„Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Lk 3, 15-16.21-22)

Otázka príchodu Mesiáša bola stále aktuálna v živote izraelského národa. Napokon to predpovedali mnohí proroci Starého Zákona. Preto to aj evanjelium podľa Lukáša opisuje slovami „ľud žil v očakávaní“. A zrazu sa medzi ľuďmi objaví osoba, o ktorej celkom presne nevedia, kto je. Je celkom prirodzené, že len čo sa zvesť o novom prorokovi dostala do Jeruzalema, náboženskí vodcovia národa vyslali akúsi vyšetrujúcu komisiu zloženú z kňazov a levitov. Preto mu kladú otázku: „Si ty Mesiáš, alebo nie?“ Ján odpovedá úprimne: „Nie, nie som.“ Na ďalšiu otázku: „Tak kto si teda?“ odpovedá Ján zaujímavými slovami: „Ja som hlas volajúci na púšti: Pripravte cestu Pánovi. Ako povedal prorok Izaiáš“. Ján vyzýval ľud predovšetkým na pokánie. Vtedy, keď človek koná pokánie, sa Božia spravodlivosť Starého zákona premieňa v Božie milosrdenstvo. Krst pokánia, ktorý koná Ján, je niečo nové, nezvyčajné. Veriaci Žid poznal síce mnohé rituály očisťovania, ale nie krst pokánia. Pre veriaceho Žida je to nové, ale fascinujúce, čo ho dokázalo osloviť a pritiahnuť. Ani tvrdosť Jánovej požiadavky neodradila zástupy, ktoré k nemu prichádzajú. Dokonca evanjelium to opisuje slovami: „Keď sa všetok ľud dával krstiť...“ A potom dodáva zaujímavé slová: „a keď bol pokrstený aj Ježiš“. Práve tu stojí otázka, kvôli čomu potreboval byť pokrstený Ježiš? Naša viera nám hovorí jednoznačne, že Ježiš sa stal podobný nám ľuďom vo všetkom okrem hriechu. Vari potreboval Ježiš konať pokánie vo svojom živote, keď bol bez hriechu? Jánov krst bol krstom pokánia. Kto ho prijal, verejne vyznal svoju hriešnosť. Na Krista sa to nemohlo vzťahovať, lebo sám o sebe prehlásil: „Kto z vás ma obviní z hriechu?“ (Jn 8,46). Svätý Ignác mučeník to vyjadruje tak, že Ježiš chcel posvätiť krstnú vodu a dať jej sviatostnú moc. Aj sv. Tomáš Akvinský pripúšťa takýto význam Ježišovho krstu. Ján sa zdráha najprv takéhoto úkonu, keď k nemu prichádza Ježiš, čo vyjadruje slovami: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť a ty prichádzaš ku mne?“ Ale Ježiš mu odpovie: „Nechaj to len! Lebo tak sa nám sluší plniť všetko, čo je spravodlivé.“ (Mt 3, 14-15). Tu sa Kristus zjavuje po prvý raz taký, aký bude po celý život. Ľahostajný ku svetskej sláve a ku všetkému, čo je s ňou spojené, no pritom s Božskou istotou ide za svojim cieľom, ktorý pozná iba on sám.

Ježišovo podrobenie sa obradu Jánovho krstu, ktorý bol iba pre hriešnikov, má ale oveľa hlbší zmysel. Odhaľuje nám jednu črtu jeho osobnosti, ktorá sa bude prejavovať po celý jeho život. Ako človek nám dáva príklad. Podrobuje sa poníženiu, i keď je veľké a nespravodlivé, len preto, aby nás poučil. Kvôli tomu istému cieľu sa podrobuje i nariadeniam Zákona, hoci to osobne nepotrebuje. Vzal na seba celú ľudskú prirodzenosť v takom stave, v akom sa nachádzala.

Pokrstením Ježiša Ján ešte nesplnil všetko, čím bol poverený. Keď ho Boh poslal krstiť vodou, povedal mu: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, ktorý má krstiť Duchom Svätým.“ Preto na druhý deň, keď videl prichádzať Ježiša, zvolal: „Hľa Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta.“ (Jn 1,29) Slovo „baránok“ vyvolávalo v každej židovskej duši obraz skromného zvieraťa, zmiernej obety, ktorá od Mojžišových čias vykupovala Izrael svojou krvou. (Dokonca už u Abraháma nájdeme tento predobraz obety baránka, keď namiesto obety svojho syna Izáka zbadá baránka, ktorého obetuje Bohu namiesto syna). Izraeliti veľmi dobre poznali výroky proroka Izaiáša: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a ústa si neotvoril. Ako baránka ho viedli na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojim strihačom!“ (Iz 53,7)

Takto Ján slovami „Hľa Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,29) pripomenul Židom druhý obraz Mesiáša, na ktorý radi zabúdali. Odteraz už nikto neodlúči Božieho Syna od obety, poslednej krvavej, ktorá bola určená na vykúpenie ľudstva.

Napokon netreba ale zabudnúť, kto bol Ježiš podľa matky. Pochádzal zo židovskej ženy a preto aj on, vychovaný v pravej židovskej viere, nemohol prepočuť Jánove prorocké slová, ktoré ohlasoval a vyzýval nimi ľudí k pokániu ako k príprave na príchod Božieho kráľovstva. Ježiš bol verný Zákonu. Veď v ňom bol Zákon sám.

(sb-vzs)