Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Po slávnosti Veľkej noci je to prvý známy sviatok, ktorý Cirkev začala liturgicky sláviť. Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej.

V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Týchto učencov z Perzie v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovali ako „troch kráľov“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa uchovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 – 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.

Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, kto bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (Katechizmus Katolíckej cirkvi – KKC – 528)

Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)

Epifánia je zjavením Ježiša ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. V „mágoch“, ktorí predstavujú okolité pohanské náboženstvá, vidí evanjelium prvotiny národov, ktoré skrze Vtelenie prijmú Dobrú Zvesť o spáse. Príchod mágov do Jeruzalema, ktorí sa prišli „pokloniť židovskému kráľovi“ ukazuje, že vo svetle mesiášskej Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, kto bude kráľom národov. Ich príchod naznačuje, že pohania nemôžu poznať Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Vykupiteľovi sveta bez toho, aby sa predtým neobrátili na Židov a od nich prijali mesiášske zasľúbenie ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána ukazuje, že „veľké množstvo národov“ vstupuje do „rodiny patriarchov“ a získava tým „dôstojnosť Izraela“. Sv. Lev Veľký sa takto vyjadruje o slávnosti: „Nech vstúpia, nech vstúpia do rodiny patriarchov všetky národy a ako synovia prisľúbenia nech príjmu v Abrahámovom potomstve požehnanie, ktoré jeho synovia podľa tela odmietajú. Nech sa v troch mudrcoch klaňajú všetky národy Pôvodcovi vesmíru a Boh nech je známy nielen v Judei, ale na celom svete, aby všade „V Izraeli bolo jeho meno veľké“. Milovaní, poučení o týchto tajomstvách Božej milosti oslavujme s pravou radosťou deň svojich prvotín a začiatok povolania pohanov. Vzdávajme vďaky milosrdnému Bohu, „ktorý nás urobil súcimi“, ako hovorí Apoštol, „mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“.“

Krst Pána

Krst Pána je sviatok, ktorý sa slávi v nedeľu po sviatku Troch kráľov. Do roku 1969, keď sv. Pavol VI. reformoval liturgický kalendár a vydal nový Rímsky misál (lat. Missale Romanum – liturgická kniha obsahujúca texty a rubriky pre slávenie svätej omše v Rímskom obrade Západnej cirkvi), sa krst Pána pripomínal v rámci slávenia Zjavenia Pána. Úkonom promulgácie nového Rímskeho misála sa vyčlenila udalosť krstu Ježiša Krista zo slávnosti Zjavenia Pána a určila sa nasledujúca nedeľa po tejto slávnosti ako osobitný sviatok. Vešpery tohto sviatku ukončujú vianočné obdobie rímskokatolíckeho liturgického roka.

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Bodku za touto udalosťou nám dal veľmi jasne pápež František v nedeľu Krstu Pána v roku 2020, keď povedal: „Tento sviatok Ježišovho krstu nás vedie k pripomenutiu si nášho krstu. Aj my sme sa znovuzrodili v krste. V krste prišiel Duch Svätý, aby zostal v nás. Preto je dôležité poznať dátum svojho krstu. Poznáme dátum svojho narodenia, ale nie vždy vieme, kedy sme boli pokrstení. ... Oslavujte v srdci každý rok dátum svojho krstu... Je to aj dlh spravodlivosti voči Pánovi, ktorý k nám bol taký dobrý.“

TK KBS