Ribayho knižnica je doteraz bohatým zdrojom poznatkov

Významným predstaviteľom osvietenskej vedy a zakladajúcou osobnosťou viacerých slavistických vedných disciplín bol Juraj Ribay, ktorý značnú časť svojho pracovného a tvorivého pôsobenia prežil v Cinkote a v Pešti. Aj preto sa tu z jeho bohatej činnosti a diela obmedzujem iba na toto prostredie.

Spisovateľ, jazykovedec, etnograf, publicista Juraj Ribay (Riba) sa narodil 27. 3. 1754 v Dolných Ozorovciach pri Bánovciach nad Bebravou v rodine krajčíra a prevádzkara Ottlíkovského pohostinstva - Pavla Rybu (Ribu). Základnú evanjelickú školu navštevoval v Horných Ozorovciach, po jej nariadenom zrušení pokračoval v Uhrovci, v rokoch 1766-69 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde mu zástupca riaditeľa školy Marček zmenil priezvisko na Ribay, 1769-71 v Modre, 1773-76 teológiu v Šoprone, 1779 na univerzite v Erlangene, 1780-82 v Jene. Medzi ukončeným gymnaziálnym štúdiom a nástupom do Šoprone s cieľom zdokonaliť sa v maďarčine, bol súkromným učiteľom latinčiny a nemčiny v šľachtickej rodine, kde sa sám zdokonalil v hudbe. Juraj Ribay po ukončení štúdia na nemeckých univerzitách a po návrate do Uhorska sa zastavil v Prahe, kde mu bolo ponúknuté stať sa prvým evanjelickým farárom, ale ho neprijal. Pražský pobyt však venoval návšteve knižníc a stretnutiam s významnými osobnosťami. Potom pobudol krátko pri otcovi v Uhrovci a pred Vianocami roku 1782 sa vybral do Banskej Štiavnice, prihlásil sa u superintendenta Jána Čerňanského, kde na jeho odporučenie sa krátko stal súkromným učiteľom a kazateľom v rodine Ľudovíta Ostrolúckeho v Banskej Štiavnici. Keď ho Ján Čerňanský vysvätil za farára, v rokoch 1783-84 bol farárom v Príbovciach, 1784-85 v Bohuniciach. Počas pôsobenia v Bohuniciach ho v decembri 1785 superintendent Banského dištriktu Martina Hamaliar odporučil za farára do Cinkoty. Počas takmer jedenásťročného pôsobenia v tejto obci blízko Pešti mal možnosť zoznámiť sa s najvzdelanejšími osobnosťami, ktorých v napísanom životopise preloženom F. Kutlíkom, uverejnenom v Slovenských pohľadoch č. 1, roku 1887, menovite aj uvádza.

O cinkotskom pobyte okrem iného píše: „Nič som tu nepremeškal konať, čo by slúžilo rozšíreniu mojich známostí a vedomostí. Knihy a nové literárne objavy, kedykoľvek som sa z Pešti vracal, od spomenutých mužov som na čítanie si prinášal. Zaujímali ma predovšetkým dejiny mojej vlasti, cirkvi a literatúry, v odbore v ktorom som sa snažil i vzácnejšie a zaujímavejšie knihy zozbierať, a to nie bez výsledku. Tieto som rád aj iným prepúšťal, ktorí zakladali väčšie zbierky, predovšetkým osvietenému pánu Szécsényimu a Mikulášovi Jankovičovi“. Ďalej uvádza: „Keď som spozoroval, že naši zanedbávajú štúdium slovenskej reči a literatúry, aby som aj v tomto ohľade splnil službu svojmu národu, snažil som sa o to všetkým spôsobom, aby som vzbudil a docielil pokrok aj v tomto štúdiu. A tak neľutoval som ani prácu, ani náklady na zozbieranie knižnice slovensko-českej, a to najviac preto, aby som sa postavil proti predsudku, ktorým som bol pred tým aj sám ovplyvnený, že vec Slovákov je beznádejná a že nezaslúži si žiadnu pozornosť“. Koncom júna 1793 podnikol z Cinkoty literárnu cestu do Prahy, kde okrem iného počas choroby Mateja Markovica, rodáka zo Sarvaša, mal v pražskom kostole kázeň. O tom napísal: „Pričinením mojich pražských priateľov dostala moja knižnica buď z kláštorov, buď od kníhkupcov nejednu znamenitú knihu. Rovnako podporovali moje predsavzatie i moji priatelia doma, ktorým som dôkladne na srdce kládol, aby mi z každého vidieka, kraja, z každého, aby som tak povedal - kúta, kde bývajú Slováci, knihy z rozličných slovenských a slovanských nárečí zaopatrovali a mne posielali. Pri tejto príležitosti povzbudzoval som všetkých mojich priateľov, aby sa venovali pestovaniu zanedbanej materinskej reči a docielil som to, že so mnou pre cvičenie a dobrý príklad po slovensky si dopisovali a ich pôvodné listy z väčšej časti prechovávam...“. O jeho knižnicu mali záujem mnohé zahraničné osobnosti a v tomto úsilí ho významne podporovali a na druhej strane on knihami podporoval viacerých študentov. Medzi jeho pražskými podporovateľmi boli: Dobrovský, Barš, Percel, Fortunatus, Durich a medzi Moravanmi Polášek a vládny tajomník Cerroni, ktorý Juraja Ribayho v Cinkote navštívil a keď si prečítal katalóg a prezrel zbierky, neskôr mu napísal: „...ustrnul som, vlasy mi dupkom stáli...“. a zase vysoko vzdelaný Mikuláš Jankovič, majiteľ rozsiahlej knižnice: „Čo je pre Maďarov knižnica grófa Szécsényiho, to je pre česko-slovenskú literatúru táto knižnica, v ktorej je zvlášť vysoko cenná zbierka biblií“.

Osobnosť slavistických disciplín

Juraj Ribay sa od študentských čias venoval zberateľskej činnosti so zameraním na vedecký a na národno-uvedomovací charakter. Zbieraním rukopisov a starých tlačí si vybudoval vzácnu knižnicu. Na základe svojej zbierky a súpisu českých kníh M. Holku zostavil bibliografiu českých a slovenských kníh od najstaršej doby. Patrí medzi ne i vzácny exemplár 3. vydania Komenského prekladu diela Praxis pietatis. Ribayho knižnica je naďalej bohatým zdrojom poznatkov pre súčasné národné knižnice. V roku 1785 vypracoval v spolupráci s Ondrejom Plachým (navštevoval školu v Sudiciach) a ďalšími evanjelickými kňazmi návrh na založenie vedeckej spoločnosti Eruditas societas slavica, prispieval do Plachého Starých novín literního umění. Ako jazykovedec bol spolutvorcom porovnávacej metódy v dejinách slovenskej jazykovedy, prívrženec uplatňovania bibličtiny v spisovnom jazyku na Slovensku. V roku 1793 vypracoval plán slovenskej učenej spoločnosti Prolectum instituti, podľa ktorého stanovil normy zberateľskej činnosti v oblasti ľudových tradícií a jazykovedného materiálu, starostlivosti o literatúru, tlačenie kníh a svojho časopisu a v roku 1795 upravil a vydal v Pešti Ortographiu od P. Doležala. Všímal si tiež lexikálnu a frazeologickú stránku živého jazyka. Je autorom rozsiahlych rukopisných slovníkových prác, z ktorých čerpali jazykovedci ďalších generácií. Významná bola jeho folkloristicko-zberateľská činnosť a výskum dialektov. V tejto oblasti spolupracoval s J. Dobrovským na výskume slovenských nárečí. Medzi ne patrí napríklad jeho rukopis z roku 1807 Idioticon Slovacicum voces Bohemis aut plane non, aut alio sensu usitatas circiter 14700 complectens, ktorý predstavuje diferenciálny nárečový slovník, ktorý čeština nepozná. Tlačou mu vyšli dielka: Katechizmus o zdraví, Pešť 1795, Pravidlá moresnosti, Pešť 1795, Živý príklad hríšnika pokání činíciho (preložil A. I. Gaško), Pešť 1788. Zaoberal sa aj ľudovýchovnou spisbou.

Počas pôsobenia v Cinkote chcel založiť vlastnú tlačiareň, v ktorej chcel vydávať i slovenský kalendár s osvetovým zameraním, ale pre nedostatok predplatiteľov sa mu nepodarilo tento zámer uskutočniť. Tu napísal aj rukopis o žilinských a trenčianskych tlačiarňach. Bol autorom príležitostných veršov. Dôležitá bola jeho redaktorská a korektorská činnosť. Počas pôsobenia v Savinom Sele (Vojvodina) po latinsky napísal vlastný životopis s uvedením jeho knižných a rukopisných diel, ktorý odoslal do Szécsényiho knižnice v Pešti. Ako teológ a náboženský spisovateľ spracoval a roku 1790 vydal Mandát cisárskokrálovský ve věcech evangelického náboženství. Upravil v Pešti roku 1791 vydaný Tranoscius. Pre dejiny slovenskej biblistiky je významný Slovar biblický vykladačský. Zaslúžil sa o vydanie práce M. Pankla Compedium Oeconomie ruralis (1797), ktorú doplnil slovenským slovníkom. Jeho dielo je bohaté a týkalo sa aj poľnohospodárstva. Do tlače pripravil prácu L. Bartholomeidesa Kratičká historie přirození ... O pícich a rostlinách (Budín 1793), Příruční knížka o polním hospodářství, (Budín 1797).

Juraj Ribay umrel 31. 12. 1812 v Savinom Sele vo Vojvodine. Jeho dielo si rodáci roku 1994 uctili odhalením pamätnej tabule na zborovom evanjelickom dome v Dolných Ozorovciach. V Bánovciach nad Bebravou zase nesie jeho meno Stredné odborné strojárske učilište. V roku 2013 s prispením Slovenskej republiky mu bola pamätná tabuľa odhalená aj v Savinom Sele.

Ján Jančovic

Foto: autor