Na začiatku 16. storočia začatá Lutherova reformácia zasiahla tak významne Slovákmi obývanú časť Uhorska, že ešte aj v prvej polovici 17. storočia boli jej myšlienky také silné, že sa k nej hlásilo až 90% veriacich Slovákov.

V následne uplatňovanej protireformácii a rekatolizácii, ktorej cieľom bolo, aby sa protestanti vrátili späť ku katolicizmu, sa používali rôzne metódy, ku ktorým patrilo aj odoberanie kostolov a vyháňanie reformne zmýšľajúcich farárov a učiteľov. V období panovania Leopolda I. bolo protestantom odobratých až 880 kostolov. Náboženský útlak, bieda a násilie vyvolali u obyvateľov odpor. Na čelo nespokojencov sa postavil Imrich Tököli, ktorý obsadil Horné Uhorsko a úspech v povstaní umocnený tureckou hrozbou prinútili panovníka zvolať roku 1681 snem do Šopronu. Výsledkom snemu bolo povoliť evanjelikom v každej stolici postaviť za snemom stanovených podmienok dva kostoly. Vo Zvolenskej stolici to boli kostoly v Ostrej Lúke a v Hronseku.

Čo všetko museli hronseckí evanjelici podstúpiť, na stavbe dodržať a načas ju úspešne dokončiť, aby splnili všetky zákonné články šopronského snemu, sa čitateľ dozvie z nasledujúcich riadkov.

Obec Hronsek známa do roku 1947 ako Garansek, leží na ceste medzi Zvolenom a Banskou Bystricou na ľavom brehu Hrona. Ako poddanská obec bola v čase feudalizmu vo vlastníctve viacerých zemepánov. Sídlili tu zemianske a šľachtické rody, ktoré významne ovplyvnili historický vývoj a architektúru obce. Kým šľachtické rodiny žili v dodnes zachovaných stavbách, v goticko-renesančnom opevnenom hrádku z 15. storočia, neskôr viackrát prestavanom a tiež v barokovo-rokokovom kaštieli z roku 1775 s torzom kaštieľskej záhrady, obyvatelia obce zaoberajúci sa poľnohospodárstvom a pltníctvom, obývali neskôr časť obce v potočnej radovej zástavbe. Keďže tunajšia majetná šľachta sa hlásila k Lutherovmu protestantizmu, aj jej poddanské obyvateľstvo bolo vyznávačom evanjelickej viery. Po šopronskom sneme v roku 1681 Hronsek bol ustanovený za artikulárne miesto Zvolenskej stolice, keď okrem povolenia stavby artikulárneho kostola tu bola zriadená aj artikulárna evanjelická škola. Kostol bol postavený na základe zákonných článkov (artikul) prijatých na uvedenom sneme so stanovenými špecifickými podmienkami, medzi nimi: musel byť postavený v priebehu jedného roka, musel byť celý z dreva, postavený bez použitia kovových predmetov, nesmel mať vežu a vchod nemal byť rovno z ulice. Ako jeden z dvoch bol ako spádový pre severnú časť stolice. Postavili ho s rešpektovaním stanovených artikul za jeden rok (26.10. 1725 – 31.10. 1726) na mieste, ktoré určila komisia kráľovských úradníkov, za humnami na plytkom ostrovčeku riečnej naplaveniny bývalého riečiska Hrona, v blízkosti močiarov a neďalekého koryta rieky Hron. Sprievodkyňa tejto významnej sakrálnej pamiatky, zaradenej medzi drevené chrámy UNESCO na Slovensku Emília Kolárová pri mojej návšteve zdôraznila, že napriek tejto nepriaznivej polohe kostol nikdy nebol ani zaplavený, ani vážnejšie ohrozený. V čom je tento evanjelický drevený artikulárny kostol v slovenskej časti karpatského oblúka jedinečný?

Perla ľudovej architektúry

Kostol obkolesený pamätnými košatými lipami, má nezvyčajnú stĺpikovo-rámovú nosnú konštrukciu, pokrytie konštrukcie doskami obvodového plášťa len z jej vnútornej strany poskytuje dvojaký vizuálny výraz. Kým v interiéri hobľovaný povrch dosiek tvorí hladkú homogénnu plochu stien, v exteriéri sa uplatňuje priestorovo plastická mreža nosnej rámovej konštrukcie. Po celom obvode kostola vo viacerých výškových úrovniach sú osadené priebežné pultové striežky, známe z funkčných princípov pri stavbách striech tradičných ľudových domov a stavieb v protestantskom prostredí severnej Európy. Kostol je postavený v tvare gréckeho kríža, s pretínajúcimi ramenami v strede. Dlhšie rameno má dĺžku 23 m, kratšie 18 m a výška kostola je 8 m. Má 30 okien, stĺpy sú v záhlaví zdobené vyrezávaným Iónskym ornamentom, dobové ostatné časti sú väčšinou smrekové. Na dolnej časti chórov je zavesený ornament v podobe lipového listu – symbolu slovanského povedomia. Kostol má 1100 miest na sedenie amfiteatrálne usporiadaných. Z každého miesta vidieť na oltár. Klenba tvarom pripomína prevrátenú loď. Pri zastropení ramená chrámu prekrývajú stropné konštrukcie v tvare valenej klenby. V mieste ich kríženia je plochý doskový strop. Interiér kostola je jednoduchý, takmer bez výzdoby, účelovo funkčný, napriek tomu rozľahlý vnútorne nečlenený priestor vymedzený hladkými plochami teplej červenkastej farby dreva pôsobí monumentálne a dosahuje atmosféru silnej spirituality. Výzdoba chrámu je sústredená do oblasti liturgického diania. Tvorí ju barokový oltár a kazateľnica v rovnakom výtvarnom a remeselníckom prevedení. Kazateľnica má volútový baldachýn s bohatou akantovou ornamentikou. Dopĺňa ich barokový organ z roku 1764 od organára Martina Podkonického z Banskej Bystrice, ktorý je umiestnený nezvyčajne na empore za oltárom. Oltár je jedinečný vymeniteľnosťou oltárnych obrazov, ktoré sa na ňom vymieňajú počas aktuálnych cirkevných sviatkov. Autorom týchto šiestich vymeniteľných obrazov, namaľovaných v roku 1771 je Samuel Mialovich. Od týchto dvoch autorov nachádzame barokový oltár (Mialovich) a barokový organ (Podkonický) aj v evanjelickom kostole v Pôtri. Pôvodný mobiliár kostola tvoria drevené lavice, ktoré stúpajú po emporách amfiteatrálne, čím umožňujú nerušené sledovanie bohoslužieb z každého jedného miesta. Strecha kostola je vysoká valbová, pokrytá šindľom. Na troch nárožiach hrebeňa strechy sú umiestnené dubové kríže, na nároží nad vstupom od dediny je umiestnený drevený kohút ako symbol kresťanskej bdelosti. Kostol má päť vchodov, postavených oproti sebe. Neďaleko kostola je drevená zvonica z rovnakého obdobia (1726) a s podobnou architektúrou ako kostol. Vo zvonici je zvon z 18. storočia. V roku 2009 skončila generálna oprava kostola a reštaurovanie jeho mobiliáru. Kostol dosiaľ aktívne plní svoju pôvodnú funkciu – konajú sa v ňom bohoslužby, cirkevné obrady a príležitostne aj koncerty. V čase mimo bohoslužieb je prístupný ostatným návštevníkom. V tomto skvoste ľudovej architektúry pôsobili ako farári mnohé významné osobnosti národných dejín, medzi nimi v rokoch 1691–95 náboženský spisovateľ Ján Simonides, 1775 – 78 náboženský spisovateľ, superintendent Michal Sinovic, 1834 – 54 publicista a náboženský spisovateľ Jozef Melcer, 1854 – 1874 folklorista a hudobník August Horislav Krčméry. Superintendent Banského dištriktu Michal Sinovic tu počas svojho pôsobenia ordinoval desiatky evanjelických farárov, z ktorých viacerí pôsobili na Dolnej zemi. On sám predtým v rokoch 1762 – 1766 pôsobil v Sudiciach. Kostol bol aj miestom významných dejinných udalostí. Napríklad v roku 1847 tu uzavrel manželstvo s miestnou rodáčkou Antóniou Júliou Sekovičovou básnik Andrej Sládkovič. Každú nedeľu v dopoludňajších hodinách sa konajú evanjelické bohoslužby, ale jeho prehliadku mimo sezóny (september – apríl) si návštevníci musia objednať.

Ján Jančovic

Foto: autor