Na pozvanie zemepánov Jána a Štefana Wattayovcov prišli roku 1718 na územie dnešného mesta Malý Kereš slovenské rodiny evanjelického vierovyznania zo severných častí krajiny, aby obnovili život v oblasti spustošenej osmanskými hordami, v nádeji na väčšiu skyvu chleba a slobodné vyznávanie svojej viery.

Čoskoro po usadení začali organizovať aj svoj cirkevný život. V roku 1720 už mali vlastného kňaza Adama Bartholomaidesa, ktorý u nich slúžil rovných 10 rokov. Podľa štúdie Renaty Gombárovej z tohto obdobia sa zachovala matrika krstov, sobášov a úmrtí písaná v latinskom, ojedinele aj v slovenskom jazyku. Prvý záznam v matrike krstov je z 10. 4. 1720 a posledný z 23. 6. 1730, keď A. Bartholomaides krstil svoju dcéru Júliu. Z nariadenia vrchnosti v júni 1730 zrušili činnosť evanjelickej cirkvi v Malom Kereši a kostol, ktorý si obyvatelia postavili, zbúrali.

Obdobie prenasledovania evanjelikov v Malom Kereši a snahu o ich rekatolizáciu zaznamenala pani Nagybocskaiová nasledovne:

„...podľa archívov kaločskej arcidiecézy „zbúranie dreveného kostola v Malom Kereši nariadila miestodržiteľská rada s oficiálnymi zástupcami Peštianskej stolice a predstaviteľmi arcidiecézy v Kaloči“... Paralelne s tým vyhnala aj farára Adama Bartholomaidesa, ktorý sa utiahol najskôr do Dunaeďházu, odtiaľ do Bíňu a potom do Piliša.

...Obyvatelia Malého Kereša sa bránili nariadeniam... Traja predstavitelia obce, ktorí boli aj vo vedení zrušeného evanjelického zboru, sa snažili nahradiť veriacim farára. Schádzali sa cez sviatky a nedele v domoch, pod holým nebom a na samotách. Mnohí obyvatelia dávali krstiť svoje deti v evanjelických kostoloch v Dunaeďháze a Apoštagu. ...Podľa jedného záznamu kaločský biskup poveril katolíckeho farára z Kecela, aby poskytoval cirkevné služby evanjelickým veriacim z Malého Kereša, za čo mu dal 75 forintov. Súčasne evanjelikom zakázal mať svojho farára a učiteľa, ale aj aby im vysluhoval sviatosti iný farár. Za týmto účelom mali chodiť do Kecela a mali prísne dodržiavať katolícke sviatky. Kto tak nečinil, toho potrestali.“

V roku 1769 pôsobil v Keceli katolícky farár moravského pôvodu. pochádzajúci údajne z obce Klimo, preto ho pomenovali Matej Klimovský. Keďže hovoril rečou, ktorej malokerešskí evanjelici rozumeli, arcibiskupstvo sa nádejalo, že dosiahne úspech v rekatolizácii. Muselo sa však sklamať, lebo ani po šiestich rokoch pôsobenia nedosiahol očakávaný výsledok. Kerešania zostali verní svojej viere a ani jediný z nich neprešiel na stranu katolíkov. Matej Klimovský podal na nich obšírnu sťažnosť na miestodržiteľskú radu a zároveň vyžadoval, aby zemepán poskytol katolíkom pozemky pre kostol a byt pre farára. Na zhromaždení, ktoré sa konalo 4. februára 1769, Pavol Wattay v mene rodiny ponúkol dva pozemky: jeden, na ktorom stála kedysi arpádovská svätyňa, a druhý, na ktorom stojí súčasný katolícky kostol. Z 11 bodov, z ktorých pozostáva žaloba M. Klimovského na kerešských evanjelikov, prísna miestodržiteľská rada nariadila „len“ zákaz nedeľných verejných bohoslužieb. Evanjelici mohli vyznávať svoju vieru spevom, modlením sa, čítaním Biblie, ale nie verejne.

Po vynesení Tolerančného patentu, ktorým cisár Jozef II. 13. októbra 1781 vyhlásil obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť pre stúpencov evanjelického, augsburského, reformovaného helvétskeho a pravoslávneho vyznania s rímskymi katolíkmi, v Malom Kereši roku 1782 obnovili evanjelickú cirkevnú obec a tamojší veriaci mali po 52 rokoch perzekúcií konečne možnosť slobodne vyznávať svoju vieru. Wattayovci v mene kerešských poddaných ihneď podali žiadosť o povolenie. V zmysle nových predpisov postaviť kostol a vykonávať v ňom verejné služby Božie sa mohlo len tam, kde žilo v jednej lokalite aspoň 100 rodín rovnakého vierovyznania. Napriek tomu, že v Malom Kereši bolo prinajmenšom 400-500 evanjelických rodín, prísna komisia nenašla ani 100 a preto si mohli tamojší veriaci postaviť len modlitebňu bez veže, ktorej dvere a okná nemohli byť situované do ulice. Dokončili ju v roku 1783 a za farára pozvali Jána Jesenského. Roku 1792 začali budovať vežu, ktorá sa však 12. júla zrútila. O rok neskôr vykopali základy a zapustili do zeme obrovské dubové stĺpy, na ktorých stojí veža dodnes. V tom čase opravili aj popraskané steny kostola. Podľa údajov pani Nagybocskaiovej práce dokončili 5. septembra 1794. Dnešný vzhľad nadobudol kostol roku 1914 vďaka miestnemu rodákovi, staviteľovi Jánovi Lehotskému.

(vzs)

Foto: internet