Tento rok sa nesie o. i. v znamení 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.

Pred siedmimi desaťročiami sa niekoľko tisíc Slovákov presídlilo na Slovensko. Veľká časť z nich sa usídlila v južnej časti západného Slovenska, v obciach okresov Dunajská Streda, Galanta, Komárno, Levice a Senec.

Spája ich Spolok Slovákov z Maďarska

Už takmer dvadsať rokov pôsobí v Galante Spolok Slovákov z Maďarska (SSM), ktorý združuje rodiny presídlencov a ich priaznivcov. Popri množstve kultúrno-spoločenských podujatí, prezentoval aj niekoľko knižných publikácií a monografií. Podľa slov predsedníčky spolku Anny Pilárikovej, ktorá stojí na jeho čele od založenia, hlavným predmetom činnosti spolku zostáva vernosť k slovenským dolnozemským koreňom, rozvoj kultúrneho dedičstva predkov, upevňovanie zvykov a tradícií a ich prenos na mladú generáciu. Za významnú považuje vzájomnú spoluprácu medzi slovenskými združeniami Slovákov v Maďarsku a SSM a spoločné usporiadanie kultúrnych a gastronomických podujatí. SSM v roku 2007 po prvý raz usporiadal s mestom Sereď na železničnej stanici v Seredi spomienkové stretnutie venované 60. výročiu príchodu prvého transportu Slovákov z Pitvaroša na územie Slovenska a takisto to zopakovali aj pri 65. výročí. Vždy sa ho zúčastnil veľký počet ľudí z radov presídlencov.

Jubilejná spomienka na seredskej železničnej stanici

Tohtoročná spomienka sa konala na železničnej stanici v Seredi na Bielu sobotu 15. apríla, kde sa i napriek chladnému počasiu zišlo veľa ľudí. Žiaľ, mnohí z najstarších, ktorí tu roku 1947 vystupovali zo železničných vozňov už zostarli alebo už nežijú, teraz ich však nahradili v hojnom počte ich potomkovia. Spomienkové stretnutie úvodným vstupom do obsahu podujatia s uvedením konkrétnych faktov z predmetnej problematiky otvorila, prítomných a vzácnych hostí privítala predsedníčka SSM Anna Piláriková. Vzhľadom na to, že presídlení Slováci z Pitvaroša prišli ako evanjelici a mnohí sú členmi evanjelického cirkevného zboru v Sládkovičove, genézu ich národného, kresťanského a hospodárskeho života na Dolnej zemi a na Slovensku priblížila účastníkom farárka Andrea Lukačovská. Viceprimátor mesta Sereď Ľubomír Veselický, hostiteľ podujatia, pripomenul širšie historické súvislosti aktuálneho podujatia. Zdôraznil, že si máme vážiť skutočnosť, že územie, ktoré obývali naši predkovia a tiež návrat tých, ktorých si dnes pripomíname, je dnes naším územím. Okrem toho sa posťažoval na slabé informovanie o podujatí v médiách. Svoju históriu píšeme denne. Otázkou je, či si tú „malú dejinnú epizódu“, akou je návrat Slovákov do zeme svojich predkov, dokážeme uvedomiť a pochopiť jej historický význam. Prítomných účastníkov pozdravil predseda Dozorného výboru Matice slovenskej Štefan Martinkovič, ktorý pripomenul, že práve Matica slovenská pri organizovaní návratu Slovákov zo zahraničia vysoko držala vlajku a dlho sa venovala ich príchodu, ich kultúrnym a vzdelanostným požiadavkám a vytrvalo, kým do určitej doby mohla, držala nad nimi záštitu.

Z poverenia predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí sa prihovoril Ľudovít Pomichal, ktorý uviedol niekoľko príkladov pomoci ÚSŽZ pri zachovaní slovenskej kultúry a národnej identity Slovákov, žijúcich najmä na Dolnej zemi. Nakoniec povedal, že po svojich predkoch má korene v Pitvaroši. Významným zahraničným hosťom bola predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, ktorá hovorila o.i. o dôležitosti inštitucionalizácii vzťahov medzi rodinami repatriantov a súčasnými organizáciami a inštitúciami Slovákov v Maďarsku. Spoločne s viceprimátorom Serede a predsedom Dozorného výboru Matice slovenskej položila veniec k pamätnej tabuli. V rámci kultúrneho programu zarecitovali Eva a Ema Mančíkové, žiačky ZŠ Juraja Fándlyho a s Detským folklórnym súborom Kvetoňka vystúpili žiačky ZUŠ Jána Fischera Kvetoňa.

Prvý transport patril Pitvarošanom

Slovákmi osídlená dolnozemská obec Pitvaroš, ležiaca v Čanádskej župe v čase presídľovania mala tri tisícky obyvateľov. Už v roku 1945 po návšteve svojich predákov, ktorí s úvahou presídliť sa do vlasti predkov navštívili popredných slovenských činiteľov v Budapešti, Prahe a v Bratislave a na ich odporučenie už vtedy uvažovali hromadne sa z Pitvaroša presídliť. Definitívne sa rozhodli po podpísaní dohody o výmene obyvateľstva. V roku 1946 sa začalo organizovať presídlenie a po spísaní mien a majetku prihlásení už len čakali na deň D. Ten prišiel v piatok ráno 11. apríla 1947, keď do obce Pitvaroš prišli nákladné autá a vojaci česko-slovenskej armády a tým sa začali prvé kroky sťahovania. Keď boli živé zvieratá, nábytok a iné potrebné bytové doplnky, náradie a stroje naložené, popoludní do áut nastupovali aj ich majitelia. Prvých sedemdesiat rodín naložených so svojím majetkom do vlaku s 50 nákladnými vozňami sa mohli večer pohnúť smerom na maďarsko-slovenské hranice. Po viacerých prestávkach, prvé slávnostné privítanie sa im dostalo v Štúrove, po troch dňoch cesty vyzdobený vlak prišiel v nedeľu 14. apríla 1947 v popoludňajších hodinách na druhú koľaj cieľovej stanice v Seredi. Na vyzdobenej železničnej stanici ich za zvukov hudby pozdravoval a vítal chlebom a soľou veľký dav ľudí, ktorí spolu s nimi v tisícovom sprievode pokračoval ulicami na seredské námestie, na veľké privítanie vrcholnými predstaviteľmi SNR a Zboru povereníkov. Prvých presídlencov začali odvážať na dohodnuté miesta. Po prvom transporte nasledovalo do konca mája ďalších približne dvadsať 50-vagónových transportov Pitvarošanov s celkovým počtom takmer 2500 osôb, tvoriacich 655 rodín, ktoré v Pitvaroši zanechali 360 rodinných domov. Na Slovensku našli nové bydliská v Malej a Veľkej Mači, Reci, Senci, Sládkovičove a Veľkých Úľanoch.

Ján Jančovic

Foto: autor, internet