odpovedá predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy vo Vágašskej Hute Estera Kisová

– Ako sa dá zachovať slovenská kultúra v takej malej dedine, akou je Vágašská Huta?

– Veľmi ťažko. Kedysi sme mali v dedine aj tanečnú skupinu, tance nás učila ešte mama známej choreografky Evy Szilágyiovej Šubovej. V obci založili aj Miešaný ľudový spevácky zbor a okrem fizérskeho spevokolu náš kolektív by bol najstarší v tomto regióne, keby nebol prerušil svoju činnosť približne na desať rokov. Stojím na čele tohto spevokolu od roku 1998 a od roku 2002 som predsedníčkou miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy. Musím pritom poznamenať, že máme podobné problémy ako ostatné slovenské obce v Medzihorí, obyvatelia starnú a nemáme mladých, ktorým by sme mohli odovzdať štafetu. Škôlku, ani základnú školu nemáme, tá zanikla začiatkom osemdesiatych rokov, deti chodia do školy väčšinou do Pálházy. V súčasnosti máme okolo 60 obyvateľov s trvalým pobytom, polovica sa hlásila k slovenskej národnosti. Aj náš spevácky zbor – ktorý v najplodnejších rokoch svojho pôsobenia mal na repertoári ešte aj ľudové scénografické pásma – má čoraz menej členov a väčšinou z radov najstaršej generácie. Zároveň by som však zdôraznila, že práve naša slovenská samospráva a Nadácia za Vágašskú Hutu – s ktorou úzko spolupracujeme a navzájom si pomáhame – sú motormi kultúrneho diania v tejto malej slovenskej dedine. Spomenula by som futbalový turnaj Pohár Hút a rodinný deň začiatkom mája. Okrem nášho najväčšieho podujatia, tradičného júlového stretnutia speváckych zborov ďalším veľkým podujatím je koncom augusta Stretnutie nových prisťahovalcov a rodákov obce, ktorí už nežijú tu, doma. Tento program Obecnej samosprávy a nadácie je skôr neviazaný a spojený so spoločným varením. Potom ku koncu roka máme ešte privítanie Mikuláša a spoločné Vianoce dediny. Bola by som nesmierne rada, keby sme aj v ďalšom cykle mali slovenskú samosprávu, pretože to, čo sme za tie roky vybudovali, si treba chrániť a rozvíjať a je to veľká zodpovednosť.

(csl)

Foto: autor