V polovici marca usporiadal v priestoroch bývalej Hornej snemovne Uhorského národného zhromaždenia parlamentný Výbor pre národnosti v spolupráci s Riaditeľstvom Úradu parlamentu pre verejné zbierky a verejnú osvetu konferenciu pri príležitosti 150. výročia prijatia národnostného zákona v dualistickom Uhorsku.

Účastníkov konferencie s názvom Národnosti a zákonodarstvo v Maďarsku pozdravil aj predseda maďarského parlamentu László Kövér, ktorý vyzdvihol, že prednášky odborníkov sa nevenujú iba minulosti, teda výlučne národnostnému zákonu z roku 1868, ale aj súčasnosti, resp. budúcnosti, pretože rozoberajú aj národnostný zákon 20. storočia z roku 1993. Pritom, aj keď nie je témou pamätnej konferencie, niekoľkými vetami sa môžeme zmieniť aj o národnostnom zákone 21. storočia z roku 2011 – dodal predseda maďarského parlamentu. Ako prízvukoval, národnostná otázka nie je otázkou histórie legislatívy, ale tak v Maďarsku, ako aj v strednej Európe a tiež v celej Európe je otvorenou politickou otázkou, na ktorú z hľadiska našej budúcnosti vôbec nie je jedno, aké odpovede poskytneme. „... Vzťah etnickej väčšiny a menšiny v rámci jednotlivých krajín na úrovni spoločenských vrstiev, ako aj v medzištátnych vzťahoch sa prejavuje ako dezintegračný faktor – ako tomu bolo v podstate v 19. a 20. storočí, alebo následkom nebezpečenstiev a šancí našej súčasnosti sa môže sformovať na taký integračný faktor, ktorý v 21. storočí pomôže každému národu a každej národnosti regiónu v tom, aby mohli žiť vo svojom rodisku národne dôstojne a v bezpečí?“ – položil si otázku László Kövér.Zároveň sa s uznaním zmienil o národnostných komunitách ako organizátorkách regionálnej spolupráce a poďakoval sa za aktívnu prácu parlamentného Výboru pre národnosti v uplynulom volebnom období.

Podľaštátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov (MĽZ) pre cirkevné, národnostné a občianske záležitosti Miklósa Soltésza – ktorý oficiálne otvoril odborné rokovanie – prvé, čo treba zdôrazniť, je to, že vláda Maďarska a väčšina obyvateľov krajiny berie národnosti ako zdroj energie, a nikdy ich nepokladá za nepriateľov. „Nikdy sa netreba báť národností, skôr naopak, naša spoločná rodná zem – kde sme sa všetci narodili – nás spája a tu chceme aj naďalej spolu žiť. Je to náš spoločný životný priestor a je našou spoločnou úlohou, aby sme ho zachovali...“ – uviedol štátny tajomník a vyzdvihol, že národnostné komunity počas uplynulého desaťročia boli stále silnejšie tak do počtu, ako aj významom. Ich pretrvaniu slúži viac ako šesťnásobok ich školských, cirkevných a kultúrnych inštitúcií v porovnaní s rokom 2010, ako aj národnostné štipendium MĽZ, podpory na tábory v materských krajinách a na rôzne kultúrne aktivity národnostných spoločenstiev. V závere svojho prejavu sa tiež poďakoval za plodnú spoluprácu parlamentnému Výboru pre národnosti.

Odborné rokovanie za účasti početných záujemcov aj z radu mladšej generácie viedol predseda hostiteľského výboru, slovenský hovorca Ján Fuzik, ktorý na úvod informoval obecenstvo, že prednášatelia sa vo svojich príhovoroch venujú v troch sekciách trom národnostným zákonom z rokov 1849, 1868 a 1993.

V prvej sekcii s názvom Vývin národnostnej problematiky a pokus o jej riešenie rozoberali spoločenské pozadie zrodu poslaneckého rozhodnutia o národnostiach z júla roku 1849 traja odborníci. Historik Tamás Melkovics vo svojej prednáške s názvom Zrod základného princípu politického národa, liberálno–nacionalistický ideál národa v dobe reforiem upozornil o. i. na takú zaujímavosť, že v skúmanom období pod pojem národ patrila iba úzka vrstva zemianstva, ktorú charakterizovalo uhorské povedomie napriek viacjazyčnosti príslušníkov tejto spoločenskej triedy. Ďalší historik Róbert Hermann prednášal na tému Dielo revolúcie a bojov za slobodu, náš prvý národnostný zákon, uviedol o.i., že pre Uhorsko neexistoval – okrem Švajčiarska – skutočný európsky vzor, pretože jednotlivé krajiny v podstate poznali iba dve riešenia pre národnostnú otázku, a síce ich vyplienenie alebo úplnú asimiláciu. Uhorsko si podľa prednášateľa namiesto útlaku zvolilo rozšírenie právomocí aj pre národnosti. Znalec spoločných dejín a súčasných vzťahov Maďarov a Slovákov, historik László Szarka vo svojom príspevku s názvom Vytvorenie článku č. XLVI. z roku 1868 a okolnosti jeho zrodu sa venoval medzi inými otázke, aká cesta viedla od národnostného zákona, prijatého v roku 1849 v Segedíne až po Národnostný výbor uhorského snemu v roku 1861, do ktorého minister József Eötvös pozval počtom primerane tak maďarských poslancov, ako aj poslancov snemovne z radu rôznych národností.

Druhá sekcia pracovala pod názvom Využitie národnostného zákona z roku 1868 – ktorým uhorská vláda určila smer riešenia národnostnej otázky na polstoročie – v praktickom živote. Jej prednášateľmi boli historik András Cieger (Dilema kultúrnej pestrofarebnosti a „nerozdeliteľného, jednotného maďarského národa“ v uhorskom zákonodarstve) a historik Árpád Kálmán Kovács (Použitie a vplyv národnostného zákona na verejné školstvo a na školskú politiku v dualistickom Uhorsku).

Téma tretej sekcie Spomienky na okolnosti zrodu národnostného zákona v roku 1993 bola veľkej časti poslucháčov – okrem študentov – známa už z vlastných skúseností. Jej rozboru sa venovali odborníci, ktorí sami boli účastníkmi zrodu a formovateľmi národnostného zákona niekoľko rokov po spoločenskom prevrate v roku 1989 v Maďarsku. Pod lupu národnostného politika Toša Dončeva, ako prvého predsedu Okrúhleho stola menšín v Maďarsku sa dostala otázka, aká bola rola tohto orgánu vo vytvorení národnostného zákona v poprevratovom Maďarsku. Tejto téme sa venoval vo svojej prednáške aj ďalší účastník dnes už historických udalostí Pero Lastić, ktorý pritom vymenoval aj tie otvorené otázky, ktoré podľa jeho názoru dodnes nie sú vyriešené v riadení, zastúpení a financovaní života národnostných komunít v Maďarsku. Posledná prednášateľka, právnička Erzsébet Szalayová Sándorová sa tiež podelila o svoje skúsenosti a spomienky z čias zrodu národnostného zákona začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Záverečné slovo zo strany organizátora konferencie, parlamentného Výboru pre národnosti patrilo hovorcovi srbskej národnosti Ljubomirovi Alexovovi.

CsL

Foto: autor