Koncom predchádzajúceho roku predstavili v Slovenskom Komlóši knižné dielo miestneho rodáka Juraja Sinčoka Paberkovanie v slovenskej literatúre na Dolnej zemi. Vydať túto obsažnú publikáciu sa autor chystal po niekoľko desaťročí, len vždy mal inú úlohu. Buď pripravoval učebnice, keď učil na univerzite v Segedíne, alebo chystal a písal monografie o svojom rodnom meste. Vždy bolo niečo prednejšie alebo súrnejšie.

Až prednedávnom nastal čas, aby dielo o slovenskej dolnozemskej literatúre za ostatných tristo rokov uzrelo svetlo sveta vo forme hrubej knihy, napísanej dvojjazyčne a doplnenej o sumarizáciu v angličtine a nemčine, a tiež o autorovu bibliografiu z rokov 1958 až 2019, obrázkovú prílohu dobových časopisov a iných periodík, ba aj register zemepisných názvov, aké sa používali kedysi a používajú sa dodnes.

Historický pohľad na minulosť a štruktúra diela

V dôsledku tureckých výbojov sa Horné Uhorsko hodne preľudnilo a Dolná zem značne vyľudnila. Tam po vytlačení Turkov nastala veľká núdza o pracovité ruky, preto sa začalo sťahovanie kolonistov na Dolnú zem. Prisťahovalci postupne zaľudnili aj južné časti Veľkej uhorskej nížiny a vznikli väčšie slovenské osady, medzi nimi Békešská Čaba, Sarvaš, Slovenský Komlóš. Z týchto obcí sa ďalej vyrojili obyvatelia budúceho Veľkého Bánhedešu, Pitvarošu, Čanádalbertu, Nadlaku. V najjužnejších častiach Uhorska založili slovenské osady ako Kovačica, Kysač, Kulpín, Petrovec a ďalšie. Zemepáni ponúkali osídlencom rôzne výhody a hoci slovenské osady na tomto území neboli veľmi roztrúsené, z hľadiska ďalšieho kultúrneho, literárneho vývoja v maďarskom prostredí nebola situácia práve najpriaznivejšia. Ako píše v úvodnej časti autor, začiatok nebol ľahký. Izolácia a nepriaznivé okolnosti však nezamedzili zrod pozoruhodných rukopisov a cenných knižných publikácií. Tie sú dodnes „dobrým zdrojom z pohľadu miestnej, ba aj regionálnej histórie, národopisu a jazyka. Okrem toho zachytili aj dobrý dobový kolorit a vtedajší život dolnozemského slovenského ľudu. Na túto skutočnosť sa často odvolávajú aj dnes touto témou sa zaoberajúci bádatelia, keď ako historické pramene použijú napr. diela Mateja Markoviča, Samuela Tešedíka a Ľudovíta Haana.“

Tri skupiny slovenských dolnozemských dejateľov

Na začiatku tvorcovia vedeckej literatúry a beletrie boli výlučne kňazi a učitelia, ale časom sa tábor literátov rozširoval aj o iné profesie. Pestovateľov dolnozemskej krásnej a vedeckej literatúry autor zaradil do troch skupín. Prvú skupinu tvoria zväčša kňazi a učitelia, ktorí prišli na Dolnú zem spoločne s kolonistami alebo neskoršie, no celý svoj život prežili medzi Slovákmi na Veľkej uhorskej nížine. Sem autor zaradil Mateja Markoviča, Samuela Tešedíka staršieho, Jána Haana, či Daniela Bocka. V druhej skupine uvádza tých, ktorí sa na Dolnej zemi zdržiavali len dočasne, ale i tak svojimi dielami významne obohatili dolnozemskú literatúru. Tretiu skupinu tvoria tí, ktorí sa už narodili na Dolnej zemi, strávili tam celý svoj život a tam aj publikovali.

– Ako dlho ste pracovali na tejto knihe? – spýtala som sa J. Sinčoka.

– Asi dva-tri roky. V šesťdesiatych rokoch som bol na dvojmesačnom študijnom pobyte na Slovensku. V tej dobe som veľa pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v Literárnom archíve v Martine. Vtedy som zozbieral veľa dokumentov, zdrojov, tento materiál som použil až teraz, pri spracovaní tejto publikácie. Veľa takých vecí som našiel, ktoré ešte neboli publikované. Hoci je toto moja dvanásta kniha, doposiaľ som tieto dokumenty nevedel použiť, lebo som vždy pracoval na inej téme. Keď som zistil, že na túto tému sa publikácia ešte nezrodila, aspoň v Maďarsku nie, a myslím, že ani na Slovensku, tak som si povedal: literárna tvorba, ktorá sa zrodila medzi Slovákmi tristo rokov žijúcimi na tomto území, si zaslúži, aby som ju aspoň predstavil. Myslím si, že poznám odbornú literatúru. Táto kniha sa môže počítať aj za unikát. Pravda, Nadlačania vydali pred pár rokmi na túto tému knižočku, ktorá má hádam 70 strán. Okrem toho nič iné nemáme o dolnozemskej slovenskej literatúre. Ja som literatúru použil v tejto publikácii v širšom zmysle slova. Preto tam dostali priestor nielen beletristi, ale aj jazykovedci, dialektológovia, národopisci, lexikografi, autori školských učebníc, redaktori. Všetky osobnosti, ktoré niečo publikovali v slovenskej reči. Ako už aj titul knižky naznačuje, je to paberkovanie, nie je úplná, neobsahuje všetky osobnosti, len tie, ktoré som ja považoval za najdôležitejšie, najvýznamnejšie, najnadanejšie. Nesnažil som sa napísať najväčšiu knihu. Keby som bol zahrnul všetkých, tak by táto kniha mala osemsto strán, namiesto terajších vyše štyristo. Zaradil som do nej autorov, ktorí tvorili na Dolnej zemi a ich diela boli publikované v tlači, ale aj takých, ktorých tvorba bola len v rukopise. Okrem toho môj výber ovplyvnilo aj pôsobenie toho-ktorého literáta na Dolnej zemi. Ako však aj titul knihy prezrádza, nesnažil som sa o úplnosť pri zaradení autorov. Vzťahuje sa to aj na životopisy, na diela, na analýzu a ilustrácie. Dbal som ale o to, aby v nej boli uvedení všetci, ktorí sa zaslúžili o dolnozemskú slovenskú literatúru. Takto je do zväzku zaradených okolo 130 autorov. Samozrejme, v práci dostali väčší priestor tí autori, ktorí figurujú aj v celoslovenskej literárnej histórii, napríklad Tajovský, Valaský. Obšírnejšie sa zaoberám aj s tými, ktorých literárne dielo je užšie späté so životom tu žijúcej slovenskej národnosti, napríklad Ľudovít Haan či Samuel Tešedík. Ale uviedol som aj tých nedocenených, ktorí v literárnej histórii dosiaľ dostali len neprimerane malú publicitu, alebo sa o nich už dávnejšie nepísalo. Takí sú Matej Markovič, Štefan Jančovič, Koloman Banšell, Ján Gerči. Viac sa zaoberám s populárnymi veršovníkmi 30. a 40. rokov, veď ich básne a prozaické diela boli obľúbeným čítaním predovšetkým v békešskom regióne. Podrobne som sa zmienil napríklad o Tajovskom. Zistil som, že jeho dramatické diela a jeho novely sa zväčša zrodili počas tých jedenástich-dvanástich rokov, keď pôsobil ako bankový úradník v Nadlaku. Nielen ja si veľmi pozitívne cením tieto práce, ale aj celoslovenská literatúra, ktorá tiež prízvukuje, že tieto novely, rozprávky sú jeho najvydarenejšie. Okrem toho som sa s ním zaoberal aj preto, lebo Tajovský má pre nás veľký význam aj zo širšieho kultúrneho hľadiska, veď nielen napísal svoje dramatické diela, ale ich aj režíroval a s manželkou Hanou v nich aj hral. Vplyv mal nielen na Nadlačanov, ale aj na celé okolie, veď Nadlačania chodili pozerať aj komlóšske divadlo. Komlóšania sa zas viackrát zúčastnili na nadlackých premiérach. Styky boli veľmi blízke a pozitívne. Verše ďalších autorov, pôvodne napísané po slovensky, som preložil do maďarčiny, tie maďarské zas do slovenčiny. Dúfam, že môj náhľad nikto nebude považovať za diskriminatívny.

– Zrejme ste si vytýčili ciele, ktoré ste sledovali počas písania Paberkovania...

– Vytýčil som si dva hlavné ciele. Snažil som sa, aby knižka zodpovedala nielen všetkým kritériám vedeckosti, ale aby mala aj vedecko-popularizačný charakter. O to som sa usiloval ohľadne obsahu, metódy a štruktúry. Z bohatého archívneho materiálu Matice slovenskej a bratislavskej Univerzitnej knižnice som sa snažil použiť také zdroje a dokumenty, ktoré sú u nás neznáme, alebo len málo prístupné. Našiel som aj zaujímavé príbehy a podrobnosti o živote literátov, ktoré som použil. Takto môže táto publikácia poukázať aj na rôzne vzťahy a zaujímavé podrobnosti, ktoré sa do tzv. „veľkých“ literárno-historických diel ani nezmestia. Publikovaním menej známych detailov sa môže táto kniha stať pútavejším čítaním. Zostavil som ju v dvoch jazykoch, aby aj maďarskí záujemcovia mali možnosť oboznámiť sa s dolnozemskou slovenskou literatúrou, so spätosťou a vzájomným pôsobením slovenských a maďarských literatúr. Tak slovenská, ako aj maďarská časť sú samostatnými prácami, nie sú to preklady. Urobil som to z praktických dôvodov. S niektorými spisovateľmi v slovenskej časti sa zaoberám podrobnejšie, tiež ilustrácie sú bohatšie ako v maďarskom variante.

– Je to vaša dvanásta kniha. Čomu sa budete venovať najbližšie?

– Je to moja dvanásta a zároveň aj posledná publikácia. Mám už 87 rokov a viac nechcem vydávať knižky. Mám síce ešte poznámky, ďalších päť hrubých skrípt, rukopisy, ale tie už zostanú v takejto podobe. Keď ich niekto bude potrebovať ako zdroj, samozrejme, rád mu pomôžem. Sú to nielen literárne poznámky, ale v prvom rade historické rozpomienky o Komlóši. Najviac sa môžu zísť Komlóšanom, alebo tým, ktorí skúmajú históriu nášho mesta.

Erika Trenková

Foto: autorka

Vzhľadom na zlepšujúcu sa epidemiologickú situáciu od 15. júna sa vraciame do starých koľají: príspevky na našej webovej stránke budeme opätovne uvádzať v skrátenom znení.

V plnom znení si ich budete môcť prečítať dva týždne po uverejnení v tlačenej verzii Ľudových novín.

Oplatí sa nás predplatiť.