Presne toľko rokov prešlo od uvedenia najznámejšej snímky bratov Lumiérovcov.

Ich Príchod vlaku do stanice La Ciotat je 45 sekúnd trvajúci film, ktorý sa skladá z jedného záberu každodenného života. Podobne, ako väčšina vtedajších filmov bratov Lumiérovcov.

Film premietli prvýkrát v Indickom salóne parížskej kaviarne Grand Café. Vstupné bolo 1 frank. Celkom sa premietalo 10 filmov s priemernou dĺžkou 1 minúta. Táto krátkometrážna snímka je jedna z prvých nakrútených a zverejnených filmov na svete. Dnes filmoví historici spochybňujú fakt, že práve filmový šot s vlakom v hlavnej úlohe bol súčasťou historicky prvej filmovej projekcie. Napriek tomu spojenie dvoch významných vynálezov 19. storočia, akým boli železnica a kinematografia, je osudové.

Za 120 rokov sa svet natoľko zmenil, že pomaly už nie je v móde ani chodiť do kina, ani cestovať vlakom. Všetko riešime z domu, z vlastného kresla. Aj nákupy. Donáška základných potravín do domu je priam žiaduca, narodeniny kamarátov vieme iba zo zápiskov sociálnych sietí, ale na ulici ich nespoznáme. Krvilačnosť je základnou podmienkou dobrého filmu.

Podľa jednej historky diváci sledujúci približujúci sa rušeň na stanicu vo francúzskom prímorskom meste La Ciotat na filmovom plátne sa začínali báť a niektorí s krikom vybiehali z divadelných sedadiel. Zľakli by sme sa ho aj dnes? Neverím. Skôr by sme prepli kanál a hľadali si niečo krvavejšie.

Nedávno som videla maďarský film Saulov syn, nominovaný na Oscara. Je to iný pohľad na najhroznejšiu katastrofu humanizmu 20. storočia – holokaustu a pracovných táborov vôbec. Aj tam privážali Židov vlakmi. Tie vlaky boli najhroznejšie v celom filme, lebo mali namierené do pekla. Vedľa mňa sedel mladý pár, ktorý pri odchode z kina poznamenal, že tam bolo nejako málo krvi... Asi tak nejako žijeme 120 rokov po premietnutí prvého filmu.

Eva Fábiánová