V marci si pripomenieme 110. výročie úmrtia farára, biskupa, spisovateľa a prekladateľa Daniela Bacháta, ktorého čitateľská verejnosť pozná z jeho bohatej literárnej činnosti aj ako Miloslava Dumného.

Daniel Bachát sa narodil 18. júna 1840 v gemerskej obci Ratková, kde vychodil aj základnú školu. Gymnázium navštevoval v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a maturoval roku 1859 v Prešove. Keď mu otec Andrej a matka Mária, rodená Kováčová, zomreli, stal sa úplnou sirotou, keď mal iba 17 rokov. Teológiu študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, skadiaľ odišiel do obce Hybe za výpomocného učiteľa a kaplána. V Prešove bol jedným z iniciátorov založenia Slovenskej spoločnosti a tam hrával aj divadlo. Napríklad 2. októbra 1859 sa svojim rodákom v Ratkovej s prešovskými spolužiakmi predstavil Palárikovým Inkognitom, kde Bachát vystúpil ako Jelenský. V Ratkovej potom naštudoval aj prvé uvedenie Palárikovho Drotára, v ktorom vytvoril postavu Bubenčíka. Medzitým v roku 1863 dokončil teologické štúdium na viedenskej univerzite.

Hýbal životom pol Liptova

V tom istom roku odchádza do ďalšej liptovskej obce Pribylina za riadneho zborového farára. Roku 1864 sa oženil a za manželku si zvolil dcéru učiteľa z Liptovskej Kokavy – Milinu Rumanovú. V celom Liptove bol známym organizátorom národného života. Sústreďoval sa najmä na prácu s mládežou, organizoval ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské a iné kultúrne spolky. Aj jeho literárne začiatky sa viažu k rodnému kraju. Už v roku 1859 ako študent básnicky debutoval v časopise Priateľ školy a literatúry. V tom čase prispieval aj do viacerých novín a časopisov. Časť jeho básnickej tvorby vyšla roku 1870 v I. zväzku vybraných spisov s názvom Nevädze. Druhý a tretí zväzok tvorila próza. Ako dramatik napísal a uverejňoval kratšie scénky Slovenka (1862), Neústupný (1864) v Černokňažníkovi. Zúčastnil sa aj matičných súbehov a to s drámami Z iskry býva pahreba (1862), Veta za vetu (1865) a Rodoľubci (1867). Aj ako prozaik začínal v Černokňažníkovi a neskôr v Sokole. V próze sa zameriaval na výchovnú a buditeľskú funkciu. V humoreskách a novelách počas pôsobenia v Liptove roku 1870 vydal 2. a 3. zväzok Nevädzí a Dve Elenky (1871). V nekrológu uverejnenom v Cirkevných listoch roku 1906 o pôsobení v Liptove sa okrem iného píše: „V Liptove bol Bachát vo svojom živle. Zápalistý mladý muž, uchvacujúci rečník, horlivý buditeľ, stal sa vynikajúcim činiteľom na poli cirkevnom i spoločensko-národnom. Zo vzdialenejšej odľahlej Pribyliny hýbal životom pol Liptova. Kde aký vážnejší prejav nášho života, všade tam Bachát hlási sa k slovu a k činu. Osobným zasahovaním prebúdza okolie, spisovateľským perom pôsobí ako kriesiteľ národného povedomia v širokých vrstvách ...“ Daniel Bachát popri niekoľkých pseudonymoch, ktoré pri svojich článkoch a dielach používal, je ako básnik najviac známy pod pseudonymom Miloslav Dumný. Daniela Bacháta nájdeme i medzi účastníkmi pamätného výstupu na Kriváň roku 1870.

Z Liptova do hlavného mesta Uhorska

Keď v roku 1872 zomrel v Pešti farár slovenského evanjelického zboru Michal Elefant, ktorý bol do roku 1860 farárom v Níreďháze, hlasy slovenských evanjelikov, pochádzajúcich najviac z Liptova, žiadali si za farára Daniela Bacháta, ktorý mal v Liptove dobrú povesť. Sprostredkovateľskú misiu mal zo začiatku na starosti Ján Pravdoľub Bella, notár peštianskeho slovenského evanjelického zboru. Keď sa na pozvanie Bachát oboznámil so stavom slovenskej evanjelickej cirkvi, nemal veľkú chuť túto ponuku prijať. Na naliehanie Petra Matušku, kurátora Štefana Kováča a presbytera Ondreja Bobčeka, po dlhšom váhaní, predsa prijal ponúknuté miesto. Cirkevný zbor ho zvolil za svojho farára 6. mája 1873. Prišiel, keď kostol, ktorý sa slovenskí evanjelici rozhodli postaviť ešte za pôsobenia farára Jána Kollára, bol stále rozostavaný a náklady na jeho stavbu už dosiahli stotisíc zlatých a pritom bol vo vnútri prázdny. Neboli v ňom lavice, chór, kanceľ, organ a pritom už dlh predstavoval sumu 20 tisíc zlatých. Navyše mesto žiadalo, aby si cirkev svoj objemný pozemok ohradila umelecky stvárneným železným oplotením, čo malo stáť od 12 do 16 tisíc zlatých. Pre nového farára to bola zúfalá perspektíva. K tomu mu mesto hneď v roku 1874 dalo na krk dávnejšie rozhodnutie vedúcich cirkevného zboru z roku 1870, že na svojom cirkevnom pozemku slovenskí evanjelici postavia štvorposchodový nájomný dom, čím si takto pomôžu. Projekt bol hotový, ale mesto stavbu neschválilo. Namiesto toho žiadalo súd, aby do pozemkovej knihy zapísali, že na pozemku, ktorý mesto cirkvi darovalo, okrem fary, školy a kostola žiadna iná budova nesmie stáť. To pre slovenskú cirkev nebolo prijateľné a začala sa brániť.

Ťarcha dostavby kostola a jeho súčastí zostala na Bachátovi

Daniel Bachát po poldruharočnom neúnavnom vybavovaní našiel v osobe baróna Františka Podmanického, podpredsedu krajinskej staviteľskej rady, účinnú pomoc. Tá spočívala v tom, že Podmanický navrhol prostredníctvom prenajímateľa Karola Deutscha v línii Kerepešskej cesty postaviť na dobu 20 rokov tzv. bazár, ktorý by takto spojil školu s farou. Týmto sa potom dosiahlo, že odpadla aj požiadavka mesta na vybudovanie nákladnej ohrady. Mesto však znova nariadilo cirkvi na svojom veľkom pozemku vybudovať chodník, čo stálo slovenskú cirkev ďalších päť tisíc zlatých. Pritom dovtedajšie dlhy veľmi cirkev zaťažovali. Našťastie medzitým slovenská cirkev súd o pozemok na najvyšších miestach vyhrala. Vtedy mala cirkev oporu v Adolfovi Szentiványiovi, ktorý bol jej dozorcom. Ten vypracoval dôkladné memorandum pre obranu cirkvi a predložil ho ministerstvu náboženstva a osvety, v ktorom ešte nedávno on sám zastával funkciu radcu. Z cirkevnej správy z roku 1883 vyplýva, že za desať rokov mala slovenská cirkev šesť súdov, z ktorých najmä dva boli pre ňu existenčné. Našťastie všetky pre ňu dobre skončili, a to najmä zásluhou právnych zástupcov bratov Matuškovcov, ktorí boli piliermi slovenského cirkevného zboru v Pešti. Budúcnosť cirkvi spočívala v jeho pozemku a tento zostal v nebezpečenstve. Mesto naďalej chcelo mať v pozemkovej knihe poznačené, že na tomto pozemku sa nesmie stavať. Ten istý pozemok chcel získať staviteľ kostola Diescher, ktorému cirkev dlhovala 18 tisíc zlatých, a to chcel prostredníctvom právnika Schillera získať dražbou. Cirkev si však pomohla pôžičkou z Banskobystrického úverového družstva, ktoré ako jediný peňažný ústav bol ochotný pomôcť a tak odvrátila licitáciu pozemku. Nasledovala však ďalšia žaloba za dlh za vežu, keď starosta žiadal od nich 2 398 zlatých s desaťročnými úrokmi. V tomto prípade cirkev zachraňoval jej patrón Teodor Fabíny, ktorý dohodol s mestom splatiť iba polovičnú sumu. Bolo to vtedy, keď cirkev potrebovala ďalších 4 tisíc zlatých na pokrytie kostola. Daniel Bachát na tento účel našiel ďalšieho šľachetného patróna – Banskobystričana Ignáca Havaša, ktorý bol veľkou autoritou v meste a na jeho návrh darovalo mesto na tento účel dvetisíc zlatých. Ďalšou úlohou slovenskej cirkvi bolo zabezpečiť interiér kostola. Na nový kanceľ zozbieral Bachát formou milodarov od evanjelických cirkevných zborov z celej krajiny 500 zlatých. Na postavenie chóru od mesta získal dar päť tisíc zlatých a tiež každoročnú podporu dve tisíc zlatých. Po mnohých bojoch a starostiach sa predsa slovenskí evanjelici v Budapešti dočkali svojho chrámu. Kostolné lavice stáli dve tisíc zlatých a organ od bratov Riegerovcov z Jaegerndorfu (dnes Krnov v Českej republike) štyri tisíc zlatých. Po boku Bacháta stáli v Pešti kapláni: básnik Ondrej Bella, orientalista Ján Lajčiak a profesor Pavel Bujnák. Po príchode do Pešti publikoval Daniel Bachát sériu próz z veľkomestského života v Orle, napríklad novely Vodnárka (1876), Hasič (1876) Švihák (1877), Kvetinárka (1878), Moc prírody (1880), Mučedlnica (1880). Tlačou vyšlo aj jeho desať príležitostných kázní. V Pešti zaktivizoval činnosť Slovenského spolku a inicioval založenie časopisu Dunaj. Pod vplyvom silnejúcej maďarizácie a prostredia rezignoval na organizátorskú národnú prácu v Pešti a venoval sa najmä prekladateľskej práci. Preklady z maďarčiny uverejňoval zo začiatku v Národných novinách a v Orle, ale od roku 1886 už iba vo vládnych periodikách – Slovenské noviny a Vlasť a svet. Príležitostne prekladal aj zo svetovej literatúry. Na sklonku života bol biskupom Banského dištriktu. Daniel Bachát–Dumný zomrel 13. apríla 1906 v Budapešti.

Ján Jančovic

Foto: autor