Na začiatku veľkonočného príhovoru chcem použiť nie svoje ľudské slová, ale slová toho, kto vložil celý svoj život do Ježišovej služby. Slová apoštola Pavla, ktorého práve zážitok zjavenia sa vzkrieseného Krista na jeho ceste do Damašku priviedli k viere v ukrižovaného i vzkrieseného Krista. „Ak Kristus nebol vzkriesený, potom je márne naše namáhanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15,14).

Naozaj, ak by nebola pravda, že Kristus na tretí deň vstal z hrobu a bol vzkriesený, potom by bolo zbytočné slávenie Veľkonočných sviatkov a márna by bola i vaša viera.

Keď sa pozrieme, koľko ľudí počas Veľkonočných sviatkov navštevuje Božie chrámy – to nie je ľudský výsledok, či snaha nejakého kazateľa, či dokáže pritiahnuť viac alebo menej ľudí, aby počúvali jeho kázanie, to je výsledok Kristovho zmŕtvychvstania. To je naša viera v ukrižovaného, ale i vzkrieseného Krista.

Skutočne pravá viera. Pretože viera – to znamená uveriť tomu, čoho som nebol očitým svedkom. A predsa tomu verím z hĺbky svojho srdca.

Pri Kristovom vzkriesení nebol okrem samého Boha žiaden ľudský svedok.

Ani jeden z evanjelistov neopisuje túto udalosť zmŕtvychvstania. Iba udalosti predtým a potom. Prázdny hrob, ženy putujúce k hrobu, apoštoli, anjeli skladajúci prázdnu plachtu v hrobe...

V dejinách tohto sveta nájdeme veľa hrobov, ktoré boli privalené kameňmi, a nie hocijakými, ale tými najdrahšími, ktoré dodnes strážia vojaci a čestné stráže na znak pocty mnohým slávnym ľuďom, hrdinom.

Ani jeden však nebol v celých dejinách ľudstva strážený zo strachu, z obavy – aby ten, kto je v ňom pochovaný, náhodou nevstal z mŕtvych. Žiadny iný – okrem Kristovho hrobu. Aké úbohé opatrenia zvolili veľkňazi po dokončení svojho ľudského plánu s Kristom, keď siahli na jeho život. Ich dielo je dokonané. A predsa – samotní nepriatelia akoby tajne čakali na udalosť Kristovho vzkriesenia. Sami neveria svojmu víťazstvu nad Ježišom Kristom. Neuniklo im totiž to Božie slovo, ktoré Kristus vyriekol sám o sebe – že na tretí deň vstane z mŕtvych. Boli výbornými poslucháčmi – pretože im neunikla tá najdôležitejšia veta, slová, ktoré adresoval celému svetu o svojom ďalšom osude. Tu je akýsi paradox: ich nevera v Krista ako Božieho Syna ich sama priviedla k akejsi viere – čo ak naozaj vstane z mŕtvych. Nevera človeka má svoje hranice. A nimi je tento svet. Neveriť – mimo svet, mimo pozemský život – to je snáď nemožné. Aj za neverou sa musí objaviť záblesk viery vo večný život.

Ježišovo vzkriesenie navždy otriaslo pýchou človeka. V Ježišovom vzkriesení sa naozaj Boh ukázal v plnosti svojej moci. V tom pravom svetle. To svetlo, ktoré zažiarilo v tme, svetlo, ktoré svieti vo tmách – ako to čítame na Vianoce v tajomstve zrodenia Krista u evanjelistu Jána v jeho prológu – teraz zažiarilo v plnej kráse. Kristus – svetlo sveta. Kristus víťaz. Kristus kráľ. Dejiny spásy týmto okamihom došli k svojmu zavŕšeniu. K tajomstvu, ktoré je tým najväčším tajomstvom pre človeka. K tajomstvu Kristovho zmŕtvychvstania.

Sám Boh dovŕšil obnovenie celého ľudského stvorenia. Znovu mu navrátil to, k čomu ho na počiatku stvoril ako dielo svojich vlastných rúk. Tak ako to čítame aj v jednom z čítaní počas Veľkonočných sviatkov: A Boh videl všetko, čo urobil a bolo to veľmi dobré.

Evanjelium nám opisuje túto udalosť týmito slovami: v prvý deň týždňa, skoro ráno, pri východe slnka, prišli Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome s voňavými masťami – a našli odvalený kameň a prázdny hrob.

Jeruzalemské ženy potrebovali v tejto prvej neistej chvíli upevniť svoju vieru. A je to znova Boh, ktorý ich v tom uisťuje prostredníctvom anjelov. Anjel je ten, ktorý oznamuje tú nádhernú radostnú zvesť – Vstal z mŕtvych. Presne tak, ako na počiatku, keď oznámil Márii Boží plán spásy, celému ľudstvu narodenie Krista, keď sa zjavil Jozefovi vo sne.

Pri prázdnom hrobe však niekto chýba. Každé z evanjelií opisuje iné postavy, ktoré prišli k prázdnemu hrobu. Ženy, učeníkov, ale ani v jednom sa nespomína meno Panny Márie. Tá – ktorá sprevádzala Krista pri všetkých dôležitých udalostiach – od počatia, cez narodenie, až pod kríž, keď drží Kristovo telo vo svojom náručí ktorá bola vždy na tom správnom mieste po Kristovom boku – teraz chýba.

Pretože má tú najsprávnejšiu vieru – nepotrebuje byť pri hrobe, pretože verí. Vedela, že hrob musí byť prázdny. Ani teraz nie je mimo dejín a udalostí spásy. Zotrváva vo večeradle spolu s ustráchanými apoštolmi, v ich spoločenstve, aby posilnila ich vieru, kým sa im nezjaví vzkriesený Kristus. Je znova tam, kde je Kristus. Uprostred apoštolov prvotnej cirkvi, ktorá je novým Kristovým telom až do skončenia časov.

Aj my sme boli začlenení do tohto Kristovho tela, cirkvi, skrze krst. Práve krstom sme boli aj my spolu s Kristom pochovaní v smrť, aby sme tak ako On, aj my boli vzkriesení Otcovou slávou a žili novým, večným životom.

Obnovme si preto aj my krstné sľuby, podľa vzoru Máriinej viery. Aby sme aj my, tak ako ona, boli vždy tam, kde bola po celý život. Pri Kristovi. Po celý náš život – teraz tu a potom v nádeji vo večnosti, kde je vzkriesený Kristus a sedí po pravici Otca.

Stanislav Brtoš