„Ako dobre padne tento plamienok v toto chladné ráno!” Veta, ktorá v strede apríla deň čo deň zaznela z mojich úst, dobre charakterizovala dni nášho tábora.

Bolo nám chladno na telekgerendášskom salaši, najmä počas prvých troch dní. Nevyhasol však plameň v nás, v našej priateľskej družine – blčal, zohrieval nás počas chladných dní, aby sme mohli predstaviť našu, po rokoch už tradičnú pašiovú hru.

Prvých prichádzajúcich vítala pri vchode do tábora tma ako v hrnci. Nejeden invalidný vozík uviazol v blate kým sme sa aj za pomoci našich pomocníkov všetci prepracovali k budove, v ktorej sme zapnutými baterkami museli hľadať zapínače svetiel. V našom obvyklom letovisku panovala zima, kúrenie bolo mimo prevádzky. Po očistení topánok od kila blata sme sa my, dievčatá, presunuli do dievčenskej izby. S tými, ktorí prišli neskôr, sme sa zvítali až na druhé ráno. Našťastie sme mali k dispozícii aspoň elektronické ohrievače – dokopy tri –, a tak sme aspoň izby mohli vykúriť. Hoci v prvú noc sme to príliš nepociťovali lebo steny len tak chrlili zimu. Našťastie som mala so sebou dostatok teplého oblečenia, v posteli som vyzerala ako na arktickej expedícii. Mala som obavy, že moja choroba sa zhorší, ale opak bol pravdou. Zdá sa, že aj bacily zamrzli, lebo o dva dni moja nádcha začala ustupovať.

Na druhý deň sme sa pri spoločných raňajkách vítali ako starí známi, veď dva týždne pred tým sme už absolvovali spoločný víkend plný skúšok. Spočiatku prebiehali skúšky vo väčšej miestnosti v prítomnosti všetkých ohrievačov a skvelej nálady. Časom sme začali skúšať v kostýmoch, s rekvizitami a hudbou. Keď som vykoktala svojich šesť viet, mohla som si sadnúť a ďalej som si užívala predstavenie ako diváčka. Celkový dojem bol fantastický, aj slzy som vyronila od dojatia. V hre som pôsobila nie len ako prvá, ale prvá som ju aj mohla vidieť naživo. Pravda, z nahrávky som hru už videla v inej réžii a s druhou hendikepovanou skupinou Zväzu evanjelickej mládeže Maďarska (MEVISZ). Ako sa však vraví, každé predstavenie je iné, nehovoriac o rôznych inscenáciách.

Po víkende došlo k očakávanej premiére. Prvou zastávkou nášho putujúceho divadla bol sarvašský Evanjelický kostol. Pre mňa to bolo ako keby nás boli hodili rovno do hlbokej vody, veď kostol zaplavil dav gymnazistov. Naše prvé predstavenie sa však vydarilo. Následne sme sa naobedovali v sarvašskom žiackom domove, kam nás pozval miestny cirkevný zbor.

Po krátkom telekgerendášskom oddychu sme sa vybrali do evanjelického kostola v Békešskej Čabe, kde nás už duchovný s veľkou láskou očakával. Pašiovú hru sme predniesli miestnej malej komunite v priestrannom a priateľskom kostole. Na tvárach bolo vidno dojatie. Po predstavení diváci prišli za nami a vyjadrili svoje uznanie. Následne na nás čakala v dome duchovného pizza. Zdržali sme sa dlho, veď sme sa cítili veľmi dobre. V ten večer po návrate do ubytovne sme šli spať príjemne unavení.

V utorok nás pozvali na obed do domovu seniorov v Sarvaši, kde sme vystúpili popoludní – po prvýkrát bez skúšky, ale beztak úspešne. Vedúci domova sa nám poďakovali za predstavenie, my zase za pohostenie. V stredu predpoludním sme sa vybrali do Poľného Berinčoku, kde prebiehala séria podujatí. Pred nami vystúpila napr. známa maďarská speváčka Kati Wolfová. Necítila som zábrany, hoci som predtým nemala najľahšiu noc. Naše predstavenie sa podarilo výborne a ušlo sa nám búrlivého potlesku. Na druhý deň nás s láskou a prestretým stolom čakali v Slovenskom Komlóši. Mohli sme si vyberať z koláčov s hrozienkami, klobás, šuniek, varených vajec a čajov. Miestny kostol bol dosť malý, mali sme v ňom menší priestor na pohyb, napriek tomu sa naše predstavenie aj tu vydarilo. Návštevníci boli veľmi milí a priateľskí, každý nám podal ruku a fotili sa s nami pred kostolom. Po návrate k prestretému stolu sme sa pobrali do ubytovne, kde sme sa na večer zišli v chlapčenskej izbe na rozlúčkovú konverzáciu pred koncom tábora. Každý zhrnul, ako sa cítil, čo sa mu páčilo viac a čo pomenej. Takmer všetko sa nám páčilo, jednoliato sme však vyjadrili svoju nespokojnosť s arktickou klímou. Kým teplokrvný vedúci a organizátor tábora sa cítil dobre v krátkych nohaviciach a tričku, nám ostatným bolo zima aj v pulóvroch a bundách. Mne osobne sa okrem zimy tiež všetko páčilo. Uznanie patrí aj našim pomocníkom za ich vytrvalosť, rovnako aj režisérovi a jeho pomocníkovi a, samozrejme, aj mojim spoločníkom, ktorí boli super.

Teším sa, že nás spojila Pašiová hra

Prišiel piatok, deň našej poslednej veľkej skúšky. Tento deň bol mimoriadny nielen preto, lebo bol Veľký piatok a lebo po predstavení každého odviezli domov, ale hlavne preto, lebo posledné predstavenie si pozreli už aj naši priatelia a rodinní príslušníci.

Posledný obed sme si dali v Telekgerendášskej čarde, odkiaľ sme sa pohli do peštianskeho Evanjelického kostola na Deákovom námestí. Prisahám, k okoliu kostola sme sa dostali ľahšie ako mikrobusmi cez úzku bránu do dvora kostola obklopeného davom ľudí a množstvom stánkov. Klobúk dolu pred šoférmi, že dokázali vykonať túto neľahkú produkciu. Všetkým sa nám uľavilo, keď sme sa konečne vyslobodili z mikrobusov. V kostola každý dostal svoj kostým a čoskoro sa začal veľkopiatkový obrad. Počas nášho predstavenia šlo všetko ako po masle, až kým sa prišlo to, čoho sa každý herec najviac bojí – zrazu mi nenapadol text. Darmo mi zozadu šepkal rozprávač, kvôli mojej nedoslýchavosti, ale našťastie mi pomohol Fecó hrajúci „sluhu“ slovíčkom „ste“. Hneď mi napadol text: „Ste blázni, veď ho nepoznám!“ Boli to horúce chvíle, celkom som sa spotil, veľká vďaka Fecómu. Predsavenie sa veľmi páčilo mojej mame i kamarátom, vraveli, že bolo veľmi dojemné. Obrad pokračoval aj po predstavení. Po ňom nás pozvali ešte na poslednú spoločnú večeru. Po nej sme sa rozlúčili a pobrali domov plní pekných, vzrušujúcich zážitkov.

Účastníci tábora – Ferenc Buránszki – zp
Prameň: https://www.facebook.com/buranszki.ferenc