K oficiálnej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom po roku 1945

Vo februári 2017 uplynie 71 rokov odvtedy, čo v Budapešti podpísali Dohodu medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. Dohoda mala za cieľ vymeniť obyvateľstvo maďarskej národnosti žijúce na Slovensku, za Slovákov žijúcich v Maďarsku a tak napomôcť, aby sa Československá republika stala štátom národným, štátom Čechov a Slovákov.

Kolektívna zodpovednosť

Prečo v Československu vznikla myšlienka národného, slovanského štátu a prečo sa začala realizovať? Bola to nejaká svojvôľa? Nie, bol to odraz trpkých, neraz tragických skúseností z rokov 1938 a 1939 a druhej svetovej vojny. Ukazovalo sa, že bezpečnosť nového Československa môže byť zaručená, keď sa obnoví ako štát národný, štát Čechov a Slovákov, bez menšín, teda Nemcov a Maďarov. Panovalo presvedčenie, že predvojnové protičeskoslovenské pôsobenie menšinových politických strán, naviazaných na svoje „materské“ štáty v Berlíne a Budapešti významne prispelo k rozvratu a následne k samotnému zániku prvej ČSR. Mníchovská dohoda znamenala odtrhnutie českého pohraničia v prospech Hitlera a Viedenská arbitráž znamenala stratu južného Slovenska v prospech Horthyho Maďarska. Československo prestalo byť štátom na mape Európy. Pričinili sa o to aj Nemci a Maďari v Československu. Vojna sa blížila k záveru. Československo však malo na svojom území stále dve silné neslovanské etniká, ktoré sa s ním nestotožňovali. Preto zákonodarstvo uznalo jedných i druhých kolektívne zodpovedných za podiel na rozbití československého štátu. Nešlo o kolektívnu vinu, ale o kolektívnu zodpovednosť! Československé občianstvo zostalo všetkým, ktorí preukázateľne nepodporili iredentu a fašizmus.

Ak nemeckú menšinu vďaka rozhodnutiu víťazných mocností v Postupime v lete 1945 bolo možné jednosmerne vysťahovať do Nemecka (a to nielen z ČSR, ale aj z Maďarska). Takáto možnosť nebola schválená pokiaľ išlo o menšinu maďarskú v Československu.

Na ceste k vzájomnej dohode

Československo po nesúhlase veľmocí s vysídlením maďarského obyvateľstva hľadalo ďalšie možnosti. Predovšetkým platilo (už od podpisu prímeria s Maďarskom), že všetci tzv. anyási – Maďari, ktorí prišli na Slovensko po jeho okupácii na základe prvej Viedenskej arbitráže (od novembra 1938) musia odísť bez akýchkoľvek nárokov. Takisto museli odísť vojnoví previnilci (napríklad internovaní v tábore v Petržalke). Okrem toho sa používalo ako rokovací nátlak na maďarskú vládu vnútroštátne presídľovanie niekoľko tisíc Maďarov zo Slovenska do Čiech. Niekedy aj na hrane zákonnosti. Československá vláda stále dúfala, že dostane možnosť vysídliť aj 200 000 Maďarov zo Slovenska rozhodnutím Parížskej konferencie.

Veľmoci nepodporili ani túto alternatívu a odporučili vzájomnú dohodu medzi zainteresovanými vládami. Československá strana už na jeseň 1945 kontaktovala maďarskú. Maďarská vláda spočiatku myšlienku dohody odmietla. Minister zahraničia János Gyöngyösi tvrdil, že vlastne vymieňať nie je čo, keďže počet Maďarov žijúcich na Slovensku a počet Slovákov žijúcich v Maďarsku je neporovnateľný. Inej mienky boli Slováci v Maďarsku. Podľa názoru delegácie predstaviteľov Slovákov z Dolnej zeme, tých, čo sa chceli vrátiť do starej vlasti, je vyše 400 tisíc, z toho malo záujem sa aj skutočne presťahovať do 200 tisíc.

Po niekoľkých neúspešných rokovaniach expertov a delegácií sa začiatkom februára 1946 stretávajú v Prahe delegácie na čele s ministrom zahraničia J. Gyöngyösim a štátnym tajomníkom Vladimírom Clementisom. Obe delegácie usúdili, že treba pristúpiť aspoň k čiastočnému riešeniu výmeny obyvateľstva a vymeniť tých z Maďarska, ktorí by chceli byť presťahovaní do ČSR, oproti rovnakému počtu obyvateľov maďarskej národnosti v Československu. Výsledkom bola spomínaná Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva podpísaná v Budapešti 27. februára 1946. Dohoda stanovovala, že osoby slovenskej a českej národnosti so stálym bydliskom v Maďarsku, ktoré prejavia úmysel sa presťahovať do ČSR, sa tam aj presťahujú, pričom maďarská vláda im v tom nebude prekážať! Inak to bolo pokiaľ ide o vysťahovanie Maďarov z ČSR. Tu neplatila zásada dobrovoľnosti. Dohoda hovorila, že „v počte rovnajúcom sa počtu osôb slovenskej a českej národnosti presťahovaných z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska osoby maďarskej národnosti...“ Slovom, bolo dohodnuté (a s tým súhlasila aj maďarská vláda): čím viac Slovákov a Čechov z Maďarska príde, tým viac Maďarov z ČSR bude vysídlených. Aby tento počet bol čo najvyšší, československá strana si vyhradila právo vyslať do Maďarska Zvláštnu komisiu, ktorej úlohou bolo nielen zmapovať stav slovenskej menšiny v Maďarsku, ale široko založenou propagačnou kampaňou presvedčiť a získať pre návrat do starej vlasti čo najviac rodákov. Zvláštna komisia nemala čo zasahovať do suverenity Maďarskej republiky a maďarská vláda bola zaviazaná „poskytnúť všetku podporu a ochranu, potrebnú k splneniu jej úlohy“. Medzi významné výsledky práce komisie bolo zistenie, že v Maďarsku sa nachádza vyše 470 tisíc Slovákov, pravda s rozličnou úrovňou národného uvedomenia.

Kampaň a jej následky

Veľkú pomoc pri presviedčaní preukázali aj Slováci združení v Antifašistickom fronte Slovanov v Maďarsku. Spomeňme rodáka zo Slovenského Komlóša ev. a. v. farára Michala Francisciho, ktorý venoval všetky svoje sily na zlepšenie pomerov Slovákov v Maďarsku a po prijatí dohody o výmene pre ich úspešný návrat na rodnú slovenskú zem. Už prvé výsledky kampane ukázali, že záujem o výmenu je ďaleko väčší ako to predpovedali maďarskí politici. Za necelé dva mesiace bolo na súpise Československej presídľovacej komisie prihlásených vyše 95 tisíc záujemcov. Napriek tomu výmena sa stále neuskutočňovala.

Dohoda z februára 1946 sa začala napĺňať až po 410 dňoch. Po takmer 14 mesiacoch bola maďarská vláda „donútená“ pristúpiť ku konkrétnej výmene. Prvý transport Slovákov z maďarského Pitvaroša dorazil na železničnú stanicu Sereď 12. apríla 1947, odkiaľ boli ľudia rozmiestnení do oblasti Sládkovičova (vtedajšieho Diószegu). Ďalšie transporty prichádzali zo Slovenského Komlóša a Níreďházy, z ktorých rodiny boli umiestňované v oblasti Galanty a Levíc. Bola to udalosť ktorá zapĺňala stránky novín a vzbudzovala pozornosť celého Slovenska. Radosť však dlho netrvala. Obštrukcie, ktoré sa hromadili či už pri vybavovaní transportov, ale predovšetkým pri rozmiestňovaní Slovákov na sľubované usadlosti, vyvolávali nespokojnosť a nevôľu. Archívy uchovávajú množstvo dokumentov, sťažností, apelácií adresované najvyšším miestam, v ktorých sťažovatelia žiadajú o pomoc. Väčšina sa týkala bývania. Napriek týmto peripetiám výmena pokračovala až do konca roku 1948.

Podľa údajov sa z celkového počtu 95 421 prihlásených Slovákov na presídlenie z Maďarska presídlilo do ČSR ku koncu roku 1948 spolu 73 273 osôb. Posledný transport so Slovákmi z Maďarska bol vypravený tesne pred Vianocami 21. decembra 1948. Väčšinou ich presídlili do južných oblastí Slovenska. Z presídlených Slovákov približne polovica sa zaoberala poľnohospodárstvom a po príchode na Slovensko sa aktívne zapojila do jeho zveľaďovania.

Juraj Purgat, Jozef Schwarz

Foto: Náš kalendár 2017