Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.

Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 15-20)

V žalme, ktorý je medzi obidvoma čítaniami dnešnej nedele, zaznievajú slová – Pane, daj aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“ To je isté krédo nášho života, ak chceme nasledovať Ježiša Krista na svojej životnej ceste, ak chceme vo viere prežívať spoločenstvo, ktoré nám Pán Ježiš ponúka a do ktorého nás Boh povoláva.

Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas – hlas Boží – to je jednak slovo Božie, Otcovo slovo, slovo Boha – a my už vieme, že tým vteleným slovom je Ježiš Kristus. Teda počúvať Ježiša Krista. A on sa k nám prihovára predovšetkým cez svoje evanjelium.

Ďalej počúvať hlas Boží – to je aj ozvena Božieho hlasu v mojom svedomí. Tam sa mi neustále ozýva tento hlas Boha: svedomie je ako svätyňa – ako to vyjadril aj II. vatikánsky koncil –, v ktorej zaznieva to Božie, ktoré mi hovorí, čo je dobré a čo zlé, čo môžem konať a čo nie, čoho sa mám chrániť.

K tomu, aby som dokázal prijať tieto dve skutočnosti, potrebujem mať vnímavé, otvorené srdce a nie srdce, ktoré je zatvrdnuté. Potrebujem srdce, ktoré aj keď ešte nie je celkom čisté, ale je srdcom túžiacim po láske, ako to píše aj apoštol Pavol v druhom čítaní v liste Rimanom: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali... veď kto miluje... naplnil zákon... Naplnením zákona je láska.“

A tak každý príkaz zákona nie je pre obmedzenie našej ľudskej slobody, ale práve naopak, aby nás uchránil od mnohého zotročenia, do ktorého nás vovádza hriech, napĺňal nás láskou, ktorá nás robí slobodnými.

V alelujovom verši pred evanjeliom zaznievajú slová: „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou... a nám odovzdal slovo zmierenia.“ To sú slová, ktoré nás vovádzajú do témy dnešného evanjelia, ktoré nesie v sebe myšlienku zmierenia.

Tak, ako Boh v Kristovi zmieril človeka a ľudstvo so sebou skrze Lásku alebo Láskou a v Láske, tak aj my potrebujeme neustále tento proces zmierovania a na rozdiel od Boha zmieriť či neustále sa zmierovať nielen s ním, ale i medzi sebou navzájom.

Nie je problém zmieriť sa s Bohom, na to máme sviatosť zmierenia, aj keď je iste nepríjemná, pretože vtedy žalujem na seba, hovorím o tom svojom negatívnom zo života, o svojich chybách, slabostiach, pádoch, o svojej nedokonalosti. Predsa mám nádej, doslova istotu, že sa zmierim s Bohom. Že mi bude odpustené, že sa Boh nado mnou zmiluje, že sa ma dotkne svojou milosrdnou a odpúšťajúcou láskou.

No problém je práve tu, medzi nami. Zmierovať sa medzi sebou navzájom. To sú slová evanjelia, slová Krista – keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami, ak ťa počúvne, získal si svojho brata... Nemusíme ísť ďalej v evanjeliu, stačí zostať pri týchto slovách. Aké ťažké je prijať napomenutie zo strany iného človeka. Pripustiť, že som mohol uraziť svojho blížneho, prehrešiť sa voči nemu. Nieto ešte prijať napomenutie. Doslova kríž, keď sa niečo také stane, keď začne niekto niečo vyčítať. To je tá zatvrdnutosť môjho srdca. Možno mám otvorené a vnímavé srdce voči Bohu. Ale či ho mám také aj voči blížnemu?

Prijať výčitku zo strany Božej od Krista, to prijmem. Ale prijať výčitku zo strany blížneho, to už akosi nejde.

Vieme, že Kristus zhrnul celý Zákon, Nový i Starý, do dvoch príkazov. Láska k Bohu a láska k blížnemu. Kristus miloval svojho Otca, ale zároveň aj človeka. Sám sa stal jedným z nás kvôli nám. Stal sa človekom pre človeka – z lásky. Ale nešetril ani výčitkami na adresu človeka, keď to bolo potrebné. A tu sa ukáže, či sa dokáže zlomiť tá tvrdosť nášho ľudského srdca. A to nie je nič iné ako pýcha človeka. Zlomiť ľudskú pýchu – to stálo Krista život. Nebolo to ani ľahké, ani jednoduché. Obeta Krista na kríži, ktorá zlomila ľudskú pýchu.

Ak svätá omša je pokračovaním slávenia tej istej obety kríža, na ktorom Kristus obetoval svoj život a zomrel za nás, tak môžeme povedať, že to neustále obetovanie sa Krista pod spôsobom chleba a vína je okrem iného aj pre lámanie našej ľudskej pýchy. Svätú omšu nazývajú cirkevní otcovia aj lámaním chleba. Skutočne, pri svätej omši kňaz láme eucharistický chlieb – hostiu predtým, ako vysloví slová – Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Aj my, ak máme mať plnú účasť na obeti svätej omše, potrebujeme zlomiť seba. Lámať sa v svojej ľudskej pýche. Aby tak, ako sa Kristus láme za nás, aj my sme sa zlomili v pýche a mali otvorené srdcia nielen pre Boha ale aj pre svojho blížneho v odpustení a zmierení.

Stanislav Brtoš

Stanislav Brtoš
O zmierení

Končiare veľhôr
dotykom svojím
tieňa nehybného
keď v človekovi bôľ
čo nie je tvojím
ale od iného
potešia ducha tvojho.

Ty klesáš k zemi
ťahaný slabosťou
od únavy
oni na nebi
tou svojou radosťou
a každý vzpriamený
vzdávajú chválu.

Tak vystúp aj ty hore
tam k nebesiam
do neba blankytného
a zabudni na bôle
veď nie si sám
si predsa synom Jeho
si Jeho chrám.

Vzdávaj aj ty chválu
za každú chvíľu
svojho života
a nezabudni na oslavu
aj keď máš dušu boľavú
nikdy nebudeš sirota
to vedz.

A preto odpovedz
presne tak isto
ako vtedy On
to bude tvoja odpoveď
a nebude hmlisto
lež zaznie vtedy chór
tvojej modlitby.

On pribitý a dobitý
vyriekol tie krásne slová
o odpustení
ty nie si ani na kríž pribitý
tebe len táto doba
v ktorej si zrodený
ublížila.

Tak teda odpusť
dobe i ľuďom
kamarátsky
nech z tvojich úst
vytrysknú prúdom
slová jeho Lásky
o zmierení.