Aj tento rok pokračuje úspešný medzinárodný projekt EUNIC s názvom Noc literatúry, ktorého hlavnou témou je únikový východ. Druhý júnový víkend bol dejiskom bohatého literárneho programu Debrecín, no séria čítačiek v spolupráci s hercami maďarských divadiel bude pokračovať 23. až 25. júna v hlavnom meste.

Na tohtoročnej Noci literatúry slovenskú literatúru zastupuje román z metropoly juhu Slovenska, ktorý je prozaickým debutom Petra Balka, víťaza literárnej súťaže Poviedka 2012. Dielo sa vyznačuje zmesou fantázie a reality s historickými udalosťami a rodinnými spomienkami. Samozrejme, spisovateľova fantázia prepisuje tieto príbehy, takže vďaka nemu sa na cestu vydala nová „mestská legenda“. Pripomína zabudnuté magické mesto Lošonc, ktoré sa nachádza na slovensko-maďarských hraniciach. Mesto, ktoré bolo v minulosti dôležitým dopravným uzlom aj intelektuálnym centrom pre šľachtické rodiny. Prečítajte si viac o knihe a autorovi v rozhovore s P. Balkom.

– Do akej miery možno knihu Vtedy v Lošonci vnímať autobiograficky?

– Lučenec, tridsaťtisícové malomesto ležiace neďaleko slovensko-maďarskej hranice, zohral v mojom živote dôležitú rolu. Narodil som sa tam a prežil prvých osemnásť rokov môjho života. Dnes tam žijú moji rodičia, starká, starí priatelia. Mal som krásne a bezstarostné detstvo, plné hier, dôvery a fantázie. Dnes mi to pripomína ospalý sen – akoby som napoly bdel, napoly spal. Túžil som sa do toho pocitu vrátiť a pokúsiť sa ho uchopiť. A výsledkom je môj prozaický debut Vtedy v Lošonci. Je to príbeh dvoch osemročných chlapcov, najlepších kamarátov na svete, ktorí žijú svoje malé životy v južnom malomeste, nudia sa, chodia do školy, robia zlobu, prežívajú prvé kontakty s láskou, vlastnou telesnosťou, bolesťou i smrťou. Nie je dôležité, do akej miery je príbeh autobiografický – je to guláš mojich pocitov, spomienok, zážitkov, historiek, dejín, legiend, mytológie, čistých bludov a imaginácie. A, paradoxne, po tých rokoch už ani neviem, čo všetko v knihe som skutočne prežil, čo prežil niekto iný a čo sa vôbec nestalo. Stal som sa obeťou vlastnej fantázie.

– Vtedy v Lošonci je o vašom rodnom meste. Prečo ste si zvolili tento názov a nedržali sa radšej všeobecne zaužívaného Lučenca?

– Od detstva ma priťahovala fantázia. Dobrodružstvá Julesa Verna a Troch pátračov, obrázkové knižky o dinosauroch či atlasy hviezdnej oblohy, ktoré neskôr nahradil Julio Cortazar, Michail Bulgakov i H. P. Lovecraft. Som totiž presvedčený, že ak chceme lepšie pochopiť svet vôkol nás, našu realitu, tak nestačí, aby sme ju skúmali a opisovali – musíme realitu rozmlátiť na črepy a poskladať ju nanovo. Preto Vtedy v Lošonci nie je historickým spisom ani turistických bedekrom. No zároveň som vedel, že samotné miesto je pre príbeh kľúčové – nie je totiž iba kulisou, ale živou postavou s vlastnou prehistóriou, temperamentom i snami. Zároveň som chcel zachytiť ducha miesta, v ktorom sa narodili moji starkovci a prežili v ňom celý svoj život, druhú svetovú vojnu, Felvidék, socializmus, pád režimu i chaos 90. rokov. Kedysi išlo o dôležitú dopravnú križovatku a prosperujúce multikultúrne mesto – žili v ňom Slováci, Maďari, Nemci, Rómovia či Židia, tí všetci prinášali svoj jazyk, kultúru, tradíciu, gastronómiu či pamäť. A tak by to malo byť – sme totiž spoločenstvom rôznych kultúr, náboženstiev a zvykov, a tvoríme jeden krásny celok. Dnes však existujú už iba fragmenty, preto ma zaujímal príbeh pamäte, spomienok, miznutia, zabúdania. Preto som potreboval spojiť dve miesta do jedného – reálny Lučenec a bájny Lošonc. Lučenec mi poskytol reálny základ, dejiny a kontext, no Lošonc priniesol závan mágie, vďaka čomu hlavní hrdinovia cestujú v čase do minulosti, mŕtvi ožívajú, Lučenec sa stáva Lošoncom a tajomný fialový nôž putuje z Budapešti cez brucho veľryby do Škandinávie. Práve vďaka tomuto spojeniu som mohol vyrozprávať príbeh miesta, ktoré by sme dnes márne hľadali na mapách.

– Ako prijali knihu doma v Lučenci?

– Kniha sa v Lučenci stala – v intenciách knižného trhu v Novohrade – bestsellerom. Zviezla sa totiž na silnom lokálpatriotizme a hrdosti južanov, ktorí boli presvedčení, že na jej stránkach objavia viac než iní, pretože sú zasvätení a vedia svoje, akoby boli členmi akéhosi tajného čitateľského spolku. Že v knihe existujú kódy, ktoré dešifrujú iba Lučenčania. Ďalší dôvod na to, aby sme sa posmievali okolitým mestečkám ako Poltár či Rimavská Sobota, nikto totiž nenapísal Vtedy v Poltári ani Vtedy v Rimavskej Sobote. Dostali sa ku mne aj reakcie, že som antikrist a pošpinil som cirkev, slovenský jazyk, dobré mravy i odkaz Boženy Slančíkovej-Timravy, slávnej miestnej rodáčky, ktorá sa – paradoxne – v Lučenci nenarodila, prišla tam iba umrieť. O slávnych lučeneckých umelcoch by som vedel rozprávať! Nič to však nemení na fakte, že mám niekoľko rukolapných dôkazov o tom, že čitatelia z celého Slovenska sa na základe prečítania Vtedy v Lošonci vybrali na svoju prvú návštevu Lučenca. Dá sa preto skonštatovať, že som svojou troškou prispel k rozvoju turistického ruchu v Novohrade.

– Vaša kniha má na Slovensku veľký ohlas. Práve pracujete s T. Mészárosovou na maďarskom preklade. Ako hodnotíte spoločnú prácu s prekladateľkou?

– Kniha bola už preložená do nemčiny, poľštiny a češtiny, no z maďarčiny sa výnimočne teším, nakoľko ide o jazykovú oblasť, ktorá sa istým spôsobom podpísala aj na jazyku Vtedy v Lošonci. Moji starkovci či mamina hovoria plynule po maďarsky, a čiastočne to bol aj jazyk môjho detstva, síce som sa ho nikdy nenaučil, čo ma dnes skutočne mrzí, a som tak živým príkladom vymierajúcej dvojjazyčnosti slovenských južných mestečiek ako Lučenec. Navyše, preklad nevnímam „iba“ ako preklopenie textu do iného jazyka, ale ako vytvorenie nového diela. Každý jazyk má svoj vlastný ekosystém, farbu, tempo, malebnosť. Tünde je úžasná prekladateľka aj čitateľka, ktorá má cit pre atmosféru textu, vníma ho ako jednoliaty a koncepčný celok, no neunikne jej ani ten najmenší detail, jazykový prešľap či logická nejasnosť. Bola profesionálna, empatická, zábavná. Jej otázky ohľadom textu ma neraz priviedli do rozpakov, lebo som na ne nedokázal odpovedať – a pri hľadaní odpovede som narazil na paradox, že koľko neviem o vlastnom texte. Preto to bola aj skvelá skúsenosť, ktorá ma obohatila ako človeka aj ako autora.

– Nebojíte sa reakcie maďarských (všeobecne zahraničných) čitateľov?

– Na reakciu maďarských čitateliek a čitateľov som veľmi zvedavý. Nenazval by som to strachom, skôr pokorou. Skúsenosť s reakciami čitateľov z iných krajín ma utvrdila v tom, že je úplne jedno, odkiaľ pochádzame – či z Lučenca, Salgótarjánu, Paríža alebo New Yorku –, pretože všetci, koniec koncov, prežívame to isté a hľadáme spôsob, ako dať svojmu životu aspoň aký-taký zmysel. Všetci niekoho milujeme alebo sme niekoho stratili, po niečom túžime, alebo len tak blúdime, všetci sme boli deťmi a niektorí z nás z toho nikdy nevyrastú. No nech žijeme kdekoľvek, existuje jeden jazyk, ktorému rozumieme všetci – jazyk príbehu.

– Ako vnímate svoju účasť na podujatí Noc literatúry 2021 v Maďarsku?

– Noc literatúry považujem za veľký sviatok literatúry, vďaka ktorému sa knihy z celého sveta dostávajú k novým čitateľom, a ja som poctený, že moja kniha bude súčasťou tejto oslavy.

– Máte na svojom konte celovečerný film, básnickú zbierku aj knižný debut. Pohybujete sa v rôznych oblastiach kultúry, ako to všetko stíhate?

– Všetko je vec priorít. Ja som sa rozhodol písať a preto píšem. Pokladám sa hlavne za scenáristu a spisovateľa. A síce ide o rôzne formy – scenár je technický a v rámci pracovnej dynamiky kolektívny, zatiaľ čo beletria je viac-menej samotársky šport. No to, čo majú spoločné, je jazyk. Je to rovnaká jazyková hra, v rámci ktorej riešim témy, ktoré ma zaujímajú, tešia či desia. Vďaka tomuto dokážem prechádzať z písania knihy do písania scenára a naopak. Je to totiž jeden svet – môj svet. Teda, už nie je môj, je zdieľaný a spoločný, keďže sa nám pred deviatimi mesiacmi s manželkou Verou narodila dcéra Anna. A keď ju tak pozorujem, ako nebojácne spoznáva svet, je mi jasné, že nič krajšie už nikdy nenapíšem.

– V mene Ľudových novín vám ďakujem za rozhovor. Rád by ste na záver niečo odkázali čitateľom jediného týždenníka Slovákov v Maďarsku?

– Musím sa vám priznať, že je tu čosi, čo mi už dlhé roky kradne pokojný spánok a neviem si s tou otázkou rady – snívajú sa vám sny v slovenčine či maďarčine?

O Petrovi Balkovi v skratke:
– narodil sa 16. 9. 1988 v Lučenci
– vyštudoval filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave
– v súčasnosti pôsobí ako pedagóg na VŠMU
– venuje sa televíznej i filmovej scenáristike, spolupracuje s RTVS
– v Lučenci spoluorganizuje multižánrový festival Medzihmla

Dominika Čuliová

Foto: Peter Begányi, Tomáš Benedikovič