Za účasti najvyšších predstaviteľov slovenskej a maďarskej evanjelickej cirkvi, v rámci slávnostných bohoslužieb venovaných výročiu osamostatnenia slovenského evanjelického zboru v Budapešti, 9. apríla Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Budapešti usporiadal posvätenie nového náhrobného kameňa obnoveného hrobu a pamätnej tabule bývalého dlhoročného farára zboru a peštianskeho seniora Martina Morháča.

Zo života a diela Martina Morháča

Slovensko má veľa významných osobností, ktoré v minulosti v národnom živote Slovákov doma a v zahraničí zohrali významnú úlohu a ich život, dielo i osud dobre poznáme. Sú však aj takí, o ktorých širšia verejnosť málo vie a o nich a ich osude sa málo píše. Medzi nich možno zaradiť aj evanjelického farára, literárneho a osvetového pracovníka Martina Morháča. Narodil sa 3. marca 1864 v novohradskej Brezničke, v roľníckej rodine. Základné vzdelanie získal v rodisku, gymnaziálne štúdium ukončil roku 1884 v Lučenci. Po dobrovoľníckom roku vo Viedni študoval a ukončil evanjelickú teológiu v Bratislave a potom nastúpil za kaplána do Slovákmi osídlenej Békešskej Čaby. Je zaujímavé, že v nasledujúcich rokoch ako kaplán a farár účinkoval medzi krajanmi vo viacerých dolnozemských strediskách Vojvodiny. V Báčke ako kaplán pôsobil v Báčskom Petrovci, Hložanoch a Laliti, od roku 1892 do roku 1896 už ako farár v sriemskej Binguli. Zvesť o jeho vedomostiach, duchovnosti, tvorivosti a dobrosrdečnosti sa dostala aj do Turčianskej stolice, kde ho roku 1896 zvolili za farára v Mošovciach, od roku 1899 do roku 1906 navyše vykonával aj funkciu turčianskeho seniora. Po smrti Daniela Bacháta, farára slovenského evanjelického zboru v Budapešti a známeho básnika, superintendent a poprední martinskí Slováci odporučili a roku 1906 cirkevníci na jeho miesto zvolili Martina Morháča.

Internovaný po vykonštruovanom obvinení

Na prelome 19. a 20. storočia sa M. Morháč aktívne zapojil do slovenského národného pohybu, stal sa známym odporcom nariadenej a prebiehajúcej maďarizácie. V roku 1901 popri svojej duchovnej práci založil a stal sa predsedom Občianskej besedy. Po príchode do Budapešti organizoval všeobecnovzdelávacie cykly prednášok, pričom sám prednášal v kultúrno-osvetových spolkoch. Po rozpade monarchie ho roku 1920 obvinili maďarské štátne a cirkevné orgány z velezrady a špionáže v prospech Československej republiky a z rozkazu vojenskej polície ho spolu s manželkou a dcérou od 3. mája 1920 do júna 1921 internovali v tábore v Zalaegerszegu. Vďaka žiadosti a vplyvu významného slovenského podnikateľa, výrobcu kočiarov a autokarosérií Michala Mišuru, dozorcu slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, a rovnako aj interpelácii slovenských poslancov národného zhromaždenia Československej republiky (Ľ. Medvecký, M. Hodža, V. Šrobár) na ministra zahraničných vecí a vnútra ČSR, maďarské orgány skončili internovanie. Výsledkom bolo, že Martina Morháča v júni roku 1921 prepustili na slobodu, ale spolu s rodinou mal zákaz opustiť bydlisko. Nakoniec aj peštiansky seniorát uzavrel disciplinárne konanie a 14. októbra 1921 sa Martin Morháč mohol vrátiť do úradu.

Literárna a publicistická činnosť

Martin Morháč (pseudonym M. Breznický) v oblasti literárnej tvorby bol aktívny najmä v duchovno – cirkevnej spisbe. Prekladal spisy Martina Luthera a niektorých ďalších nemeckých autorov. Písal homiletické práce a poviedky na náboženské motívy v časopisoch Cirkevné listy, Stráž na Sione, Svědectví víry a v Tranovskom evanjelickom kalendári. Články o výchove publikoval v Rodine a škole. Bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorú založil Andrej Kmeť, a tak sa venoval aj národopisu. Z národopisných diel možno zaradiť cirkevné zvyky z jeho rodiska: Blažeja a Gregora. Školské zvyky v Ipeľskej Breznici v Hornom Novohrade, ktoré uverejnil v časopise MSS (1906). V štúdii s názvom Príspevky k hornonovohradskému dialektu opísal nárečie obcí Breznička, Kalinovo, Zelené, Mládzovo, Rovňany, Uhorské, Ozdín, Bystrička, Málinec. Počas pôsobenia v Budapešti roku 1918 napísal Krátke dejiny evanjelickej a. v. cirkve v Budapešti.

Ako ho videli zainteresovaní

V poradí o treťom farárovi v Binguli evanjelický biskup Adam Vereš v monografii o Slovenskej evanjelickej kresťanskej cirkvi a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch (1930) okrem iného uviedol: – Morháč bol človekom vysokovzdelaným, čo ukazujú jeho literárne diela. Keď by nebol takým vynikajúcim mužom, iste by sa nebol stal turčianskym seniorom a peštianskym farárom. Pri svojej literárnej práci zaoberal sa v slobodných hodinách maliarstvom, v čom dosiahol aj pekného úspechu. Zaoberal sa aj stolárstvom, aby otužil svoje telo. Bingulčanom chcel porobiť nové obloky na faru a žiadal od nich len toľko, aby kúpili k tomu potrebné drevo, ale vtedy ani len toho nechceli. Vážme si svojich vodcov, ktorí nás dobre učia a ktorí sa usilujú naše časné a večné blaho napomôcť.

O jeho pôsobení v Mošovciach J. D. po jeho smrti v roku 1941 v Stráži na Sione napísal: – Mošovskí cirkevníci ani po desaťročiach nezabudli na svojho bývalého farára. Pri počutí jeho mena sa ich tvár vždy vyjasnila. Keď prišiel ako kandidát na uprázdnenú stanicu, počas jeho kázne istá ženička nahlas vykríkla: To je on! a tým vyslovila mienku celého zboru. Bol dobrosrdečným rytierom Martinom. Bol opravdivým morháčom, skutočným morhistom, ktorý moril zloby a maril jej účinky. V tomto boji dostával i mnohé rany, aby aj on bol dokladom pravdivosti apoštolských slov, že musíme kvôli mnohým súženiam vojsť do kráľovstva Božieho. Svoju úlohu splnil, i keď mal povedomie, že je na stratenej varte. Chceme veriť, že jeho peštiansky zbor nestane sa ostrovom pomaly sa prepadajúcim v morské hlbiny, – veštecky naznačil J. D. budúci osud slovenského budapeštianskeho zboru.

V Pešti prežil ťažké a zložité roky

Keď mali Slováci v čase pôsobenia Jána Kollára v spojenej trojjazyčnej nemecko-slovensko-maďarskej evanjelickej cirkvi a v kostole na Deákovom námestí v Pešti členskú prevahu, v roku 1862 si založili samostatný slovenský evanjelický cirkevný zbor a.v.. Následne sa rozhodli postaviť svoj vlastný slovenský kostol na Kerepešskej ceste. Vtedy už po odchode Jána Kollára z Pešti sem prišiel z Pribyliny za slovenského farára Daniel Bachát. S vynaložením veľkého úsilia, nákladov, darov a pôžičiek moderný kostol s priľahlými objektmi dokončili. Farár a básnik Daniel Bachát po 33 rokoch účinkovania v Budapešti roku 1906 zomrel a na jeho miesto v tom istom roku nastúpil Martin Morháč. Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti bol od svojho začiatku neprajníkom tŕňom v oku. Pociťovali to aj všetci uvedení farári a tak ani Martin Morháč nebol výnimkou. Aj on si vytrpel vo svojej 35-ročnej duchovnej službe medzi slovenskými evanjelikmi v Pešti mnoho nepríjemností a často bol nútený vypiť si nejeden plný kalich horkosti. Oporu však nachádzal nielen v rodine a medzi každoročne rednúcim vďačným zborom, najmä však v obetavých dozorcoch a donoroch zboru, ktorým bol na začiatku rodák z Istebného Michal Mišura starší a po ňom jeho syn Michal Mišura mladší. Martin Morháč, farár, senior, literárny a osvetový pracovník zomrel po 52-ročnej duchovnej službe dňa 12. júla 1941 v Budapešti. Za veľkej účasti duchovných a cirkevníkov ho pochoval jeho dovtedajší kaplán, po ňom farár zboru Eugen Szilády (Bahil).

Ján Jančovic

Foto: autor