Bola to najsmutnejšia záhrada, akú kedy videl, celá studená a meravá. Chradla pod sivým závojom súmraku, ovocné stromy v nej dávno vyschli a nepestovaný živý plot, ktorý rozdeľoval ten bezútešný kút na dve rovnaké polovice, sa mŕtvolne zelenal. Dvere do záhrady boli zamknuté a chlapec sa pozeral iba cez oblôčik, ale aj tak sa nebolo na čo pozerať, a aj keby tam raz predsa len vkročil, neobjavil by v záhrade určite nič, čo by ho mohlo zaujať.

Ale ani tu dnu, celý ten dom mu nešiel do hlavy. Celkom ako kláštor, prízvukovala mu dlhá a tmavá chodba, keď po nej prechádzal okolo večného svetla, mátožne poskakujúceho po stenách a pod dlhým tieňom Ukrižovaného. Strašidelná chodba a smutná záhrada zavrátili na chvíľu rozjarené predstavy zo školských lavíc, ktoré sotva opustil.

Opatrne stisol kľučku a vstúpil. Mimovoľne privrel oči, než si zvykol na prudké elektrické svetlo. Zdržanlivo a úctivo pozdravil a vzápätí zakašľal, ako na ospravedlnenie, že povedal tak málo.

Pred niekoľkými dňami ho sem otec priviedol a predstavil bezdetnej vdove s láskavým pohľadom, v ktorom sa neustále zračil údiv. Zakaždým, keď sa naňho pozrela, a pozrela sa vždy s údivom, sklopil zahanbene zrak. Prečo sa vlastne čuduje?

– Budeš spávať so mnou v tejto izbe. Môžeš ma volať Filoména. Než pôjdeš do školy, pripravím ti raňajky. Uvidíš, že si zvykneš, – a položila mu ruku na rameno s tým začudovaným, ale hladkajúcim pohľadom. – Aj učiť sa môžeš tu, pri mne, – a ukázala na stôl. – Raz ti uvarím kávu, inokedy mlieko, ako budeš chcieť, len si vždy povedz.

– Pred cudzími sa trochu ostýcha, – vysvetlil jej otec. Chlapec čakal, že prekvapenie v jej tvári sa zmení na úsmev.

– Určite si zvykne. Aj Helenka bola taká. Veď viete. A je to predsa slečna.

Slečna Helena, tá z otcovej kancelárie, vysoká a urastená, s ohnicovožltými vlasmi. Keď pohodila hlavou, vlasy sa jej na okamih vzniesli ako vo vetre, a keď sa zhovárala s otcom, vždy pohadzovala hlavou a zadúšala sa kovovým smiechom. Bývala na konci tmavej chodby.

– Však tu zostane iba do Vianoc. Cez týždeň sem občas nazriem. Ak proti tomu nebudete nič namietať, – a otec sa zahľadel na domácu s takou naliehavosťou, až sa chlapec zmätene odvrátil.

Vrúcne si prial, aby sa mohli rozísť. Chcel byť sám a premýšľať o posledných dňoch, o chlapčiskách pri Veľkej lúke. Ak sa mu to podarí, stretne sa s nimi na konci týždňa. Bude zase doma a už počuje, ako ho matka spovedá, čo mal na obed a na večeru a či chodí včas do postele.

S myšlienkami na sobotu a nedeľu vkročil do prudkého svetla, uprostred izby v širokom kresle sedela Filoména, v lone mala rozložený breviár. Nezdvihla zrak od čítania, iba pokynula na pozdrav.

Uplynuli dlhé minúty a Filoména už blažene oddychovala, ale chlapec sa hrúžil všetkými zmyslami do hustej čiernej tmy. Do ticha zapraskali polienka v kachľovej peci, oheň sa rozhorieval, praskot sa zmenil na ťahavú hudbu organu, do ktorej skučí vietor, poznal ten hlas blížiacej sa povíchrice, v ktorej ostane sám, lebo Filoména tvrdo spí a nič nepočuje.

Pokúšal sa pred ňou uniknúť. Zapchal si uši a privrel oči tak silne, až sa pred ním spustila ružovkastá hmla a on sa uvidel na Veľkej lúke. Ako sa dotýkal pravého spánku, pocítil v ňom bolesť, pamiatku na chvíľu, keď už bolo všetko rozhodnuté. Ležal s tvárou na voňavej tráve a prepadal sa do hustej lepkavej kaše. Na Veľkej lúke, kde sa stretli s chalanmi od Čierneho lesa. Mali si čo povedať už dávno, ale nečakali ich tak skoro a nestačili sa utiecť pod ochranu kolovej ohrady. Tam bol ich bunker. A mali tam toľko munície, že by vystačila aj na niekoľkohodinové obliehanie. Menší sa rozpŕchli hneď, len čo zbadali čiernych. A oni tam zostali a nechali sa dotĺcť kamením z prakov i z holých rúk.

Potom sa vliekol domov a prikrýval si odreniny na čele. Je to porážka, opakoval si a zmýval zo seba pod kohútikom zaschnuté blato a krv. A s vyčistenými ranami predstúpil pred spravodlivosť. Otec mával vždy tvrdú ruku, keď trestal. Nevypustil pritom ani slovo, len udrel. A ešte raz. A znovu. Cúvol pred otcovou pravicou, zaťal zuby a privrel oči. Čosi mu vniklo do hrdla, preglgol. Nech sa to viackrát neopakuje, počul z diaľky otcov hlas.

Beztak to bolo naposledy. Pred týždňom sa rozlúčil s Veľkou lúkou. Polia pri lúke už vydychujú vôňu zemiakovej vňate, ale pri vatre sedí na jeho mieste ktosi iný a chalani od Čierneho lesa im dozaista spustošili pevnosť, ako sa zastrájali dávno predtým. Dobre že nemusel byť pri tom, dobre že nepočuje výčitky a hrozby: Čo z teba, chlapče, bude, chceš vyrásť pre polepšovňu?

Ponad Veľkú lúku sa niesli údery nástenných hodín. Napočítal tri. Keď dozneli, na nočnom stolíku sa rozsvietila lampa.

– Trištvrte na desať. Bože, chlapče, ty nespíš? – začudovala sa Filoména. – Hádam ti nie je zima?

Ani nečakala na odpoveď. Odhrnula duchnu, pootvorila dvierka na peci a zalovila v debničke s polienkami.

Zahanbila ho. Tak ľahko spoznala, že nespí. Zase sa hniezdil a tak sa prezradil. Vždy takto prebúdzal matku, keď precitol na ticho v spálni, v ktorom ktosi chýbal.

– Hniezdiš sa ako červík, – dohováral mu prísny šepot. – Prečo nespíš? Vstala a zavolala ho do kuchyne. Prečo teraz, v noci? Nevzpieral sa však a nasledoval ju. V kuchyni bolo ako vo dne. Zaplavoval ju studený mesačný svit. Mesiac mu svietil do tváre, ale matke do očí nevidel, odvrátila sa.

– Tak vrav, ty môj smútok, čo ti nedá spať. Prečo ma zarmucuješ ešte aj ty?

Ešte aj on! Prišlo mu jej ľúto, ale za živý svet by jej nevedel vysvetliť, prečo. Bezradne sa poddával jej výčitkám.

– Tak povedz, prečo? Aspoň ty maj súcit. Koľkokrát si sľúbil, že sa polepšíš.

Aspoň on. Nebola by v noci taká smutná, keby ju cez deň nezarmucoval.

Zhrbil chrbát ako pod ťažkou vinou. Cítil na sebe jej veľké oči, cítil jej telo chvejúce sa pri studenom sporáku. Striaslo ho, keď mu položila ruku na šiju, ale úľak hneď prešiel a on pocítil blaho zmierenia.

Porážka na Veľkej lúke sa mu už nezdala taká strašná, želal si na ňu zabudnúť, odísť na iné miesta, ponad smreky Čierneho lesa, niekam ďaleko, ponad jabloňový sad, odkiaľ hrozila postava s palicou. Za to, že tam naráňal toľko nezrelých jabĺk, len tak, zo samopaše. Ale teraz trielil preč od spustošenej záhrady, unikal hroziacej palici, blížil sa k spásonosnej rieke. Odtiaľto sa dostane ďaleko preč, od všetkých prenasledovateľov.

Na hladine sa pokojne kolembala rybárska loďka, len ju odpútať, vydať sa po prúde a zaraziť včas pred splavom. K svojmu nesmiernemu údivu zistil, že dno loďky je samá voda. Ak sa s ňou pustí po prúde, ďaleko sa nedostane. Zo srdca ľutoval, že nesplnil sľub, že sa viac nebude dopúšťať nezbedností. Bolo neskoro na ľútosť. Nemohol otáľať, musel sa vydať po prúde, lebo postava s palicou už dobiehala k brehu.

Odrazil sa celou silou od pobrežných kameňov a začal vyšpliechať vodu zo dna tak rýchle, ako len vedel. Preveslovať na druhý breh sa neodvážil, rieka uprostred zlovestne hučala a na hladine sa roztáčali hrozivé víry.

Cítil sa ako v pasci. Nemôže ani späť, ani cez rieku, len stále dopredu, a tam vpredu sa nezadržateľne blíži splav. Niekde tam by sa mal zastaviť. Ale postava s palicou ho neustále sleduje pozdĺž brehu, čo ak sa mu nepodarí dostať sa k splavu ako prvý? Ale aj tak nebude mať dosť času a ten na brehu ho dolapí skôr než opustí loďku. Mohol by sa zastaviť uprostred prúdu a tam vyčkať. Kúsok pred splavom je drevený most, čo tak zachytiť sa o pilier? Ale dokedy tam takto vydrží? Ten s palicou si určite privolá pomoc a nebude čakať ako on. A s ostatnými ho odtiaľ dostane. Je už celkom premáčaný od zatekajúcej vody a aj keď sa mu podarí zaraziť loďku u mostného piliera, voda bude nehatene zatekať ďalej, tým viac, lebo rukami sa musí držať piliera. A zachytí sa na ňom vôbec a udrží tam loďku a seba pri tej rýchlosti?

Už nevládal. Ruky mu bezvládne poklesli, chytil sa okrajov člna a civel pred seba, tam, kde sa približoval most. Už zďaleka videl, ako po ňom prechádzajú chodci. Vôbec si ho nevšímali, nepočuli jeho hlas, keďže rieka hučala príliš silne. A vtom sa mu zazdalo, že uvidel na moste otca a slečnu Helenu, bola to určite ona, zlatožlté vlasy sa jej rozpúšťali na pleciach, otáčala hlavou a prúd vlasov sa vznášal okolo. Vracali sa pravdepodobne z prechádzky a navečer mu otec sľúbil, že za ním príde, ale neprišiel. Začal im zúfalo mávať, ale oni si jeho mávanie vyložili inak a zamávali mu tiež, ako na pozdrav. Už bol celkom blízko. Zazrel ako sa rieka pred pilierom vzdúva a hneď rozostupuje. Privrel oči a vykríkol.

Na nebi bledli hviezdy a mesiac sa skláňal nad obzorom. V riedkej teplej tme poznal, že je v izbe sám. Všetko sa mu akosi pomiešalo – včerajšok a noc a ráno, Filoména, Helena a otec. Filoména sa nad ním neskláňa ako každé ráno a nehovorí: Vstávaj, už je čas, a neodchádza do kuchyne, aby mu pripravila raňajky. Nepocítil zápach liehového variča a čosi sa muselo stať s nástennými hodinami, keď sa z ničoho nič zastavili. Ako by sa na to zatvárila Filoména? Jej pohľad, večne zasiahnutý údivom, by sa akiste nezmenil.

Ticho, ktoré sa v izbe rozhostilo, bolo celkom iné ako predtým. Ozývali sa v ňom podivné šepoty roztiahnuté do posmešnej grimasy, obchádzali okolo a skrývali sa po kútoch, ako pri hre na schovávanú.

Započúval sa do tých zlomyseľných šramotov. Zdalo sa mu, že prichádzajú odkiaľsi z chodby, šíria sa s prievanom od mŕtvolne zelenej záhrady zanesenej sivým povlakom prachu a zastavujú sa na prahu izby. Váhal, či sa má presvedčiť, že sa mu to iba zdá. Nakoniec sa odhodlal, vstal z teplučkej postele a vkĺzol do drevákov.

Šramot akoby na povel ustal. V diaľke za šumením vetra sa rozľahli údery zvona, roztínali a drobili ticho okolo, rozchádzali sa a zase splývali vedno, ako keď sa okoloidúci na ulici pozdravujú a dávajú sa do hovoru.

Ostražito otvoril dvere na chodbu a načúval, ale počul iba búšenie vo vlastnom hrdle. Zakrádal sa k najbližšej mosadznej kľučke. Dvere boli zamknuté. Aj tie ďalšie do kuchyne. Na koniec chodby nedovidel, zatápal v nej a nahmatal poslednú kľučku. Dvere sa nehlučne poddali.

Z temného kúta vystúpili obrysy veľkého čierneho kríža v hlavách postele. V rannom šere zaplanuli na bielom vankúši ohnicovožlté vlasy. K zlatistej hlave sa primykala čierna, tá, ku ktorej toľkokrát vzhliadal s obavami pri oneskorených krokoch v spálni, tam, doma. A v sivých ránach. Meravo skúmal tú hlavu snúbiacu sa s ohnivožltými vlnami, spomenul si na záludnú rieku a vtom si uvedomil, že sa už nikdy nebude môcť vrátiť na Veľkú lúku.

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.