Sviatok Veľkej noci je stredobodom celej kresťanskej viery. Je to najväčšia historická udalosť v dejinách, keď vysvitlo svetlo večnosti pre všetkých, ktorí žijú v tieni pominuteľnosti. Toto svetlo osvieti význam a cieľ bytia. Všetko vidíme reálne len v tomto svetle, ale do jeho ohniska nemôžeme nazrieť.

Z úsvitu Veľkej noci, z Kristovho zmŕtvychvstania, vytrysklo to svetlo, pri ktorom neboli očití svedkovia. Napriek tomu s bezvýhradnou istotou môžeme byť o tom pevne presvedčení. „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje.“ (Rim. 6, 9).

Medzi svedkov patria aj emauzskí učeníci, o ktorých čítame v evanjeliu na Tretiu veľkonočnú nedeľu. Toto spravodajstvo je najrozsiahlejšie v evanjeliu o udalostiach po Veľkej noci. Píše o tom aj Marek, ale len veľmi stručne, vlastne v jednej vete. (Mk 16,12-13).

V Lukášovom evanjeliu akoby ožili tieto udalosti. Zdá sa nám, že vidíme unavených, sklamaných a beznádejných učeníkov, pre ktorých je všetko stratené. V tejto situácii sa k nim pripojí „tajomný cudzinec“. Pustí sa s nimi do rozhovoru, v ktorom padajú veľmi vážne a najmä veľmi úprimné slová z oboch strán. Aj čas sa minie nenápadne, ťarchy, ktoré niesli na pleciach, sa kdesi cestou stratia. Znovu majú chuť do života a po návrate do domova nechcú ukončiť rozhovor, pozvú aj „neznámeho“ k stolu. Už sa zvečerieva a deň sa už chýli ku koncu, ako píše evanjelista, ale práve vtedy začne svitať veľkonočné svetlo v srdciach učeníkov. Slová, ktoré počuli na ceste, rozohrejú ich srdcia a pri lámaní chleba v „cudzincovi“ spoznajú živého Krista, čo v nich prebudí stratenú nádej. Bez meškania v plnej sile sa vrátia k tým, s ktorými – ako si mysleli – sa už navždy rozlúčili.

„Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.“ (Lk 24, 31 – 35)

Múry, ktoré vyrástli zo sklamania a beznádeje, sa rútia. Narodí sa spoločenstvo radosti. Navždy spojí ich životy večne prítomný Zmŕtvychvstalý Pán s jeho nekonečnou láskou.

Nespočetne veľké množstvo je tých, ktorí prežili vo vlastnom živote také isté udalosti ako emauzskí učeníci. „Tajomný cudzinec“ sa znovu a znovu pripojí k ľuďom zápasiacim s ťažkosťami. Pustí sa s nimi do reči, vypočuje si ich a prehovorí k nim slová, ktoré nosia v sebe svetlo nádeje, zohreje vychladnuté srdcia a najmä znovuzrodí život!

Tohtoročné veľkonočné sviatky sú aj v našom živote preťažené. Tlačí nás strach z pandémie, dotkla sa nás krehkosť našej existencie, chýba nám spoločenstvo tých, od ktorých sme teraz odlúčení. Akoby sa aj na náš život vrhol tieň beznádeje. Hľadáme odpovede na náš život a prameň nádeje. Môžeme si byť istí, že „tajomný cudzinec“ nezabudne ani na nás. Pripojí sa k nám na ťažkých cestách života, prijme aj naše pozvanie, sadne si s nami ku stolu v našom dome a zjaví sa aj pred nami. Znovuzrodí náš život, aby sme aj my mohli byť hodnovernými svedkami jeho zmŕtvychvstania.

Zo srdca si prajem pre nás všetkých, aby sme prežili radosť zo stretnutia so Zmŕvychvstalým Pánom a aby sme s týmto nezabudnuteľným zážitkom mohli spoločne vybudovať na základe pravdy a lásky nový a zdravý svet v sebe a okolo nás.

Béla Balik

farár farského Kostola sv. Terézie z Lisieux v XVII. obvode Budapešti

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.