Po druhej svetovej vojne víťazstvo nad fašizmom vytvorilo odlišné postavenie Maďarska a Československa v medzinárodnej politike. Kým Maďarsko vyšlo ako porazené, Československo, vďaka emigračnej vláde v Londýne a Slovenskému národnému povstaniu, ako víťazný štát.

Z vojny unavení ľudia si ešte ani nevydýchli, ale vláda Edvarda Beneša sa už usilovala načrtnúť riešenie problému národností v budúcej Československej republike (ČSR). Mala pre niektorých možno šľachetnú, ale do podrobností nerozpracovanú myšlienku. Zdôrazňovala, aby ďalšie generácie nemuseli riešiť menšinové problémy prinášajúce vojnové konflikty. Vychádzala z presvedčenia, že práve menšinové komunity zapríčinili rozbitie republiky. Pre londýnsky exil reprezentovaný E. Benešom bolo prioritou zbaviť sa všetkých Nemcov, ako aj Maďarov na Slovensku. Jeho snahou bolo vytvoriť homogénny štát.

Prvé základné kroky

Slovenská národná rada (SNR) už v manifeste zo 4. februára 1945 počítala s výmenou časti maďarského obyvateľstva za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Komunistický exil v Moskve a domáci slovenský odboj spočiatku nemali vyhranené stanovisko k povojnovému osudu nemeckej a maďarskej menšiny. E. Beneš ich však presvedčil tým, že k rozpadu Československa prispel separatizmus národností. Začiatkom roka 1945 boli oslobodené východné oblasti, 5. mája pod Benešovým vedením sa založila vláda Národného frontu Čechov a Slovákov. Základným dokumentom novej ČSR sa stal Košický vládny program. Tento sformuloval potrebu a prostriedky budovania československého národného štátu. Deklaroval rovnoprávnosť Čechov a Slovákov, na druhej strane vyhlásil kolektívnu vinu Nemcov a Maďarov vo vojne. Kde boli vo väčšine, tam na nich dohliadali komisári. Štátne občianstvo mohli dostať len antifašisti, pôdu v nemeckom a maďarskom vlastníctve zoštátnili, zatvorili všetky národnostné školy. Uskutočnenie programu realizovali nariadenia SNR a dekréty prezidenta Beneša.

Začiatok výmeny

Maďarský minister zahraničných vecí János Gyöngyösi koncom júna 1945 v Békešskej Čabe vyhlásil, že výmenu obyvateľstva alebo vysídlenie by podnikol iba na základe medzinárodnej dohody. Postupimská konferencia veľmocí rozhodla o vysídlení Nemcov z Poľska, Československa a Maďarska. Vysídlenie iných národností odporučili vyriešiť formou dvojstrannej dohody. Po konferencii československá vláda zmenila koncepciu, do popredia sa dostal plán výmeny časti maďarského obyvateľstva za Slovákov žijúcich v Maďarsku. V novembri 1945 teda začal násilný odsun Maďarov do Čiech, do oblastí, z ktorých boli vysídlení Nemci. Ich majetok pridelili Slovákom zo severných oblastí. Ďalším krokom vlády a SNR bola reslovakizácia. Tí Maďari, ktorí mali aspoň jedného starého rodiča Slováka, mohli sa prihlásiť za Slovákov. Automaticky mohli tým získať občianske práva, štátne občianstvo, stiahli ich zo zoznamu vyznačených na deportáciu a presídlenie (za Slovákov napokon bolo vyhlásených 326 679 osôb). V decembri 1945 v Prahe J. Gyöngyösi vyhlásil, že Maďarsko sa v záujme zachovania mieru nedištancuje od dobrovoľného presídlenia Slovákov z Maďarska, ak ČSR zabezpečí ich občianske a menšinové práva. Vladimír Clementis informoval ministra, že jeho vláda trvá na definitívnom riešení postavenia Maďarov, a to tak, že jedna ich časť by opustila krajinu v rámci výmeny obyvateľstva a druhú by jednostranne vysídlili. Maďarská vláda nakoniec prijala koncepciu výmeny obyvateľstva bez zmeny hraníc.

Dohoda o výmene obyvateľstva

Dohoda medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. februára 1946 v Budapešti. Zmluva uzákonila možnosť dobrovoľného presídlenia Slovákov z Maďarska a vysídlenie Maďarov z Československa. ČSR mala právo vyznačiť vysídlených, ale počet vymenených osôb mal byť rovnaký. Maďarsko sa zaviazalo navyše prijať jednostranne osoby, ktoré vyhlásili za vojnových zločincov. Ich počet nebol v zmluve určený. Majetkové pomery sa mali riešiť na základe reciprocity. Zmluva nariadila založiť niekoľko orgánov, organizujúcich výmenu, napríklad aj Československo-maďarskú zmiešanú komisiu. Vláda zriadila aj osobitnú Česko-slovenskú presídľovaciu komisiu. Jej úlohou bolo vzbudiť záujem Slovákov o presídlenie. Od podpísania zmluvy mohla 6 týždňov agitovať, potom mala ďalšie 3 mesiace na zozbieranie vyplnených prihlášok.

Agitácia cez psychický nátlak

Presídľovacia komisia začala svoju činnosť v Budapešti v marci 1946. Zriadila 18 oblastných náborových úradov tam, kde žili Slováci, a v spolupráci s Antifašistickým frontom Slovanov (AFS) vyvíjala rozsiahlu propagačnú činnosť. Jeho predsedom bol evanjelický farár z Békešskej Čaby Michal Francisci. Základnou požiadavkou bolo združiť Slovákov, Srbov, Chorvátov, Slovincov i Rusínov a vydobyť pre nich národnostné práva a zrovnoprávnenie s maďarským národom. Slováci v Maďarsku sa v rámci rozsiahlej propagačnej a náborovej akcie zoznamovali so životom na Slovensku, rozdávali im knižky, časopisy, letáky, premietali filmy, usporadúvali prednášky a kultúrne podujatia. Cieľom agitátorov bolo získať čím väčší počet ľudí na presídlenie. V nábore pomáhali pobočky AFS, noviny Sloboda a známe osobnosti slovenského verejného života, politici i umelci. Politické sily ČSR zdôrazňovali nemožnosť záchrany slovenskej menšiny pre jej roztrúsenosť a asimilačnú politiku maďarskej vlády. Záchranu videli v presídlení a považovali to za historické zadosťučinenie. V propagande zdôrazňovali, že Československo patrí k víťazným mocnostiam 2. svetovej vojny, preto obnovenie ekonomiky bude rýchlejšie, krajina nebude musieť platiť vojnové reparácie. Poukazovali na lepšie životné podmienky, sľubovali pracoviská, dobrú pôdu, statky, domy a sociálnu výpomoc. Československo 14. júna 1946 napokon odovzdalo maďarskej vláde zoznam 95 724 Slovákov v Maďarsku (90 % z nich boli roľníci) hlásiacich sa na presídlenie.

Kto, kam a ako ďalej?

Slovákov v Maďarsku ovplyvnilo, že po dlhom čase sa prvýkrát dostali do styku s predstaviteľmi materského národa. Československá strana nepokladala nábor iba za nástroj výmeny obyvateľstva, ale začlenila ho do procesu zjednotenia Slovákov žijúcich v strednej a juhovýchodnej Európe. Najdôležitejším faktorom presídlenia boli hospodárske príčiny. Po pozemkovej reforme totiž veľká časť Slovákov zostala bez pôdy, alebo vlastnila malý pozemok. Takmer jednu tretinu prihlásených tvorili poľnohospodárski a sezónni robotníci, nádenníci. Oni a roľníci, ktorí vlastnili menej ako 2 jutrá pôdy, nemohli byť zaradení do programu recipročnej výmeny majetku vysídlených Maďarov a presídlených Slovákov. Preto nemajetné vrstvy Slovákov z Maďarska na jeseň 1946 presídlili spolu so Slovákmi z Rumunska na územia, odkiaľ vysídlili Nemcov. Do tejto skupiny zaradili aj nemajetných intelektuálov, baníkov, sklárov, študentov a pastierov, dovedna 7945 osôb, ktoré odišli na základe vlastnej žiadosti z dôvodu nepriaznivej sociálnej situácie. Veľký záujem o presídlenie prejavila vrstva maloroľníkov a strední roľníci. Túžbu po presídlení v ich prípade značne ovplyvnilo i národnostné povedomie, citový vzťah a pridržiavanie k svojmu jazyku a kultúre. Najmenej prihlásených bolo z radov veľkých gazdov. Štvrtinu presídlencov tvorili priemyselní robotníci, baníci, živnostníci, štátni zamestnanci v doprave a pracujúci v domácnosti. Motiváciou príslušníkov inteligencie a verejných zamestnancov bolo ich národnostné povedomie a existenčná neistota.

Svet Slovákov po roku 1948

Z pôvodne prihlásených 95 tisíc občanov sa z Maďarska presídlilo na Slovensko 73 273 Slovákov. Boli také lokality, najmä v Békešskej a Čanádskej župe, odkiaľ sa presťahovalo 30-80 % slovenských obyvateľov. Výmena obyvateľstva mala morálne následky, vyostrila protiklady medzi odchádzajúcimi a zostávajúcimi. Nasledovali ťažké roky spolužitia pôvodného slovenského obyvateľstva, ktoré zostalo v Maďarsku, a sem vysídlených Maďarov. Bohužiaľ, táto udalosť mala silný dopad na dnešný život Slovákov v Maďarsku. Našťastie mnohí sa ešte nevzdali koreňov, a veríme, že vydržia!

Výstava i zborník

V polovici októbra 2017 putovala po našich mestách a dedinách výstava, ktorú Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku pripravil pri príležitosti 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Kurátorom exhibície s názvom Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom očami Slovákov bol Anton Paulik. Historik počas bádania získal jedinečné materiály od bývalého pracovníka Ministerstva spravodlivosti Maďarskej republiky, ktorý počas výmeny obyvateľstva bol vymenovaný za kontaktnú osobu Československej presídľovacej komisie v okresoch Balašské Ďarmoty a Sečany. György Ferencz poskytol kópie svojich vlastných dokumentov, tematických zošitov a hlásení. V tom istom roku, v novembri, usporiadal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku za účasti mnohých bádateľov z Maďarska a Slovenska konferenciu, ktorá sa sústredila na doteraz nespracované témy rokov 1946 – 1948. Prednášky napokon uverejnil v publikácii MAŤ VOLÁ? Redaktori Mária Žiláková a József Demmel do prvej kapitoly zaradili štúdie o politicko-historických udalostiach. V druhej časti sú state o štátom organizovanej náborovej kampani. V záverečnej kapitole zaujímavého čítania sa nachádzajú texty, ktoré sa sústreďujú na osobné príbehy a dôsledky výmeny obyvateľstva.

Sprac. AR

Foto: archív