Ako sme o tom v našom týždenníku už písali, dotácie z fondu, ktorým disponuje štátny tajomník rezortu ľudských zdrojov Miklós Soltész, sa ušli viacerým oblastným a pamätným domom v obciach obývaných Slovákmi. S predstaviteľmi slovenských samospráv tých dedín, ktoré dostali najviac prostriedkov, sme sa zhovárali v jednom z našich minulých čísel.

Veľmi šikovne obhospodarujú svoje národné dedičstvo aj Slováci v Číve. Tiež sa im podarilo získať peniaze na ďalšie zveľaďovanie svojho pamätného domu, takmer toľko, koľko si mysleli, že dokážu dobre využiť. Žiadali 5 miliónov, ušlo sa im 4 a pol milióna.

Podpredsedníčka slovenského voleného zboru Mária Nagyová slúži Slovákom, a nielen im v obci, už 47 rokov. Významne sa pričinila o získanie nehnuteľnosti do užívania. Kúpu pred viac ako dvomi desaťročiami zrealizovala župná sporiteľňa a za 1 forint mohli domec Čívania využívať. Odkúpili ho až neskôr. Zozbierali doň množstvo krásnych, aj menej zachovalých a pekných zariadení, výbavy, kuchynských pomôcok, nádob, ako v pravom slovenskom dedinskom dome v Číve má byť. Ba aj citara sa ta dostala, hoci tento hudobný nástroj nie je typický pre slovenských obyvateľov regiónu. Odráža však historický pohyb v 40-tych rokoch minulého storočia, keď sa odsťahovalo niekoľko rodín na volanie materskej krajiny, a na ich miesto sa niekoľko rodín prisťahovalo zo Svodína na Slovensku. Príslušníci prisťahovaleckých rodín si asi priviezli so sebou citaru, ktorá sa nejako ocitla v dome slovenských tradícií.

– Stačia vám prisúdené dotácie na uskutočnenie všetkých vašich cieľov?, – opýtali sme sa bývalej starostky, ktorá bola na čele dediny 19 rokov. Ešte predtým však bola niekoľko rokov aj predsedníčkou národného výboru, ale o tom inokedy.

– Hádam aj áno. Dom sme získali a otvorili pred viac ako dvadsiatimi rokmi, pri príležitosti 300. Výročia osídlenia dediny Čív našimi predkami. Naša národopisná zbierka mala vlani dvadsať rokov. Musím dodať, že je majetkom čívskej slovenskej samosprávy. Dvor pozostával z dvoch domov. Patria k nemu hospodárske budovy, aj komory, šopa, ktorú samospráva dala postaviť. Aj zo zadného domu jeho obyvatelia umreli. Keď zomrela teta, tak sme odkúpili aj ten. Teraz sú už všetky nehnuteľnosti na dvore naším majetkom. Veľa peňazí sme venovali na opravy a rekonštrukciu. Opravili sme strechu. Ako na Číve bolo, tento dom má prednú izbu, pitvor a zadnú izbu. Tam sme dobudovali záchod a sprchu. Preto sme museli dať urobiť vodovod a kanalizáciu. Okrem toho sme zaviedli plyn. Teraz chceme, musíme opraviť múr oddeľujúci dvor od ulice. Ten múr, akoby plot pod oknami, je veľmi chatrný. Nemáme plot od domu, ktorý vo veľmi zlom stave kúpila obecná samospráva, natoľko zlom, že ho museli zbúrať a postavili tam takú chalúpku, ktorá sa celkom hodí do tohto komplexu. Robíme v našom dome všelijaké akcie v duchu „poďme na návštevu do komory starých materí“. Kým rekonštruovali kultúrny dom v dedine, tak ešte aj spevácky krúžok u nás skúšal.

– Aj ubytovať tam môžete v prípade potreby.

– Môžeme. Stretáme sa tam, perie sme chceli drápať, ale to nám nevyšlo, tak len orechy rozbíjame. Len aby sme sa stretli. Dobre sa nám to darí. Zaspievame si, veľmi dobre sa spolu cítime.

– Zato teraz budete mať veľa roboty, ktorú musíte dokončiť.

– Veru, okrem toho, čo som už spomínala, budeme musieť vylíčiť, ponatierať.

– Stačia vám peniaze, ktoré vám prisľúbili?

– Úprimne povedané, ani neviem. Najmä preto, lebo teraz sa nič nerobí. Krátko pred vypuknutím pandémie nebolo remeselníkov. Nájsť murára bol hotový zázrak. Teraz som našla takého, ktorý nám dá aj faktúru za svoju prácu. Možno teraz už budeme mať bránu. Je z Čívu a má voľné kapacity. Alebo sa nikde nič nerobí?

Remeselníkom na pamiatku, ďalším pokoleniam na poučenie

– Rovnobežne s ulicou sú zariadené miestnosti na počesť čívskych remeselníkov. Kedy ste túto časť sprístupnili? Čo všetko sa tam dá spoznať, objaviť?

– V roku 1990. Sú tam pamiatky na všelijaké profesie remeselníkov, baníkov, kamenárov, vápenkárov... A tiež obuvníkov, ktorí šili čižmy a vyšívačiek, ktoré vyšívali prenádherné čepce čívskych žien.

– Aj vaša mamička tam má fotografiu s vystavenými výtvormi.

– Moja mamička bola vychýrená svojou krásnou prácou. No sú tam vystavené aj náradia výrobcov kolies i sudov. Kádár Jóži báči tam má svoje náradie, aj fotku.

– Odkiaľ sa k vám dostali jednotlivé veci, keď ste dom zariaďovali?

– Veľa sme toho priniesli z domu. Tak mamine veci, pomôcky sestier mojej starej mamy. Napríklad čo je tam taká sivá starodávna kuchyňa, tú som zdedila od starého chorého báčika, Pištu Majneka. Vtedy som bola vedúcou v dome seniorov v Dorogu. Nemali sme miesto, ale vybavila som, aby sme ho mohli k nám prijať do starostlivosti. Na oplátku mi on poručil svoju kuchyňu, "hokedlík", skriňu. Síce mne, ale na zariadenie pamiatkového domu. Povedal celej svojej rodine, že kuchyňa má patriť Marike Nagyovej. V remeselnej časti domu je jeho fotografia, lebo bol kamenár. Tiež sme mali informáciu v miestnych televíznych novinách, že zariaďujeme pamiatkový dom, nech prinesú občania staré, pre nich nepotrebné veci. Nosili. Aj sme kúpili niečo. Dievka, čo zdedila rodičovský dom, tej sme hovorili, „Róza néna", vy máte doma ešte jeden taký voz, predajte nám ho. Druhý niekto nemá? Nemá, tak nám ho predala. Za 40 tisíc forintov, čo vtedy nebolo málo. Po kúskoch nám ľudia nosili. Od sestier mojej starej mamy sú hrnčeky, presne viem, ktorý, komu patril. Aj šaty, sukne po matkách, starých mamách. Suseda mi dala kašmírový ručník, ktorý mala jej stará mama, veľmi pekný, ale aj mole ho žrali. Čo mi bolo veľmi ľúto, keď niekto predal za drobné Cigáňovi parádnu stoličku, na ktorej holič strihal chlapov. Vraj si nemyslel, že nám to bude treba. Chudobní ľudia, chudobné veci mali. V Šárišápe napríklad majú zozbierané oveľa krajšie veci. Hoci mladšie, než je zariadenie v našom dome, poslednom svojho druhu v Číve.

Za rozhovor ďakuje: E. Trenková

Foto: autorka

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.