Chovanyecz Mihály. Pisal Chovaňec Michael Triesztit 1877 Oktobr. 2. vetme bov dobri čas a zvonili na túrnyi.

Toto som písav keď som bov... za mojóv milóv Domovinov že kedi sa navratim a predstavovav som si tú rovinu v kerej som sa zrodiv. a o mojéj Milej Zuzki som roz mišlav či ju ešte volkedi vidim. atje časi mi do rozumu zišli čo som snov potráviv verňe. ze sme sa tak milovali že už med našu lászku ani ne bola na Zemi vernyejsa pisav som smutni v Triesti. Pisav som 1877 Oktobra 12 o polnoci ket som bov Napoš ticha noc bola velme a ja som pre mišlovav o Dome a tich Časoch čo prišli. Michael Chovanyecz Triesti.

Niektoré zo svojich poznámok písal Michal Chovanec po maďarsky, ale niekde stojí veta po slovinsky. Niektoré poznámky sú dvojjazyčné. Stručné záznamy majú ráz denníka, podávajú informácie o každodennom živote vojakov.

To, ako pobudol Michal Chovanec v nemocnici, nakreslil. Jeho kresby nemajú veľkú estetickú hodnotu. Tie, ktoré sú uverejnené v knižke, spĺňajú úlohu ilustrácie a majú skôr dokumentačnú hodnotu.

– Záznamy v slovenskom jazyku obsahujú z väčšej časti modlitby, nábožné texty, ľudové piesne, – píše editorka. – Predpokladám, že ľudové piesne, ktoré si zapísal Michal Chovanec, Bánhedešania v tom čase poznali, príležitostne aj spievali. Viaceré z nich sú známe aj dnes. Typickou črtou ľudových piesní vo vojenských knižkách je aktualizácia textu. Napr. názov lokality v pôvodnom texte vojaci často zamieňali s názvom svojho rodiska, Michal Chovanec neraz uvádza v takýchto prípadoch Bánhedeš. Ak sa vyskytuje v piesni meno dievčaťa, zamieňajú ho menom svojej milenky, preto sa stretáme vo vojenskej knižke M. Chovanca na početných miestach s menom Zuzka, Zuzka Holík. Výnimočnú hodnotu má ľudová pieseň, ktorá sa z formálneho hľadiska radí k žánru tzv. vizuálnej poézie.

Časť ľudových piesní tvoria piesne vojenské, k tejto tematike sa radia poloľudové gránerské a regrútske piesne, texty o útrapách vojaka, poloľudové veršované listy – k domácim, resp. k milej (vyskytujú sa tiež v materiáli v maďarskom, slovinskom a českom jazyku). Slovenský materiál obsahuje kroniku vojenskej služby majiteľa, texty nadväzné na oficiálny vojenský život, ako napr. vojenská prísaha Františkovi Jozefovi I. Michal Chovanec robil zápisy do zošita aj po ukončení vojenskej služby. Neskoršie texty sa podstatne líšia od predchádzajúcich, odzrkadľujú dôležité udalosti civilného života, ako vysvätenie Veľkého evanjelického chrámu, „Vins s kapustov“ patril k príležitosti tradičnej svadby, väčšinu tvoria poznámky hospodárskeho rázu. Zastúpené sú tiež ďalšie žánre, typické pre ľudové vojenské knižky, napr. veselé pozdravy (najmä k meninám), paródie (modlitieb, resp. iných žánrov ľudovej slovesnosti), veršované zvieracie rozprávky, bájky, lascívna poézia, prozaické útvary, – skúma obsah vojenskej knižky docentka Mária Žiláková. Okrem toho uvádza, že ...Michal Chovanec ovládal viacero jazykov na rozličnom stupni. V poslednej štvrtine 19. storočia v písme používali tieto jazyky rozličné znaky, latinské a gotické písmená (švabach). Dve ilustrácie dokladajú, ako si Michal Chovanec precvičoval abecedy, písmená rôzneho typu.

– Pôvodca jazykovej a kultúrnohistorickej pamiatky nebol etnografom, ani etnológom, svojimi vlastnoručnými záznamami do zošita reflektoval na každodenný život, rovnako modlitbami, piesňami, veršami, ktoré slúžili medziiným zábavnému cieľu individuálnemu, ale poslúžil nimi aj svojim druhom; v súčasnosti rozširuje naše poznatky o špecifickej poézii vojenského života a prispieva k hlbšiemu poznaniu doby, v ktorej vznikla, – píše vo svojom odporúčaní jedna z recenzentiek Uršuľa Szabóová. Ďalšia, Anna Ištvánová, poukazuje na význam vydávania podobných publikácií z miestno-historického i všeobecného aspektu.

– Realizácia myšlienky vydávať seriál Bánhedešské zošity, ako aj 3. zväzok, má veľký význam z viacerých hľadísk s dopadom na viaceré vedné disciplíny. Z jednej strany 3. číslo, podobne ako predchádzajúce dve čísla seriálu, tesne nadväzuje na lokálnu históriu Veľkého Bánhedeša, oboznamuje záujemcov so segmentom mikrohistorickej skutočnosti, ktorý bol doposiaľ neznámy. Jeho prínos do lokálnej histórie je nepopierateľný. Význam má tiež z pohľadu histórie religiozity, obsahuje texty, ktoré boli súčasťou vojenského života, dopĺňa tým poznatky o náboženskom živote počas vojenskej služby, čím podporí ďalšie skúmanie odborníkov. Podľa mojej osobnej mienky uverejnením jedinečných textov najviac získajú vedné disciplíny ako etnografia a kultúrna antropológia, ide totiž o zriedkavý fenomén kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku. Nemenej významné je aj jazykové hľadisko, najmä v historických intenciách, totiž Michal Chovanec zapisoval texty, ktoré považoval za zaujímavé, v ôsmich jazykoch. Mária Žiláková podáva podrobnú charakteristiku jazykových fenoménov vojenskej knižky. Analýza literárnych – žánrových súradníc tesne súvisí s analýzou etnografických otázok, veď ide o interdisciplinárne fenomény, ako ich interpretuje aj Mária Žiláková. Podľa mojej mienky najzávažnejší prínos 3. čísla – podobne ako to môžeme konštatovať aj o predošlých dvoch zväzkoch – predsa spočíva v tom, že napomáha jednak uchovanie kolektívnej slovenskej národnostnej identity a jednak prispieva k jej revitalizácii, – píše vo svojom odporúčaní odborná asistentka Univerzity ELTE Anna Ištvánová.

V 3. čísle Bánhedešských zošitov listovala Erika Trenková