Ešte začiatkom leta sme na turíčnych oslavách v Maglóde stretli malú delegáciu Slovenskej národnostnej samosprávy v Peterke (SNSP), kde sme sa s jej predsedníčkou Adrienn Dankovou Legendiovou dohodli, že ich navštívime, aby nám predstavili tamojší úplne obnovený slovenský zbor. Nedávno k tomuto stretnutiu aj došlo.

V spoločnosti Adrienn a podpredsedníčky slovenskej samosprávy Barbary Bódisovej v priestoroch miestneho kultúrneho domu sme sa v rámci neviazaného rozhovoru dozvedeli mnoho zaujímavosti z histórie obce a zo života tamojších Slovákov v minulosti a súčasnosti.

„V súdobých dokumentoch je presne uvedené, že do Peterky prišlo prvých sedem slovenských evanjelických rodín 1. novembra 1742. Boli to rodiny s priezviskami Bolčik, Hrk, Hrutka, Horňák, Kalina, Seňan a Tučný. Zavolal ich vtedajší zemepán Daniel Bohus. Tieto priezviská sú dodnes v dedine časté, aj ja som mala jednu starú mamu Hrutkovú a jednu prastarú mamu Kalinovú,“ začala s predstavením dejín obce Adrienn, ktorá je povolaním ekonómka. „Prví prisťahovalci tu našli iba jednu chatrč, ale Slováci svojou usilovnosťou a vytrvalosťou rýchlo napredovali s vybudovaním novej dediny. Neskoršie prichádzali aj ďalší slovenskí osadníci. Každý rok si uctíme pamiatku našich predkov pri pamätníku v parku pred kostolom, ktorý bol postavený pri príležitosti 250. výročia príchodu Slovákov, v roku 1992. Náš evanjelický kostol, vybudovaný v klasicistickom slohu, je jedinečný, a v pomere k počtu obyvateľstva – ktorý bol dlho okolo 1700 – je obrovský, majestátny. Zaujímavosťou je, že do roku 1830, kedy bol postavený, evanjelici z Peterky chodili do kostola v Maglóde, ktorý je pomerne ďaleko, pretože medzi dvoma obcami sa nachádza ešte aj Gyömrő” (Slováci v tomto regióne toto mestečko volajú Demrov – pozn. autora).

Na našu otázku, prečo a ako došlo k úplnej zmene zloženia miestneho slovenského zboru, odpovedala Barbara Bódisová: „Ku koncu minulého cyklu poslanci predošlého zboru oznámili, že vzhľadom na ich vek bude potrebné nájsť nasledovníkov a oslovili ma. Ja som sa potom obrátila na svojich známych zo školy, ale nájsť vhodných kandidátov nám pomáhali aj bývali slovenskí poslanci a aktivisti, ako aj vedenie obce. Treba vedieť, že miestna základná škola je zároveň umeleckou školou, v ktorej sa o.i. intenzívne venujú aj ľudovému tancu. Roky, kedy sme my navštevovali túto školu, okolo milénia, môžeme nazvať zlatým vekom. Aj starosta obce Karol Szaszák, aj riaditeľ školy Pavol Kalina, jeho zástupkyňa, učiteľka a zároveň riaditeľka kultúrneho domu Alžbeta Püspöková sú Slováci, a jednotlivé inštitúcie a organizácie – vrátane Spolku na zachovávanie tradícií – a cirkvi veľmi úzko spolupracovali.

Napriek tomu, že u nás sa slovenčina nevyučuje, naši učitelia vždy pokladali za dôležité, aby sme poznali dejiny Slovákov v Peterke, aby sme si napriek asimilácii uvedomili svoj pôvod. Ja som pôvodne pedagogičkou predškolskej výchovy, ale v súčasnosti už pracujem ako učiteľka ľudového tanca, nacvičujem s deťmi prvé kroky, resp, choreografie aj v miestnej materskej a základnej škole.“

„Do práce sme sa pustili spolu s treťou členkou nášho zboru, Annamáriovou Tóthovou,“ pokračuje A. Danková Legendiová. „Začiatky neboli ľahké, museli sme sa zorientovať, ale treba dodať, že tak zo strany obecnej samosprávy, ako aj našich predchodcov sme dostali pomoc, taktiež od Spolku pripeštianskych Slovákov Dolina, resp. o svoje skúsenosti sa s nami podelili aj slovenskí poslanci členských obcí tejto organizácie. Prvou našou samostatnou aktivitou vo februári tohto roku bol Dom tanca. Barbara sa venovala menším, naučila ich kerestúrske slovenské detské hry, ako aj žitnoostrovské meštianske tance. Ďalší učitelia tanca Vivien Nagyová a Dénes Kovács vyučovali slovenské tance z peštianskeho regiónu, predovšetkým maglódske. Vivien tiež začala tancovať v našej umeleckej škole. Žiaľ, podľa našich informácií, v Peterke nikdy nebol uskutočnený etnografický výskum, nepoznáme teda tance, ktoré boli charakteristické vyslovene pre našu obec. V rámci tohto podujatia boli odovzdané aj darčeky deťom, alebo kolektívom, ktoré sa prihlásili do našej výtvarnej súťaže na tému Peterka – slovenská dedina. Kresby sme počas podujatia vystavili v priestoroch kultúrneho domu. Na dielach škôlkarov a žiakov sa objavili o. i. miestny kostol, pamätník prvých slovenských rodín, ale napr. aj starodávne kuchyne. Pritom nás veľmi potešilo, že sa prihlásili aj deti z takých rodín, ktoré sa do Peterky prisťahovali v uplynulých desaťročiach. Pokladáme za dôležité, aby aj tieto rodiny poznali našu slovenskú minulosť, ako aj to, ako sa snažíme zachovať z tejto slovenskosti všetko, čo sa len dá. Vytvorili sme si vlastnú stránku na sociálnej sieti, v dnešnej dobe je táto forma najúčinnejším spôsobom informovania a udržiavania kontaktov. Jej imidž vytvorila Virág Vesztegová, ktorá tiež pochádza zo slovenskej rodiny. V našom logu sú prvé slovenské rodiny v podobe siedmich lístkov a kvetov, kým symbol ryby naráža na našu evanjelickú vieru. Snažíme sa zviditeľniť aj osobne, pravidelne sme prítomné na rôznych miestnych podujatiach, ale taktiež sme už boli na detvianskom folklórnom festivale. Nedávno sme sa zúčastnili osláv pri príležitosti 775. výročia založenia našej družobnej obce na Slovensku, Veľkej Paky, kam sa po vojne z Peterky presídlilo 470 Slovákov. Dokonca súčasný starosta Ivan Seňan je sám potomkom presídlencov od nás. September budeme mať rušný. Navštívime naše ďalšie partnerské mesto na Slovensku, Banskú Bystricu, z jej mestskej časti – Iliáša – pochádzalo spomenutých prvých sedem rodín. Tiež usporiadame ďalší Dom tanca v rámci Gastronomického festivalu, venovaného typickému slovenskému jedlu, ktoré má skoro v každej obci iný názov, u nás sa používa už iba maďarský – görhöny (podobné zemiakovým plackám, iba sú hrubšie). Síce teraz, keď o tom hovoríme, niečo sa mi marí, že za detstva som počula aj výraz matutka. V rodine môjho otca (nar. 1943) ešte dorozumievacím jazykom bola slovenčina. Hovorieval mi, že napriek tomu, že mal slovenský materinský jazyk, v škole v päťdesiatych rokoch nemal najlepšie známky zo slovenčiny, ale to skôr preto, lebo bol „beťár“. Síce nebol veľkým kuchárom, ale občas nám spravil varenú kukuricu, posypanú makom a poliatu medom, aby sme videli, aké boli jedlá jeho detstva,“ zhrnula nám prvý necelý rok pôsobenia predsedníčka slovenskej samosprávy.

„Treba dodať, že z našich piatich žiadostí o finančné podpory boli štyri úspešné. Okrem spomenutého Domu tanca sme získali dotácie aj na tábory ľudového tanca, investície a kroje,“ dodala Barbara, z matkinej strany pochádzajúca z budapeštianskej rodiny, ktorej korene siahajú do Levíc. Ešte si z detstva dokonca pamätá aj návštevy príbuzných v Trnave.

Z dlhodobých plánov slovenskej samosprávy agilné poslankyne vyzdvihli založenie folklórneho súboru, Slovenského klubu a podľa finančných možností by chceli vytvoriť aj Oblastný dom. Tým pádom by sa miestna národopisná výstava, základ ktorej tvorí osobná zbierka dlhoročného slovenského aktivistu, nebohého Štefana Hajdúa, dostala na patričné miesto. V rozhovore na tému miestnej histórie, národopisu a slovenského rázu Peterky by sme boli mohli pokračovať ešte dlho, avšak naše hostiteľky už čakali pracovné a rodinné povinnosti. Určite sa k nim ešte vyberieme na pripravované podujatia.

Cs. Lampert

Foto: autor, SNSP