V semitských kultúrach malo pomenovanie veľký význam, pretože zdôrazňovalo poslanie, na ktoré bol človek povolaný. V Izraeli sa meno udeľovalo pri obriezke, keď sa dieťa začleňovalo medzi Abrahámových potomkov. Tak to bolo aj v prípade Ježiša, osem dní po jeho narodení (porov. Lk 2, 21). Boh prostredníctvom anjela oznamuje Jozefovi, aké meno má dať Máriinmu synovi: „Ona porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ (Mt 1, 20-21)

Ježišovo meno si pripomíname 3. januára, vo sviatok zasvätený Najsvätejšiemu menu Pána. Meno Ježiš malo v pôvodnom jazyku tvar Jošua, čo znamená „JHVH je Spása“. Ide o to isté meno, aké nosil Mojžišov nástupca, ktorého zvykneme nazývať Jozue. Keď Židia hovorili o mene niekoho, nemysleli pod tým len skupinu písmen. Meno vyjadrovalo podstatu osobnosti. Teda to, čo žil, čo konal a učil. V našom západnom myslení by tomu asi najlepšie zodpovedalo slovo duch. Konať v duchu niekoho, to znamená postupovať podľa jeho úmyslov. Modliť sa v mene Ježišovom teda neznamená len dovolávať sa ho ako svojho známeho a priateľa, ale prosiť o tie veci, o ktoré by prosil on sám.

Veriaci kresťania už od počiatku Cirkvi vzývali Najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických sláveniach sa však začalo uctievať až v 14. storočí. Svätý Bernardín Sienský a jeho žiaci neúnavne šírili úctu k Ježišovmu menu po celom Taliansku a Európe. V 16. storočí vznikol liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII. povolil Rádu menších bratov ako prvým, aby slávili Meno Ježiš liturgiou hodín.

Meno Ježiš je pevným základom viery. Ježiš je predovšetkým svetlom, ktoré svieti uprostred tmy jasom, ktorý chceme aby svietil v našom správaní. Aby sme toto svetlo od Krista prijali, musíme otvoriť oči duše a očistiť ich očnou masťou sviatostí. Ježiš je aj pokrmom pre dušu. Keď vyslovujeme jeho meno, naše srdce sa napĺňa radosťou. Jeho vzácne meno je nakoniec liekom na našu slabosť. Poslaním kresťanov je šíriť jeho meno všade okolo seba.