Venovanie:

Tento príspevok vznikol z úcty k erbovému slovenskému spisovateľovi v Maďarsku Zoltánovi Bárkányimu Valkánovi, autorovi doteraz publikovaných šiestich zbierok krátkej prózy – Vzplanutie (1987), Návrat (1998), Vianoce tetky Karovej (2009), Pivnica (2011), Jabloň (2013) a dvojjazyčnej knihy poviedok Balada o starkej – Ballada az öregasszonyról (2016), pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín. Z bibliografických údajov jeho kníh vidíme, že svoj tvorivý zenit dosahuje práve v prvej dekáde 21. storočia, počas ktorého s mladíckym elánom reflektuje na všeľudské problémy súčasnej doby pretavené do kontextov slovenských tradícií jeho rodného Kestúca. K tejto práci mu prajeme veľa tvorivých síl, ako aj pevné zdravie.

Motto

Dávku olúpaných slov / posýpam korením citov / a zalievam čistými myšlienkami, / postavím na horúci sporák, / dlho to miešam. / Snáď z toho bude báseň? / Ktohovie?!

(Gregor Papuček: Z kuchyne myšlienok, úryvok)

Na úvod

Slovné spojenie „literárna kuchyňa“ nachádzajúce sa v titule obrazne evokuje akúsi pomyselnú miestnosť, dielňu, tvorivú situáciu či „kuchyňu myšlienok“, v ktorej sa niečo kuchtí, respektíve sa rodí literárny text. Obe činnosti (varenie, tvorba umeleckého textu) si vyžadujú kreativitu a zručnosť vo výbere a kombinovaní myšlienok a slov, či surovín a korenín pri príprave pokrmov. Podobne o tom zmýšľa autor motta, významný pilíšsky poet Gregor Papuček, ako aj excelentný prozaik, rodák z pilíšskeho Kestúca Zoltán Bárkányi Valkán. V jeho tvorbe sa harmonicky spája v jedno pozícia spisovateľa a gurmeta.

Titul príspevku, ako aj motto, naznačujú tematické domény našich reflexií, do centra ktorých sme kládli problematiku tradičnej slovenskej stravnej a stolovacej kultúry v podmienkach hornatej krajiny pod Pilíšom. Spisovateľov záujem o tradičné jedlá svojho rodiska a snaha zapracovať ich vo forme literárneho motívu do štruktúry prerozprávaných príbehov („ukuchtiť“ z nich príjemne stráviteľné literárne pochúťky) nie je nijaké nóvum. Sledovať to možno od samého vzniku jeho prvých fiktívnych diel uverejnených od druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Tejto rovine sa však zatiaľ nevenovala patričná pozornosť, hoci motív jedla a jedenia vo funkcii významotvorného dejového prvku otvára nové aspekty pri interpretácii Valkánových próz.

Inšpirovaní týmto hiátom sme sa rozhodli venovať sa práve problematike kulinárstva. V tejto súvislosti sa núka spomenúť ďalšie svedectvo o spisovateľovom záujme o tradičné slovenské jedlá, o jeho znaleckom a tvorivom prístupe pri ich príprave, ako aj o jeho odbornosti a kreativite prejavujúcej sa pri opise slovenských špecialít a pri opise a tvorbe receptov tradičných jedál Slovákov žijúcich v Maďarsku, prispôsobených súčasným chuťovým vkusom. Ide o reprezentatívnu dvojjazyčnú kuchársku knihu z dielne vydavateľstva SlovakUm Slovenská kuchyňa – Szlovák konyha (2019), v slovenskom preklade Evy Fábiánovej. Nová kuchárska kniha z pohľadu interpretátora sledujúceho práve funkciu gastronomických motívov v literárnom texte sa vníma ako zásobáreň nových informácií a podnetov dopĺňajúcich obraz sledovanej tematiky.

Pri uvažovaní o nastolenej problematike vychádzame z niektorých aspektov krajinnej semiotiky. Sledované teoretické zásady sa pokúsime aplikovať prakticky, na konkrétnom poviedkovom texte vybraných príbehov.

Krajinná semiotika ako systém znakov

Krajinná semiotika vníma krajinu (prírodu) ako systém znakov. Skúma povrchovú členitosť daného prostredia; registruje jeho typické prírodné atribúty a prvky (výšku, hĺbku, vrchy, skaly, jaskyne, rovinaté priestory atď.) a stavané objekty. Zaujíma sa o vizuálne (farby, formy), auditívne a iné modality (hlas zvona, zvierat; nárečie ľudí; vôňa trávy, kvetov, chute svojráznych jedál) a sleduje aj postoj subjektu viažuci ho k jeho prostrediu. Z vymenovaných aspektov (okolností) možno vyvodiť dôležité informácie o životnom štýle, zamestnaní, povahových, sociálnych a kultúrnych znakoch typických pre ľudí obývajúcich istý priestor.

Tézy krajinnej semiotiky z pohľadu fiktívneho priestoru Valkánových próz

Spisovateľ nepomenúva konkrétne dejisko (Kestúc) svojich príbehov, avšak rozosieva v nich dominantné záchytné body krajiny, ktoré pomáhajú v orientovaní sa. Načrtáva jej pestro členený reliéf vo všeobecnosti (lesy, lúky, role, pšeničné pole, čistina, pastvina, chotár, vinohrad), konkrétne uvádza miestne zemepisné názvy (rolička na Vyfukoch, záhradka pri soche svätého Klimenta, vinohrad v Hérigoch, pastvina na Čapáši), pomenúva prírodné úkazy (Pilíš, Kétágú hegy, Bíla skala, Stará skala atď.), používa pôvodné vlastné mená (Vitek, Trpilek, Kara, Koniarek), vymenúva miestne pracovné úkony (kosba, okopávka, orba, žatva, fázy práce vo vinohrade, príprava vína, pálenie pálenky, dojenie kravy atď.), do úst hrdinov svojich diel dáva živé nárečie západoslovenského typu (pút, pritahuje, praščí, hrkocat). Z uvedených čŕt Valkánových textov reflektovaných krajinnou semiotikou získavame prehľad o tom, v akom prostredí žijú, odkiaľ pochádzajú, čím sa zaoberajú, do akej sociálnej skupiny patria tunajší ľudia atď. Na základe týchto poznatkov si utvárame obraz o miestnych podmienkach, ovplyvňujúcich osudy drobných literárnych figúr formujúcich sa v tomto milieu. V nasledujúcej časti pristupujeme ku krátkej charakteristike gastrosemiotiky, o ktorú sa opierame v poslednom úseku nášho referátu, pri práci s literárnym textom.

Aspekty gastrosemiotiky v literárnom texte

Gastrosemiotika chápe jedlo ako multisenzuálny znak, ktorého chuť, farbu, vôňu, temperatúru, konzistenciu a zvuk (počuteľný v priebehu prípravy a konzumovania) vnímame svojimi zmyslami. Vďaka tomu obľúbené jedlo z minulosti je schopné vyvolávať u človeka spomienky uložené hlboko v jeho vnútri a rekonštruovať ním prežívané udalosti osobných dejín. V takejto súvislosti sa jedlo ako nositeľ spomienok často stáva východiskom literárneho diela (Proust, Móricz, Krúdy, Závada atď.). Svedkami toho sme aj v prózach Valkána, ktorý napr. v poviedke Pozdrav starkých sa o tom vyznáva nasledovne: „Akonáhle vkročíš do domu, zacítiš príjemné vône spod pokrývky syčiacej bobicovej polievky, v rúre sa pečúcej krumplovej baby alebo na platni šparhelta sa ohrievajúcich lokšov. Aké len fajnové jedlá varievala tvoja stará mama, keď si v tomto dome trávil letné prázdniny.“ Tieto vnemové zážitky sú východiskom, z ktorého sa odvíja dej príbehu. Motívy pokrmov však v zmysle gastrosemiotiky spĺňajú v literárnom texte aj rôzne iné úlohy: stávajú sa súčasťou životného príbehu postáv, odkazujú na ich identitu, podávajú obraz o fungovaní zobrazovaného sveta, vystupujú ako znaky vyjadrujúce mnohoznačné významy. Možno to sledovať aj v predložených ukážkach spisovateľa.

Kurací paprikáš s nokedlami

Vzhľadom k limitovanému rozsahu príspevku podrobnejšie budeme analyzovať iba jednu textovú ukážku (Láska nestarne), kým o druhom vybranom texte (Zámelky) sa zmienime iba okrajovo.

Východisková scéna príbehu Láska nestarne je načasovaná po svätej omši na poludnie, keď sa z kostolnej veže rozľahne hlas zvona signalizujúc čas nedeľného obeda. „Keď zvon zazvoní, mosá hrkocat tanírky aj lyžičky.“ Dej je priestorovo situovaný v centrálnej miestnosti sedliackeho domu, v kuchyni. Účastníkom obeda je starý manželský pár: tetka Marka a jej manžel Jozef Vitek. Začiatočné fázy ustáleného stravovacieho obradu – pozývanie manžela k stolu, sadanie si k prestretému stolu podľa tradičného pravidla (manžel sadá za vrchstôl), naberanie jedla mužovi (voňavej polievočky chutnej, mäsovej), potom kuchárka naberie prvý chod sebe – prebiehajú ako zvyčajne v pokoji a v tichosti. Zrazu sa však manželka nečakane ozve, čím sa narúša ticho, a to, čo vyslovuje: – Dávaj pozor, duša moja! Polévka je horúca jak ohen. Né aby si si obaril té pekné červené ústá! – vyvedie muža z rovnováhy, ktorý vzápätí odmieta jej varovné slová, podfarbené jemným nádychom erotiky: – Čo sa ti porobilo, he? – (…) Eščeže pekné a červené ústá! Kde sú té už, kam sa té podéli, zlato moje? Nečakaný prejav intimity ho vykoľají zo stereotypného priebehu obeda. Dostáva sa do rozpakov, zastierajúc to kvázi porušením stolovacej normy týkajúcej sa poradia jedál a nápojov. Pred jedením siaha po pohári vína, v čom mu však manželka zabráni a obávajúc sa o jeho zdravie rozšantene a dobiedzavo ho provokuje k vyznaniu lásky: – Jozef, prosím ta, priznaj sa v túto svatú nedelu, že ty len víno máš rád a mna si prestal lúbit! Predstieranú výčitku vyjadrenú v ženinej výpovedi vnímame ako narážku na mužovu záľubu v pití vína. Teta Marka, nespokojná s ďalšími manželovými odpoveďami, napokon mu otvorene kladie jednoznačnú otázku: – Či ma lúbiš tak jak manžel svoju manželku? On však naďalej otáľa s odpoveďou a mierne provokatívnu otázku manželky zahovorí pochvalou kuracieho paprikáša s „nokedlami“: – Takýto paprikáš s nokedlami je zrídkavý jak bílá vrana. Ani moja mama, nech odpočívajú v Bohu, takýto paprikáš ani ony nevedeli navarit (…). Tvoj paprikáš ma aj v tem najvačšem žáli rozveselil, bol mój ochranca, moje potešení a moja radost v temto tažkem a preklátem živote... Zdržanlivý postoj Jozefa Viteka k intimite tabuizovanej v sedliackej etikete mu nedovoľuje priamo vysloviť slová nehy. Preto namiesto ženy pochváli paprikáš, avšak pochvalné slová sa nepriamo vzťahujú na manželku. V tomto príbehu vlastnosti jedla sa prenášajú na osobu, ktorá ho pripravila. Nedeľný obed je v tomto kontexte príležitosťou vzájomného vyznávania stareckej lásky manželov spolunažívajúcich už vyše šesťdesiat rokov v pokojnom a vyrovnanom manželstve.

Zámelková polievka s lesnými hríbami so strúhaným cestom

Iná je situácia v poviedke Zámelky, v ktorej vystupuje tiež starší manželský pár. U nich je obed vo všedný deň predmetom hádok vedúcich k tragickej smrti manžela. Domáca pani svoju nespokojnosť a hnev vyplývajúci z mužovej choroby prenáša na neho cez jedlo vo forme výčitiek kvôli tomu, že jeho diéta stojí veľa peňazí. Jasne mu dáva najavo, že už je „ništ človek“, nezaslúži si jej starostlivosť. Pri stole už iba zavadzia. Ženine výčitky, proti ktorým sa bráni a uvádza protiargumenty, sa chorého hlboko dotknú. Vo vyostrenom nervovom napätí sa ale jeho stav natoľko zhorší, že pri stole sa ani nedotkne zámelkovej polievky voňajúcej omamnou lesnou vôňou hríbikov. „Daromne bol čas obeda. Zámelky ostali na studenom šporáku chladnúť tentoraz nedojedené...“

Záverom

Z interpretovaných príbehov odohrávajúcich sa v rámcoch stravovacieho obradu sme sa dozvedeli dôležité informácie o spolužití dvoch manželských párov vysokého veku, o ich prístupe k životnému partnerovi, ku svetu, k religiozite, k tradíciám, ako aj o stravovacej kultúre. Načrtávajú sa nám znaky rurálneho typu stravnej kultúry ľudí žijúcich pod Pilíšom, zakladajúceho sa na sebestačnosti, čo znamená, že takmer všetky suroviny v domácnosti si pestujú sami, pritom zbierajú plodiny okolitej prírody (rôzne druhy hríbov), lesné bobuľovité plody (šípky, černice, drienky, liesky), drevo a hrozno si zaobstarávajú z lesa a z vinice. Pravda, nesmieme zabudnúť, že deje Valkánových poviedok sa odohrávajú v druhej polovici 20. storočia, v období jeho poslednej dekády a Valkánom zblízka poznaný tradičný podpilíšsky svet existuje už len v textuálnej podobe, v jeho poviedkach, črtách, reportážach a riportoch. Jeho celoživotná prozaická tvorba by si právom nárokovala hlbšiu analýzu aj z aspektu jej bohatej výpovednej hodnoty.

Použitá literatúra
Bárkányi Valkán Zoltán: Láska nestarne. In: Bárkányi Valkán Zoltán: Vianoce tetky Karovej. Budapešť. Comp-Press. 2009, s. 78-80.
Bárkányi Valkán Zoltán: Zámelky. In: Bárkányi Valkán Zoltán: Pivnica. Budapešť. Comp-Press. 2011, s. 37-42.
Bárkányi Zoltán: Slovenská kuchyňa – Szlovák konyha. Budapest – SlovakUm, 2020
Kapitány Ágnes – Kapitány Gábor: A gasztronómiai érdeklődés szociokulturális okai, szemiotikai jelei. In: Gastroszemiotika. Az étkezés jelei. Szerk. Balázs Géza – Balázs László – Veszelszki Ágnes. Budapest. Magyar Szemiotikai Társaság, 2012, s. 15-32.
Maružová Šebová Katarína: Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku. Nadlak. Vydavateľstvo Ivan Krasko. 2013, s. 69-78.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: archív