„Hojdám sa v pavučine vesmíru. / Vidím aj kraj sveta. /
To čudo je krásna paleta. / Moja, tvoja, naša, vaša“
(Zem na obzore; In: J. Szabó, 1984, s. 32).

Slovenský básnik v Maďarsku – Július Szabó – sa narodil 4. decembra 1920 v Želiezovciach, vtedy ešte v dedine, ktorú charakterizoval ako „zlaté moje rodisko“. O svojich začiatkoch, ktoré boli späté, prirodzene, s daným časopriestorom, priam s počúvaním ozvien zvonov, sa emotívne vyjadril nasledovne: „Dobre sa pamätám, vyschnutá letná pôda s trhlinami na Pohronskej nížine je tvrdá ako aj ľudia, ktorí tu žijú a pracujú. Chodieval som sem často: hrať sa, pozdejšie orať, siať a žať... Na týchto lúkach som sa hrával s maďarskými, slovenskými a českými deťmi vždy v dobrej nálade... Tu som sa začal učiť prvým slovám a vetám vo dvoch rečiach... Najväčšou mojou túžbou bolo, aby som sa mohol učiť. V rečiach sú nádeje... Pomocou Slovákov dobrého srdca dostal som sa do slovenských škôl“ (Szabó, 1984, s. 5). Vtedy: „Začal som razom rásť hore k hore / poliaty rosou v červenej zore. / Pil som vlahu rodnej zeme / teplom lásky ožiarenej“ (Tu i tam; In: Szabó, 1984, s. 14). Študoval na slovenskom učiteľskom ústave v Leviciach, kde ho učil aj jeho „najmilší profesor“, významný slovenský literárny vedec a esejista – národný umelec Alexander Matuška. O meste svojich stredoškolských štúdií sa vyznal nasledovne: „Levice. Mne tak milé mestečko!... Dochádzal som sem každodenne vlakom. Tu ma naučila na krásnu slovenčinu, na krásu slova a reči moja druhá mať: mať-slovenčina“ (Szabó, 1984, s. 6). O tomto príjemnom „procese“ napísal: „Hrám sa len, zvuky nasajem / do srdca. Mať ich zamení / v drahú reč, v ktorej krása je“ (Moja materčina; In: Szabó, 1984, s. 13). Učiteľský diplom získal v meste Pápa (1941). Neskôr „putoval“ cez Bratislavu, Žitný ostrov do Nitry, kde zbehol od vojska, keď začali pukať biele skaly... Boli to pohnuté vojnové časy, keď: „Rástli veľké kapustné hlavy, / mnoho prázdnych hláv / pre prázdne ústa...“ (Dva svety; In: Szabó, 1984, s. 17), pričom: „Ružolíci vojak / dopredu kráča tak. / Prvý, druhý, státisíci...“ (Červený koberec; In: Szabó, 1984, s. 24). Po skončení druhej svetovej vojny sa presídlil do Maďarska; smerom na Dolnú zem, kde „začínal uskutočňovať svoje vytúžené sny“ (Szabó, 1984, s. 6). Rok po oslobodení sa stal učiteľom matematiky a fyziky. V rokoch 1946 – 1950 pracoval v Slovenskej všeobecnej škole a gymnáziu v Békešskej Čabe, kde bol aj vedúcim slovenskej kultúrnej skupiny pri miestnej odbočke Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Bolo to obdobie, keď: „Na Dolnej zemi staval som vtedy / slovenským deťom pevný hrad vedy“ (Tu i tam; In: Szabó, 1984, s. 15). V rokoch 1950 – 1954 pôsobil ako slovenský referent a vedúci Metodickej a vydavateľskej skupiny Národnostného oddelenia Ministerstva školstva. V Budapešti vyučoval matematiku na Vojenskej strednej škole (1954 – 1958); v tomto meste teda vykonal najviac čo mohol na poli národnostnej kultúry. Od roku 1958 až do roku 1980 bol vedúcim redaktorom Národnostnej redakcie Vydavateľstva učebníc (Tankönyvkiadó), ktorá od roku 1976 sústavne vydávala literárne diela a vedecké publikácie národnostných autorov (teda aj Slovákov) v Maďarsku. Vyučoval aj na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej v Budapešti a neskôr v Segedíne. Po odchode do dôchodku žil v Budapešti až do svojej smrti v roku 1996.

Július Szabó sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia zapojil do opätovne sa formujúceho literárneho života Slovákov v Maďarsku. Je pravda, že básne písal už ako študent, ale publikovať začal až neskôr – v roku 1977 (Ľudové noviny, Náš kalendár, Zrod...). O básnickej tvorbe ako takej sa vyjadril emotívne: „Vdýchol som do nej sen o svete / najkrajšom, najkrajšom; / básnička, naroď sa, buď mojím / zajtrajškom, zajtrajškom!“ (Básnička; In: Szabó, 1984, s. 11). Svojimi básňami prispel aj dodnes už emblematických publikácií svojej národnosti. Antológia Fialôčka, fiala (1980) obsahuje autorove intencionálne texty pre deti a mládež. Július Szabó v nej publikoval päť básní s obrazmi očakávania prázdninového šantenia škôlkarky Oľgy v prírode, príhod zvieratiek v rušnom lese, vyrúbanie starého topoľa pred domom, pokojného predjaria so slnečnými lúčmi, prvými snežienkami či nebojácnym zajačikom. V zborníku Chodníky (1984) je zaradených osem autorových básní – najmä s témou domoviny, materinského jazyka, súzvučného rodinného života, spomienok na predošlé generácie, prírody či ľudskej práce ako takej. Aj v týchto básňach pre deti a mládež si Július Szabó plne uvedomil dôležitosť duševných ciest, ktoré „... cielia na cieľ. / Cieľ cestuje do priesečníka ciest“ (Rubín; In: Szabó, 1984, s. 26). A onen spomínaným priesečníkom bola autorova básnická tvorba pre dospelých čitateľov.

Básnik ako bilingvista (aj) vo svojej poézii hlásal, že „...blažení sú ľudia, ktorí majú viac materčín a medzi sebou sa dokonale dorozumejú“ (Szabó, 1984. s. 7). Celkovo môžeme uviesť, že Július Szabó písal básne už roku 1948 až do svojej smrti. Július Szabó svoje básne často písal skoro ako vlastné listy, adresované sebe samému. Sú to vlastne reflexívne záznamy denníkového charakteru, vyjadrujúce bezprostredné dojmy, vyznania i autobiografické črty, v ktorých sa lyrický subjekt snaží postihnúť a presne identifikovať zmysel vlastnej tvorivej činnosti a života vôbec. Jeho texty sú často aj akýmisi sentenciami, úvahami, aforizmami – a preto „...majú viac než len dokumentárnu, ilustračnú hodnotu v kontexte celého jeho diela...“ (Kondrót, 1986, s. 5). Lyrický subjekt v nich často túži zachytiť večné, azda základné hodnoty nášho bytia: lásku, umenie, smrť. Preto sme presvedčení, že zmysel poézie Júliusa Szabóa zostáva, jeho dielo nezomrelo s tvorcom.

Keď v sedemdesiatych rokoch 20. storočia nastáva v Maďarsku oživenie v národnostnom literárnom živote, ktoré však priamo nenadväzovalo na medzivojnové obdobie ľudových autorov, do tohto procesu vstupuje aj Július Szabó ako vzdelaná a aj jazykovo dobre pripravená osobnosť. Prvú (a, žiaľ, i jedinú) samostatnú básnickú zbierku vydal v roku 1984 s názvom Zem na obzore. Zaradil do nej pôvodné slovenské a maďarské básne, resp. preklady (texty Andreja Plávku a verše pre deti). Básnik má sklony celkovo vidieť lepšiu stránku vecí; poetickosť nachádza aj v jednoduchých životných situáciách. O vnútorných pohnutiach jeho duše dačo prezrádza baladickosť niektorých básní. Sonety Júliusa Szabóa a jeho básne „...inklinujúce k monumentálne lyricko-epickej stavbe a výraznosti“ sú dodnes piliermi slovenskej poézie v Maďarsku (Divičanová, 2002, s. 473). Szabó je pritom „...básnicky najsilnejší tam, kde sa s nami delí o udalosti svojho intímneho sveta, vo veršoch o rodine a o deťoch. Jeho harmonizácia sveta nepôsobí neprirodzene“ (Andruška, 2008, s. 85). Je spontánnym lyrikom, ktorý presne vie vyjadriť poetickosť a pohodu domova. Ako očarená duša, túžiaca po dobre a veriaca v dobro, si všíma aj to, čo mnohí ani nevidia. Aj o tom svedčia jednotlivé texty z básnickej zbierky.

Básnická zbierka Zem na obzore obsahuje úvodnú lyrickú spoveď autora a 39 jeho básní (17 pre dospelých v tematickom celku Zem na obzore, 12 pôvodných a prekladov z/v maďarčiny/e a slovenčiny/e v tematickom celku Rezy a úmery, 10 intencionálnych pre deti a mládež v tematickom celku Detičky). Jednotlivé verše Júliusa Szabóa, vychádzajúc z jeho profesie, sú akoby rezy minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Sú dotyčnicami spravodlivosti, priamosti a ľudskosti nášho sveta, ktorý sa však aj tak má neustále zlepšovať. V súzvučnom, avšak zriedkavom prípade sa dospelí môžu radovať kozmonautom a mladí Medzinárodnému dňu detí. Lyrický subjekt chápe deti ako veselé, radostné, švitoriace bytosti, ktoré inklinujú k prírode. Tento motív je v básňach pre mládež často pertraktovaný priestorom lúky s kvetmi a následnou antropomorfizáciou jej obyvateľov. Idylicky sa pritom opisuje sladký sen slniečka o dúhe či hra túlavého vetríka na schovávačku. Ako pendant proti tomu stojí svet detí i dospelých, teda myšlienka očakávania školského roka a ľudskej spolupatričnosti. Aj vďaka tomu sa autorove intencionálne básne stávajú milými obrazmi veselého sveta mladých.

Ako autorovu určitú ars poeticu možno chápať jeho verše o tom, že sa jednotlivé básne dostanú na svet vďaka hre s ceruzkou. Lyrický subjekt by dal za ne aj celý svet; je oduševnený, plný entuziazmu. Jeho priestor je blízko aj ďaleko, tu i tam. V rukách mu vďaka človečine zmäkne aj tvrdý diamant, oči sa upriamujú zoči-voči hviezdam a ruky pilne pracujú pre lepší zajtrajšok. Vidina akéhosi idylického pokoja a súvzťažnosti je konkretizovaná motívom orby na nížine a slovenského spevu o rodisku. Blízky Dunaj – aj vďaka nepokojom – dočasne umlčuje ľudské srdcia, avšak koniec koncov sa po vojnových útrapách naširoko otvoria oči ubiedených, ktorí postupne spod hladiny vody uvidia blankytné nebo. Radostný život je tak očistený v pravde a kráse. Lyrický subjekt je pritom empatický, stojí na strane silných aj slabých. Vyzdvihuje pravdu, ktorá vidí a počuje všetko – teda žije. Vojna priniesla krivdu, ľudské hniezda sa zasnežili, avšak mier a víťazný znak vďaka prstom v zaťatej pästi zniesla čiernu sadzu až hore k hviezdam. Neisté a bosé kroky jednotlivca po oslobodení sú determinované omamnou nádherou spomínanej slobody. Ako určitý náprotivok voči tomu je neodškriepiteľná alúzia na vojnu, na chudobnú minulosť, kedy sa len čakalo na rozbitie pút, na chlieb a soľ – teda na život. Na tejto lineárnej ceste prichádzajú mŕtvi i živí ukázať budúcnosť na tejto zemi. Je to akási zem na obzore. Čitateľsky efektívny obraz hladom a mrazom zomierajúcich ľudí a krúžiacich supov nad nimi sú atribúty všakovakej púšti a bahna. Z popola sa však musia zrodiť svetelné roky a kroky, teda život má opäť vzklíčiť v hustých dávkach. Tak sa vlastne vo večnosti nekonečnosti, v antagonizme vojny a mieru zrodí hmota a príťažlivosť, teda oné spoločné žriedla všetkých vecí. Žiť sa chce, ba musí, večný sneh sa má topiť, ohňová potopa zredukovať a súdržná láska – ako najväčšia zbraň – zveľaďovať. V chápaní lyrického subjektu je najvyšším stupňom materinská láska, okorenená chlebom a slzou, ktorá: „...neprestajne tvorí a tvorí / pre nový život nové polia“ (Zem na obzore; In: Szabó, 1984, s. 34). Dôležitá je teda nielen blízka rodina, ale aj bratia rôznych pletí. Vyzdvihujú sa túžby a nové plány do budúcnosti. Všetko pritom vychádza zo srdca a smeruje späť k nemu. Dôležité sú preto nežné objatia blížneho a sladké sny o kráse či radostnej budúcnosti. Lyrický subjekt pritom hlása potrebu spoločných krokov do budúcnosti: „Držme sa takto ďalej ešte / po našej milej priamej ceste...“ (Pred večerom; In: Szabó, 1984, s. 44). Teda zdôrazňuje, že je dôležité pamätať, nezabúdať a pripomínať si dôležité medzníky nielen v živote človeka, ale aj národnostnej menšiny. Aj tie storočné...

Patrik Šenkár

Literatúra:

ANDRUŠKA, P.: Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska. Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra 2008.

DIVIČANOVÁ, A.: Dimenzie národnostného bytia a kultúry. Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Békešská Čaba 2002.

KONDRÓT, V.: Július Szabó – básnik. In: Nové slovo, roč. 28, 1986, č. 41, s. 5.

PAULÍKOVÁ, E (ed.): Fialôčka, fiala. Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1980.

RIBOVÁ, E. (ed.): Chodníky. Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1984.

SZABÓ, J.: Lyrická spoveď. In: Zem na obzore. Vydavateľstvo učebníc, Budapesť 1984, s. 5-7.

SZABÓ, J.: Zem na obzore. Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1984.

* Doc. PaedDr. Patrik Šenkár, PhD. je literárnym vedcom a pedagógom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho v Komárne. Zaoberá sa slovenskou dolnozemskou literatúrou.