Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM) spolu s Nadáciou sv. Vojtecha pre výskum strednej a východnej Európy zorganizovali tento rok v priestoroch CSSM medzinárodnú konferenciu pod názvom Formy a dilemy samosprávy. Téma je v kruhu národností žijúcich v Maďarsku mimoriadne aktuálna, v tomto roku si totiž pripomíname 30. výročie prijatia Zákona o právach národnostných a etnických menšín, ktorý umožnil vytvoriť aj slovenský samosprávny systém.

Konferenciu otvorila predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková, ktorá, okrem krátkeho historického prehľadu slovenskej komunity v Maďarsku, hovorila aj o ťažkostiach zachovávania identity a jazyka. „Často sa nás pýtajú na Slovensku dve veci – koľko nás je a prečo nehovoríme po slovensky? Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 (údaje z minuloročného sčítania ešte nie sú známe) žije v Maďarsku 35 tisíc Slovákov, no na základe odhadov tento počet môže byť výrazne vyšší, až 100 tisíc. Zlá správa je ale, že počet tých, ktorých materinský jazyk je slovenský, rapídne klesá, momentálne je ich o niečo viac ako 8 tisíc. Slovenská národnosť v Maďarsku sa výrazne líši napr. aj od maďarskej komunity na Slovensku, pretože keď pred vyše 300 rokmi prišli predkovia terajších Slovákov na územie dnešného Maďarska, boli odlišní čo sa týka jazyka, kultúry aj konfesie. Na území Maďarska sa usadili takmer na celom území, dnes z devätnástich žúp v deviatich a v hlavnom meste žijú Slováci. Takže takto sme roztrúsení, a boli sme vždy, čo sa týka aj miery uvedomelosti, jazyka a podmienok existencie. ... Situáciu zhoršilo aj to, že po rozpade Uhorska sa Slováci, ktorí zostali na území dnešného Maďarska, ocitli v nepriateľskom prostredí, odrezaní jednak od materského národa, na druhej strane aj od slovenských komunít, ktoré sa dostali na územie Rumunska a Srbska. Kým v Česko-Slovensku, Srbsku a Rumunsku nastalo zlepšenie, v prípade Maďarska bol práve opačný proces. Ďalší taký zlomový bod bol v rokoch 1947-48, keď v rámci výmeny obyvateľstva z Maďarska odišlo 73 tisíc Slovákov, v prevažnej väčšine z evanjelických dolnozemských lokalít – boli to dobre organizované evanjelické cirkevné zbory na čele s takými farármi, ktorým dôverovali a za ktorým išli na Slovensko. Keďže katolícke obce boli menej organizované, tento proces sa ich týkal menej,“ povedala vo svojej prednáške A. Hollerová Račková.

Okolnosti vzniku národnostného zákona a systém národnostných samospráv v Maďarsku účastníkom konferencie priblížila vedúca kabinetu CSSM Orsolya Szabóová. Ako povedala, po druhej svetovej vojne bolo v Ústave Maďarskej ľudovej republiky zakotvené, že maďarskí občania majú rovnaké práva pred zákonom a že „Maďarská ľudová republika poskytne všetkým národnostiam žijúcim na jej území možnosť vzdelávať sa v ich materinskom jazyku a pestovať ich národnú kultúru.“ Obdobie medzi rokmi 1948 a 1960 charakterizovala teória a prax internacionalizmu, podľa ktorej sa národnostná otázka vyrieši sama a základné národnostné protiklady zaniknú spolu so zánikom triednych protikladov, pretože národnosti dostanú rovnaké práva ako príslušníci väčšinového národa. Kádárova éra mala vo vzťahu k národnostiam dvojaký cieľ: chcela, aby sa menšiny plne integrovali do maďarskej spoločnosti, ale zároveň chcela, aby si zachovali svoju identitu a špecifickú kultúru. Komplexná legislatíva týkajúca sa národnostnej menšiny nebola prijatá a až v roku 1988 vláda vypracovala politické smernice pre zákon o národnostných menšinách. Podľa toho ústava zaručuje rovnoprávnosť národností, používanie materinského jazyka, vzdelávanie v materinskom jazyku a pestovanie vlastnej kultúry, ale v právnom systéme „chýba komplexná, moderná a podrobná úprava práv národnostných menšín“, t. j. je potrebný zákon o národnostiach. Navrhovaný zákon by mal objasniť, kto patrí k národnosti „len na základe suverénneho rozhodnutia jednotlivca, rozhodnutia prijatého na základe subjektívneho práva“, zabezpečiť zachovanie a rozvoj špecifických znakov národností, vymedziť individuálne a kolektívne práva atď. Novela ústavy z roku 1989 deklarovala, že národnostné a jazykové menšiny sú súčasťou moci ľudu, sú štátotvornými faktormi. Podľa článku 68 ústavy sú národnostné a etnické menšiny v Maďarsku súčasťou ľudovej moci, sú štátotvorným činiteľom a základný zákon zabezpečil ich zastúpenie a kolektívnu účasť na verejnom živote a umožnil im vytvoriť miestne a celoštátne samosprávy. Po zmene politického systému, s cieľom spomaliť asimiláciu a zachovať etnickú identitu, zákon o právach národnostných a etnických menšín (LXXVII z roku 1993) priznal pre 13 uznaných národností určitý stupeň autonómie – kultúrnu autonómiu. Medzi kolektívne práva menšín patrilo právo zakladať spoločenské organizácie, miestne a celoštátne národnostné samosprávy, národnostné vzdelávacie, výchovné a vedecké siete. Medzi týmito právami bolo jedným z najdôležitejších kolektívnych práv právo na zriadenie menšinových samospráv, ktoré viedlo k vytvoreniu samospráv národnostných menšín, ktoré dodnes existujú na troch úrovniach: celoštátnej, regionálnej a miestnej.

Vedúca kabinetu CSSM hovorila aj o tom, ako sa zmenili počty národnostných, a v rámci toho slovenských samospráv od vzniku národnostného samosprávneho systému pred 30 rokmi. Kým v roku 1994 bolo v krajine zriadených celkovo 679 menšinových samospráv, z toho 38 slovenských, v roku 1995 bolo umožnené zriadenie ďalších menšinových samospráv, čím sa celkový počet fungujúcich samospráv zvýšil na 817 a počet slovenských menšinových samospráv na 51. V roku 1998 sa uskutočnilo 1 381 volieb do miestnych menšinových samospráv v 1 046 obciach v celej krajine a vzniklo 75 slovenských menšinových samospráv. V roku 2002 bolo v celej krajine zriadených 1 841 menšinových samospráv, z ktorých Slováci vytvorili spolu 112 samospráv. V roku 2006 sa uskutočnilo 2 049 volieb do menšinových samospráv v 1 435 obciach v krajine a vzniklo 116 slovenských menšinových samospráv. V roku 2010 sa uskutočnilo 2321 volieb do miestnych menšinových samospráv v 1592 obciach a vzniklo 122 miestnych slovenských samospráv. V roku 2014 vzniklo 2143 miestnych menšinových samospráv, z toho 112 slovenských. V roku 2019 vzniklo 2188 miestnych menšinových samospráv, z toho 112 slovenských.

Na konferencii sa rozoberali aj otázky týkajúce sa samosprávneho systému na Slovensku. Na Slovensku existujú dva druhy samospráv – územné a záujmové. Kým územná je priestorovo vymedzený funkčný celok a základným územným samosprávnym celkom sú obce, v záujmových samosprávach ľudí spája určitý spoločný záujem. V takomto prípade ide o záujmovú či profesijnú samosprávu, príkladom môžu byť Slovenská advokátska komora, Notárska komora, Lekárska komora, atď. Ako sudca Ústavného súdu SR, docent Fakulty verejnej správy Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Martin Vernarský povedal, vzťah štátu a územnej samosprávy na Slovensku, aj napriek tomu, že ten druhý je dôležitým prvkom demokracie, je ako prístup otca k neposlušnému synovi. Za hlavný problém označil to, že fungujú na báze konkurencie, a nie kooperácie. Hovorilo sa i o alternatívnych riešeniach v pracovnoprávnych sporoch v územných samosprávach na Slovensku. Viaceré spory sa okrem súdnej cesty dajú riešiť napr. mediáciou, ktorá je určite pokojnejšou a lacnejšou alternatívou urovnania nezhody názorov. Ivan Halász, profesor FVS UPJŠ v Košiciach a Národnej univerzity verejnej správy v Budapešti prednášal o kríze samospráv na Slovensku, ktoré v predošlých rokoch oslabili pandémia a vojna, ako aj pomalé šírenie digitalizácie v tejto oblasti.

(kan)

Foto: autorka