Známy románopisec Graham Green (1904 - 1991, označovaný aj ako Dostojevský 20. stor.) podáva takúto zaujímavú ilustráciu, alebo predstavu v podobe fantázie...

Asi o dve storočia, keď svetu vraj bude vládnuť jediná svetová vláda a svet bude tak dokonalý a dokonale organizovaný, že si to ani nevieme predstaviť, príde kdesi do malého chudobného hotela schátraný, nenápadný starec s kufríkom v ruke a objedná si izbu... Kým vystupuje hore schodmi, hotelový detektív si pozerá knihu hostí a vraví recepčnému: Viete, kto to je? Nie. To je pápež. A kto je to pápež? Pýta sa recepčný. Z úspešne potlačenej Cirkvi žije už len pápež, zvolený na konkláve pred tridsiatimi rokmi. Blúdi sem a tam s nádejou, že viera ešte prejaví znamenie života a tak sa zbaví desivej mory, že to, čo kedysi učil, čo prekvitalo, čo bolo v rozkvete, plné života, že je večné a že nezomrie a nebude pochované spolu s ním. Pre štát je vlastne užitočný. Je vlastne živým dôkazom toho, že Cirkev je mŕtva.

Vládcu tohoto sveta nakoniec táto hra unaví a žiada si vidieť jej koniec. Chce v dejinách sveta zaujať miesto človeka, ktorý výstrelom z revolvera urobí koniec kresťanstvu. Dá si priviesť pápeža a vlastnoručne ho zastrelí. A VTEDY, MEDZI OKAMIHOM, KEĎ GUĽKA ZASIAHLA PÁPEŽOVU HLAVU, PRELETELA HLAVOU VLÁDCU SVETA MYŠLIENKA: „A čo ak je to, v čo tento človek veril, predsa len pravda?“ V bolesti nad spáchaným činom sa zrazu rodí nový kresťan.

Nemyslím si, že by vývoj dal za pravdu takejto fantázii. Toľko Graham Green. A prečo?

Pretože Cirkev stojí na pevnom základe, ktorý položil sám Ježiš Kristus, keď adresoval Petrovi slová: „Ty si Peter, skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

Týmito slovami ustanovil Ježiš Petra za pastiera Cirkvi. Áno, toho jednoduchého človeka - rybára. Šimona - muža vody a člna. Jeho slová a gestá, jeho hlad po živote, po zázrakoch, ale i jeho strach pred smrťou a jeho odvaha zradiť, no i jeho úprimný plač pri zakikiríkaní kohúta, jeho vyznanie „Pane, ty vieš, že ťa milujem“, i netrpezlivosť, s akou utekal ráno za svitania k hrobu, toto všetko nám dokresľuje jeho portrét, kto to vlastne Peter je. V jeho osobe sa stretáva škandál, zapretie Krista a na druhej strane základ, skala, na ktorej sám Kristus buduje svoju Cirkev. Nie pre svoj charakter, pre svoju povahu bol ustanovený za skalu, za základ Cirkvi. Ale v tom, že si ho Kristus vyvolil. Pán Ježiš sa Petra nepýta, prečo si to urobil, prečo si ma zaprel, ale po tom všetkom mu kladie otázku: „Peter, miluješ, ma? Miluješ ma väčšmi ako títo?“ Jeho odpoveď „Pane, ty vieš, že ťa milujem“ je oveľa úprimnejšia ako tá prvá odpoveď, ktorú dal Ježišovi, keď sa vystatoval - „aj keby ťa iní zapreli, opustili,“ ja nie. Peter musel byť najprv pokorený. Musel sa sám najprv znížiť, zakúsiť na sebe pocit previnenia, musel sa stretnúť s hriechom pre svoju pýchu vyjadrenú v slovách: „Pane, aj keby ťa ostatní opustili, ja ťa neopustím“. A stačil jeden jediný Kristov pohľad, aby priviedol Petra k ľútosti.

Musíme si priznať, že aj my sa často staviame do pozície Petra. Pane, aj keby ostatní áno, ja nie. Ja nikdy nezradím, neopustím. Ja nie. A to často len pre našu pýchu, ktorá je koreňom každého hriechu, ktorá bola aj koreňom, príčinou prvého hriechu. Nechajme sa preniknúť Kristovým pohľadom. A jeho otázkou - miluješ ma?

Pavol, pravý opak Petra. Muž vzdelaný, vyučený v škole najslávnejšieho učiteľa zákona, Gamaliela, horlivý za zákon, za tradície otcov... A predsa. Nespoznal z mnohých proroctiev na prvý krát Mesiáša, Božieho Syna Ježiša Krista. Aj on, najprv prenasledovateľ kresťanov, musí byť najprv pokorený vo svojej pýche, zrazený k zemi, aj on musí najprv zakúsiť vo svojom živote kto je to Kristus, aj jeho musí najprv preniknúť Kristov pohľad až na dno duše. A po onom známom stretnutí s Kristom na ceste do Damašku v jedinom okamihu mení svoj postoj. A z prenasledovateľa kresťanov sa stáva najväčší hlásateľ Kristovho evanjelia v dejinách Cirkvi. Spomeňme si na príklad na začiatku, ktorý vo fantastickej podobe vykreslil Graham Green. Vládca sveta pri streľbe na pápeža. Jeho bolesť nad svojim činom. A ako sa rodí z neho nový kresťan. Pokorený vo svojom vnútri. Práve ohavnosťou svojho hriechu.

Dve rozdielne postavy, ktoré si vyvolil Boh za svojich spolupracovníkov a prvých ohlasovateľov evanjelia sám Ježiš Kristus. Jednoduchosť a múdrosť. Peter a Pavol. Tak by sme ich mohli charakterizovať jedným slovom. Jednoduchý Peter a vzdelaný Pavol. Základ a stĺpy Cirkvi, ktorá tu je už viac ako dvetisíc rokov. Raz prenasledovaná, raz na vrchole slávy.

Ako sa dnes často kritizuje táto ustanovizeň. Zo všetkých strán. O čo viac a horšie je to, keď kritika vychádza priamo z vnútra samej Cirkvi. Spomedzi nás samých. Kvalita a svätosť Cirkvi nezávisí len od pápeža, biskupov, kňazov, ale od všetkých, ktorí sú členmi Kristovej Cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom. Kvalita a svätosť Cirkvi závisí a bude rásť vtedy, keď sa každý z nás nechá preniknúť Kristovým pohľadom a odpovie na jeho otázku, ktorú kladie nám všetkým, nielen Petrovi - miluješ ma? Milovať Krista, znamená milovať jeho telo, Cirkev, jednotlivé údy tohto tela, bratov a sestry.

Predstava Grahama Greena, ktorú vykreslil, to je predstavou dnešného sveta, ktorý by rád videl koniec Kristovej Cirkvi. Nikdy však nemôže odumrieť to, čo je večné, čo je Božie. Môže viesť len k rozkvetu, alebo k úpadku. Tak, ako sa to stávalo v dejinách Cirkvi. Podľa toho, ako človek odpovedal na základnú Kristovu otázku - miluješ ma?

Aj my môžeme svojou úprimnou odpoveďou, svojim životným postojom, svedectvom svojho kresťanského života prispieť k tomu, aby Kristova Cirkev rástla. Každý svojim pričinením. Svojimi prejavmi našej každodennej viery. Nezávisí to vôbec od nášho postavenia, vzdelania. Tak ako Peter a Pavol. Prvý jednoduchý a druhý vzdelaný muž. Základy a piliere Cirkvi. A takým oporným pilierom sa môže a má stať každý jeden z nás.

Stanislav Brtoš