Posudok na rukopis monografie Patrika Šenkára s názvom Prozaik Michal Hrivnák

Pri pohľade na mimoriadne bohatú publikačnú činnosť Patrika Šenkára zisťujeme, že po prvých knižných publikáciách, ktoré sa venovali dejinám slovenskej literatúry a interpretácii literárnych textov, jeho záujem sa od konca prvého desaťročia nášho storočia preniesol na výskum problematiky dolnozemskej literatúry. Táto oblasť sa stala doménou jeho bádania, o nej publikuje štúdie a knihy, zúčastňuje sa na odborných besedách i konferenciách, prednáša na univerzite. O erudovanosti svedčí jeho viacročné intenzívne prípravné a tvorivé obdobie, výsledkom ktorého je nespočetné množstvo odborných článkov a za pomerne krátky čas až štyri monografie venované práve fenoménu dolnozemská literatúra: Slovenská dolnozemská literatúra (v teórii a praxi), 2015; Súradnice básnickej polyfónie Slovákov v Rumunsku, 2016; Próza Slovákov v Rumunsku (z rokov 1853 – 1953), 2018 ; Novodobá prozaická tvorba Slovákov v Rumunsku (z rokov 1976 – 2019), 2019.

Autor vo svojej debutantskej knihe zosumarizoval literárnohistorické a teoretické poznatky, nadväzujúc predovšetkým na koncepciu dolnozemského literárneho korpusu, ktorú vypracovali excelentní odborníci: Peter Andruška, Dagmar Mária Anoca a Michal Harpáň. Osvojené teoretické vedomosti o výskumnom objekte, všeobecne platné pre všetky tri sesterské literatúry (Literatúra Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku), s úspechom zužitkoval pri predstavení vývinu jednotlivých vetiev predmetu výskumu. V tomto rukopise prvýkrát venoval širší priestor literatúre Slovákov v Maďarsku, aby potom – po vyjdení titulov týkajúcich sa literatúry Slovákov v Rumunsku – pristúpil k napísaniu monografie o významnej osobnosti slovenského kultúrneho a literárneho života v Maďarsku, o prozaikovi Michalovi Hrivnákovi. Druh monografie sústreďujúci sa na vytváranie kompletného obrazu o živote a diele jednotlivca vnímame ako nóvum nielen v tvorbe P. Šenkára, ale aj v žánrovej palete vedeckých publikácií venovaných slovenskej literatúre v Maďarsku.

K napísaniu takéhoto druhu monografie podľa našej mienky mohli viesť autora napríklad rozlaďujúci obraz o perspektívach tejto literatúry anticipujúci jej blížiaci sa koniec, ako aj vízia zániku slovenskej komunity, jej pokročilá asimilácia, strata materinského jazyka, značne oslabnutý tvorivý potenciál autorov vysokého veku a chýbajúca nová generácia, ktorá by pokračovala v ich šľapajach. Uvedeným okolnostiam nasvedčuje Šenkárovo odôvodnenie vzniku monografie, keď v úvode svojej práce vyslovuje snahu pomôcť ešte tvoriacim literátom, učiteľom a kultúrnym pracovníkom, t. j. držať pri živote literatúru a slovenskú národnosť v Maďarsku. „Aj preto vznikla táto publikácia,” píše a svojou monografiou sa sám zaraďuje medzi tých zanietených pestovateľov slovenských dolnozemských tradícií, ktorí by mohli proti uvedenému negatívnemu trendu niečo podniknúť. Z podtextu rukopisu sa črtá jeho názor, podľa ktorého keď sa nepíšu nové literárne diela, je potrebné aspoň znovu čítať (priam oprášiť) a opäť hodnotiť tie staré, hoci aj v rámcoch monografie. Prostredníctvom toho ich možno dostať do pohybu, vytvárať rôzne prečítania, približovať sa k nim z rôzneho uhla pohľadu, objaviť v nich aj pre dnešnú generáciu platné hodnoty – a tým vzbudiť záujem o slovenskú literatúru, v ktorej sa odzrkadľuje tradičný spôsob života a mentalita predkov i mladších generácií. Poznatky a zážitky získané z literárnych diel by tak mohli prispieť k sebapoznávaniu a k oživeniu (formovaniu) strácajúcej sa slovenskej identity. Monografiu P. Šenkára na základe vyššie uvedených argumentov (ktoré sa sčasti nachádzajú aj v predmetnom rukopise) vnímame ako gesto pre zachovanie dolnozemských etnických parametrov (jazyk, identita, kultúra, literatúra) u Slovákov žijúcich v Maďarsku.

Predložená práca sa skladá z 9 kapitol, ktoré sa rámcujú Úvodom a Záverom. K záverečnej časti sa pripája nielen Resumé v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku, ale aj bohatý poznámkový, bibliografický a obrázkový materiál. Rukopis je pritom aj kvôli svojej mnohorozmernej zameranosti mimoriadne náročný na čítanie, vnímanie a vytváranie obrazu o viacdimenzionálnom prezentovaní skúmanej problematiky. Jeho interpretácia vyžaduje sústredenú pozornosť a opätovné návraty k jednotlivým častiam. Autorovi to však nezazlievame, veď pre odborníkov zaoberajúcich sa ktoroukoľvek témou z oblasti národnostnej kultúry je samozrejmosťou jej kontextuálne vnímanie a hodnotenie. Z toho vyplýva, že predstavenie a interpretácia rôznorodej tvorby daného národnostného kultúrneho dejateľa figurujúceho aj v samotnom názve celkového textu nie je možné bez zapájania rôznych kontextov do diskurzu, ktoré ho bližšie určujú.

P. Šenkár v prvej kapitole vyzdvihuje predovšetkým dolnozemský kontext, zvýrazňujúc pritom podobné, ale aj odlišné črty, ozrejmujúc dôležité pojmy, patriace do významovej siete fenoménu dolnozemská literatúra (Dolná zem; dolnozemská literatúra; kritériá určujúce dolnozemského spisovateľa; historické, politické, kultúrne, jazykové, školské atď. kontexty). V tejto časti rukopisu sa uvádzajú všeobecne známe fakty a okolnosti v súvislosti so školstvom a neutešenou situáciou Slovákov v Maďarsku. Práve kvôli požiadavke interdisciplinárneho prístupu k zvolenej téme venuje autor takmer najširší rozsah úvodnej štúdii (t. j. prvá kapitola), ktorá pretraktuje spomínané kontexty.

V druhej kapitole sa podáva kompletná charakteristika Hrivnákovej osobnosti a jeho všestranná kultúrna a literárna činnosť (aj) prostredníctvom citátov, ktoré napísali ľudia, ktorí ho dobre poznali, či poznajú, resp. formou sebareflexie samého prozaika a osobných reflexií autora monografie. Uvádzajú sa aj niektoré typické črty Hrivnákovho spisovateľského rukopisu, ako napr. „vplyv kukučínovského realizmu, láskavý humor, ostrá kritika, sklon k moralizovaniu a didaktizujúcemu zámeru” atď.

Ťažisko práce tvoria interpretácie Hrivnákových krátkych próz na podklade jeho troch zborníkov: V prúde času (1981), Tulipány (1986), Nadišiel čas (1988). Venuje sa im tretia, štvrtá a piata kapitola. Texty týchto prozaických zbierok Šenkár hodnotí ako „silne morálne založené, satiricky ladené, útočiace na ľudské hriechy a slabosti, odhaľujúce pokrytectvo, karierizmus a malomeštiactvo”. Vyzdvihuje Hrivnákov „záujem o detský svet a znalosť psychológie dieťaťa”, na ktoré poukazuje predovšetkým v rámci podrobnejšej analýzy novely Chlapci zo Slepej ulice, v ktorej sa nadhodí medzi šarvancami aj otázka národnostnej identity a materinského jazyka. Predmetom šiestej kapitoly je spomienková kniha László Sziklay – skutočnosť a legenda (2000), venovaná Lászlóovi Sziklayovi, legendárnemu pedagógovi, zakladateľovi Katedry slovenského jazyka a literatúry. P. Šenkár vyzdvihuje podiel Sziklaya na formovaní literatúry Slovákov v Maďarsku a zároveň poukazuje na posun Hrivnákovho záujmu smerom k publicistickým a vedeckým žánrom.

Do centra siedmej kapitoly kladie Hrivnákovu monografiu o Ondrejovi Áchimovi Likerovi, významnom čabianskom gazdovi, politikovi a kultúrnom dejateľovi. Základnou otázkou tejto práce je dodnes neobjasnená národnostná príslušnosť Áchima. Hrivnák v priebehu bádania prišiel na to, že kým nie je dostatočné množstvo pramennej literatúry, obraz o Áchimovi nemôže byť ucelený. V posledných dvoch kapitolách Šenkárovho rukopisu sa do centra pozornosti dostávajú kratšie a širšie koncipované Hrivnákove prózy uverejnené časopisecky, na stranách Ľudových novín, v antológiách, či v almanachoch.

P. Šenkár vo svojej monografii nadväzuje aj na výsledky bádaní iných renomovaných literárnych odborníkov: napríklad Milana Resutíka, Karola Tomiša, Michala Babiaka, Imricha Fuhla, Michala Hrivnáka, Anny Divičanovej, Alžbety Uhrinovej Hornokovej, Kataríny Maruzsovej Šebovej. Uvádza od nich hojné množstvo citácií tak v teoretických kapitolách svojej práce, ako aj v rámcoch interpretačných častí. Tieto názory pritom využíva funkčne, miestami ich dopĺňa vlastnými, najčastejšie rozsiahlymi teoretickými reflexiami filozofického a literárnovedného charakteru, voľne nadväzujúc na konkrétnu literárnu ukážku, dej daného príbehu, či odkaz autora. Vzhľadom na kultúrnohistorický charakter práce P. Šenkár uplatňuje predovšetkým deskriptívne metódy, ktoré kombinuje o. i. analýzou, výkladom obsahových zložiek, uplatňovaním komparatívneho aspektu, sumarizáciou a syntetizáciou.

Pri výbere vhodnej osobnosti pre monografické spracovanie jej ľudskej podstaty a diela u autora dozaista zohrávali úlohu isté skutočnosti – napríklad sympatia voči Michalovi Hrivnákovi, jeho literárnej tvorbe, štýlu, tematike, postoju k stvárňovanému životnému materiálu. P. Šenkár na základe svojich bohatých skúseností získaných v oblasti práce s literárnym textom (aj) v kruhu univerzitných poslucháčov si vybral interpretačné postupy, metódy, stratégie, ktoré korešpondujú s Hrivnákovými krátkymi prózami zrodenými v tradičnom realistickom duchu. Jeho cieľom (uvádzaným aj vyššie) maximálne vyhovuje realistický spôsob textotvorby, zakladajúci sa na priamočiarom, lineárnom rozvíjaní deja, výsledkom čoho je koherentný, dobre čitateľný príbeh, v ktorom jednotlivé epizódy sa spájajú v príčinno-časových súvislostiach.

Vďaka tomu sa text dá čítať ako jednoliaty celok s jednoznačným zmyslom. Z toho vyplýva, že aj menej skúsený čitateľ, ktorého Šenkár mieni získať pre Hrivnákovu prózu (v konečnom dôsledku pre dolnozemskú literatúru) môže adekvátne zvládnuť tieto texty. Takýto typ literárneho diela si zo strany interpreta vyžaduje už spomenutý kontextuálny prístup: zapojenie do analýzy aj mimotextové skutočnosti, akými sú napríklad literárnohistorické, spoločenské, sociálne, sociologické, regionálne, či krajinné pozadie vzniku samotného diela, význam autora v procese tvorby a sledovanie jeho odkazu zakódovaného do príbehu. P. Šenkár v priebehu všestrannej interpretačnej činnosti sa dôsledne pridržiava takéhoto kontextuálneho postupu pri práci s literárnym textom, ktorý je v súlade s jeho gestom nepriamo adresovaným nádejným čitateľom a udržovateľom slovenskej dolnozemskej literatúry, respektíve literatúry Slovákov v Maďarsku.

Po dôkladnom preštudovaní predloženého rukopisu možno konštatovať, že monografia Patrika Šenkára venovaná významnému prozaikovi Michalovi Hrivnákovi spĺňa všetky odborné kritériá daného žánru vedeckej publikácie.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: uszz.sk

Michal Hrivnák
Konopište

Keď vyšli na kraj dediny, stal sa zázrak.

Chlapci neleteli za loptou, ktorú vykopol veľkým oblúkom z okraja pažite Janko Kmeťko. Zastavili sa pri tabuli s miestnym názvom. Posadali si okolo nej, obdivovali ju. Čo ich vlastne zaujalo? To, že je nová a ešte zaváňa vôňou čerstvej farby?

Šarvanci vlastne ani neskúmali tabuľu s čiernymi písmenami v bielom poli. Tej akoby ani nebolo. Skúmali tú s bielymi písmenami v zelenom poli.

– Konopište! – slabikovali neznáme slovo. Potom aj druhýkrát, tretíkrát a ktovie koľkokrát ešte. Akoby neverili vlastným očiam. Žeby nevedeli čítať? To slovo sa im nepozdávalo, nerozumeli mu. Akoby si chceli pomôcť, začali ho rozoberať na slabiky: ko-no-piš-te a potom na hlásky: k-o-n-o-p-i-š-t-e. Vychutnávali tie písmená a keď si ani tak nevedeli poradiť, pohrávali sa s nimi: ...šte, ...iste, ...pište, ...opište, ...konopište. Potom ich už ani to nebavilo. Rozbehli sa, naháňali loptu, kopali do nej neúnavne až do obeda. Omámení sladkou hrou celkom zabudli na nového svedka svojho počínania na lúčine. Na tabuľu so zeleným poľom a s veľkými písmenami. Znepokojovalo to iba Janka Kmeťka.

– Ocko, čo je to konopište? – pýtal sa vzrušene, keď sa vrátil domov.

– Nuž konope... synak, či si ešte nevidel konope? – zareagoval otec neisto.

– Konope som videl, ale konopište nie. Čo je to?

– Odkiaľ to berieš? – vyzvedal otec namiesto odpovede a zamyslel sa, čo bolo príčinou toho, že si nevie rady.

– Ešte si nebol na lúke za dedinou?! Je to tam napísané veľkými písmenami na veľkej zelenej tabuli na hliníkovom stĺpe, tam pod názvom dediny.

– Neblázni! – zdráhal sa Kmeťko starší.

– Veruže! Videl to aj Fero Vozár a ostatní...

Jeho otcovi boli tieto reči divné, ale keď Janko trval na svojom a otázkam súvisiacim s touto záležitosťou nebolo konca-kraja, znepokojilo to aj jeho a sám podľahol zvedavosti. Chcel sa presvedčiť, čo sa to vlastne stalo.

Po večeri, keď Kmeťko starší nachoval dobytok, teľatá a bravy, sadol si na bicykel a odhrkotal na kraj dediny, k zelenej lúke, kde chlapci zo Slepej ulice chodia hrávať futbal.

Iba keď uvidel miestnu tabuľu, rozpamätal sa: kedysi na jeseň na nejakej schôdzi na obecnom dome ktosi rečnil o národnostnom povedomí, o tom, že tunajší Slováci by mali viac dbať na pestovanie svojej materčiny a tradícií...

– Keďže sme Slováci, – povedal bývalý bubnár, starý Hovorka, – mali by sme si založiť slovenský klub... Aj dedinu by sme si mali nazvať po svojom...

Dávnejšie sa so svojou matkou zhováral len po slovensky. Inak ani nevedel. Iba otec sa im prihováral vždy po maďarsky, vraj treba sa statočne naučiť maďarčinu, lebo nech ideš hocikde, s nikým sa po našom nedorozumieš... Už nielen riaditeľ školy a lekár nevedia po slovensky, ale ani veľa pisárov na obecnom dome. – Zvykli sme si na maďarčinu, – priznal si Janko. – Niekedy už aj mne ide ľahšie maďarčina, hlavne pri hrách s kamarátmi. A ktorý jazyk mám radšej? – položil si otázku, ale nedokázal si jednoznačne odpovedať. Keď hovoril po slovensky, pán učiteľ Beloš bol hrdý, že mu rozumie, keď počúval pána učiteľa Kešiara, bolo to niečo iné a so svojou babičkou by hovoril radšej po maďarsky.

Janko sa nevedel rozhodnúť, ktorý jazyk má pokladať za svoju materčinu: slovenčinu alebo maďarčinu. Preto sa aj ostýchal sám pred sebou. Žeby nevedel, čím je, Maďarom alebo Slovákom? Nebola by to hanba? Isteže... pôjde za pánom učiteľom Belošom, ten mu iste všetko vysvetlí.

– Slovo konopište sa nedostalo náhodou na miestnu tabuľu, je v ňom vyjadrená časť histórie našej dediny, – povedal učiteľ, ktorý mal už len krok do dôchodku. Pozrel do diaľavy ponad ovocné sady a na chvíľu sa zamyslel... – Slovom, naša dedina nevyzerala kedysi tak ako dnes. Predtým tu neboli vilky s televíznymi anténami... V chotári našej dediny nebolo toľko pšeničných a kukuričných lánov ako teraz. O to viac bolo konopísk... Ľudia siali, sekali, máčali, trepali, česali konope, priadli priadzu a tkali plátno na šaty a vrecia. Celým chotárom sa šírila vôňa konopí! Spôsob života tunajších ľudí určovalo konope. Keby ho nebolo, bedač by sem ani nebola prišla. Prichádzali sem len na práce, často aj z ďalekých krajov, neskôr sa tu usadili natrvalo. A keďže tu nebolo nič iné, len konope, život bol podmienený konopami, preto tunajšie sálaše a skupinky domov nazvali Konopišťami. Boli to Slováci odkiaľsi z Horniakov a tak aj svoje bydlisko pomenovali po svojom, kým po maďarsky je to Mezőkenderes. A keďže sa tento názov stal úradným, čoraz častejšie ho používali aj Slováci. Na slovenské pomenovanie pomaly zabudli, iba tí starší sa naň pamätajú. Ale keby si si pozrel staré spisy o osade, popri maďarskom názve tam často nájdeš aj Konopište. Škoda, – vzdychol učiteľ a položil ruku Jankovi na plece, – veľká škoda, že nepoznáme tie časy a zabúdame na svojich predkov, aj na svoju materčinu. V dedine je už len zopár starcov, ktorí ju nezapierajú, sú na ňu hrdí a pridržiavajú sa jej...

– Báči Pišta Moťovský len po slovensky rozprávajú, hádam po maďarsky ani nevedia, – skočil Janko učiteľovi do reči.

– Keď tvoji rodičia začali chodiť do školy, ani oni nevedeli po maďarsky, učil som ich oboch a veru sme sa natrápili, kým som ich naučil pozdraviť a niečo si vypýtať po maďarsky.

– To znamená, že ich materčinou bola slovenčina?

– Nielen bola, ale aj je... Dosť na tom, chlapče, tá zelená tabuľa na kraji dediny nespadla ani z neba, ani zo zeme nevyrástla, vymysleli a spravili ju ľudia. Tunajší. Spomedzi našich Slovákov niekoho napadlo, či by sme svoju rodnú dedinu nemali nazývať po svojom. Prečo by nie? – povedali na obecnom dome. A že ako? Pomohli nám starší dedinčania, ako sú aj báči Pišta Moťovský. Vraj nenačim ani vymýšľať, urobili to namiesto nás naši predkovia, povedali ujo. Oni sa ešte veľmi dobre pamätajú na pôvodný slovenský názov dediny, od toho by nikto krajší nevymudroval. Nuž takto sa dostala na kraj dediny nová tabuľa so slovenským nápisom Konopište. Je to vari menej pekné slovo ako Mezőkenderes? Vieš, chlapče, komu ako. Maďarom iste krajšie znie maďarsky názov. Ale nám, Slovákom, slovenský! No nič zvláštne na tom nie je. Každému je najkrajšia a najmilšia tá reč, ktorú sa naučil od svojej matky. A tak to aj má byť!

(Úryvok z knihy poviedok Tulipány)