V novembri 2024 sa objavila na bratislavskej Bibliotéke kniha Samuela Jovankoviča„V tom Petrovci je...“ s podtitulom: Príspevky do mozaiky dejín Slovákov vo Vojvodine. Vyšla ako 21. zväzok edície Vedecké zošity v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci v Srbsku s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Jej autor je historik, slovenský rodák z Báčskeho Petrovca, ktorý už vyše 30 rokov žije a vedecky pracuje na Slovensku. Lektorský posudok napísal Michal Babiak. Rozsahom pomerne útla (150 strán), ale kvalitným obsahom priam pretekajúca publikácia obsahuje 14 štúdií, z ktorých dve predtým neboli uverejnené.

Podtitul publikácie – Príspevky do mozaiky dejín Slovákov vo Vojvodine – striktne vymedzuje jej predmet. Nuž ale, skúste hovoriť o dolnozemských vojvodinských Slovákoch a nebrať na zreteľ prinajmenšom tých čabianskych či nadlackých. To sa nedá! Veď do roku 1918 boli jedno demografické uhorské telo. Autor ich teda nevynechal. Zo štúdií, ktoré zasahujú do územia potrianonského Maďarska som vybral niektoré zaujímavosti. Dobrým príkladom trvalej spolupatričnosti „Dolnozemcov“ je štúdia „Kanonické vizitácie ako historický prameň“, ktorá analyzuje protokoly – zápisy úradných návštev biskupov v cirkevných zboroch, konkrétne v Békešskej Čabe, Nadlaku, Poľnom Berinčoku a Kovačici z rokov 1816, 1818 a 1836. A odvoláva sa i na čabiansku kanonickú vizitu z roku 1868. Obsahujú dejiny zborov, početnosť duší, príjmy, správne riadenie a pod. Je to skutočné kvalitný zdroj pre štúdium života predkov po príchode na Dolnú zem.

Prenesme sa do doby konca prvej svetovej vojny, pred vyše 100 rokmi. Južným Slovákom sa otvárajú nové národné obzory. A oni sa aktívne pričinili, aby sa pripojili k štátnosti, ktorá bude priaznivejšia k Slovákom. Nebolo to ľahké. O tom je štúdia „Vojvodinskí Slováci a pripojenie Bačky, Banátu a Barane k Srbskému kráľovstvu“.

K štúdiám: „Vznik a začiatky fungovania slovenského gymnázia v Petrovci“ a „Význam a miesto petrovského gymnázia v živote vojvodinských Slovákov“ len dve poznámky: Je to najstaršie gymnázium pôsobiace mimo slovenského územia (vzniklo v roku 1919), ktoré učí všetky predmety v slovenskom jazyku (teda okrem obdobia maďarskej okupácie v rokoch 1941 – 1944) a jeho lavice za 100 rokov opustilo 4668 žiakov zo Srbska, Juhoslávie, Československa, Rumunska a Ruska. Z Maďarska sa nespomína ani jeden...

Rok 1941 prináša ďalšiu tvrdú skúšku dolnozemským Slovákom, zánik Juhoslávie. Bačku (s Petrovcom a Novým Sadom) okupuje horthyovské Maďarsko. K tomu sa viaže štúdia „Hrať či nehrať?“ (Príspevok o slovenskom ochotníckom divadelníctve v okupovanej Bačke v rokoch 1941 – 1944). Tunajšie tradície slovenského ochotníckeho divadla boli úctyhodné, avšak o drsnosti maďarskej okupácie svedčí len šesť predstavení v slovenskom jazyku za uvedené roky. V Maďarmi okupovanej Bačke bolo sídlo Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorú zakázali. Napriek tomu boli snahy tamojších matičiarov rozšíriť svoju činnosť na všetky slovenské územia okupované Maďarskom (vrátane južného Slovenska). To sa nepodarilo.

Pripájam sa k slovám autora, ktorý verí, že „jednotlivé texty zaujmú čitateľa nie iba ako historická literatúra, ale aj ako zdroj informácii o dejinách dolnozemských, najmä vojvodinských Slovákov (...) a nádejam sa, že prispejú k lepšiemu porozumeniu snáh a životných údelov vojvodinských Slovákov, bez ohľadu na to, či žili a žijú vo svojom rodisku, alebo v novej vlasti – v Slovenskej republike.“ Myslím si, že kniha môže zaujať čitateľa aj v dnešnom Maďarsku.

Jozef Schwarz