Na stránkach našich novín často píšeme o dôležitosti spoznávania svojich koreňov. Väčšina z nás však v najlepšom prípade vie iba toľko, z ktorého kraja prišli Slováci a do akej lokality.

Ale vieme napríklad to, kto bol starým otcom nášho starého otca? Alebo uvedomujeme si, že naša suseda nie je iba „obyčajnou“ susedkou, ale napriek tomu, že nepatrí do našej užšej rodiny, sme s ňou v príbuzenskom vzťahu? Často ani nie... V našej aktuálnej ankete sme boli zvedaví na rodokmeň našich respondentov.

Venovali ste sa už skúmaniu svojho rodokmeňa? Ak áno, aké zaujímavosti by ste z neho spomenuli našim čitateľom?

Predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM Michal Lásik, Békešská Čaba

„Už ako gymnazista som sa zaujímal o svoj rodokmeň. Chvalabohu, mal som spolužiaka, nebohého Jána Gomboša, ktorý bol archivárom. Poprosil som ho, aby našiel aj rodokmeň Lásikovcov. Počas svojich výskumov ho aj vypátral, takže ja mám svoj rodokmeň zistený až do roku 1696. Jediný problém je v tom, že zapisovatelia zápisníc a matrík meno našej rodiny uvádzali rôzne, figuruje raz ako Hlásik, Hlásnik a Lásik. Lásikovci pochádzajú z Budikovan, to napísal ešte komlóšsky pán farár Valašský v 18. Storočí. Pre mňa bolo veľkou poctou, keď v júni tohto roku zavítala delegácia pedagógov z troch dolnozemských slovenských škôl (Békešská Čaba, Sarvaš a Slovenský Komlóš) do oblasti našich predkov – konkrétne do Rimavskej Soboty – a súčasná starostka Budikovan a aj bývalý starosta prišli za mnou a odviezli ma do dediny mojich predkov. Vedel som, že je to už iba maličká dedina, preto prvá moja cesta viedla na miestny cintorín. Tam som si odfotil hrob, na ktorom je napísané, že Ján Lásik a Julianna Lásik zomreli v roku 1916, teda oni tam boli poslední Lásikovci, náš rod tam už vymrel. Ešte mi aj ukázali starý dom, ktorý patril im a porozprávali mi, že sa v obci traduje, že podobne ako môj prastarý otec, aj Ján Lásik veľmi rád narábal s drevom...“

Predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Alžbeta Szabóová, Čemer

„Áno, venovala som sa tomu, lebo sa angažujem na národnostnom poli a počas mojej práce som sa nemohla vyhnúť tejto otázke. Keď sme začali skúmať výmenu obyvateľstva v našej obci, konkrétne som pátrala aj po osude súrodencov mojich starých rodičov, že kto sa kam dostal. Zistila som, že niekto sa napríklad usadil v Bratislave. Zatiaľ som sa príliš ďaleko nedostala, ale je to obrovská práca, pretože z oboch strán mojich rodičov bolo šesť súrodencov. Jednoznačne však vysvitlo, že z obidvoch strán mám slovenských predkov so slovenskou identitou. O Čemeri je všeobecne známe, že ho obývajú na polovicu evanjelickí a katolícki Slováci. V našej rodine neboli miešané manželstvá, my sme všetci katolíci. V dedine bolo aj niekoľko švábskych rodín, ale v našej rodine ani z nich nemáme nikoho. Zaujímavé je, že na genealogickej konferencii v Kerepeši som počula také nemecké priezvisko, ktoré sa vyskytuje aj u nás, jeho nositeľka je však Slovenka a dodnes nosí typický čemerský slovenský kroj. Je to zaujímavé, že ja som sa začala venovať v podstate slovenskému folklóru u nás a paralelne s tým sa čoraz viac dostávam aj do skúmania podrobných dejín a kultúry Slovákov v našej dedine. Začalo sa to spomienkami na detstvo, čo všetko nám rozprávala naša starká, ako robila tradičné práce, alebo ako sa modlila. Toto ma motivuje, aby som sa čím intenzívnejšie venovala slovenskej tradičnej kultúre v Čemeri. A čo je ešte veľkou úlohou pre nás: ešte stále nevieme, odkiaľ pochádzajú predkovia čemerských Slovákov, lebo sú rôzne názory a hypotézy, ale nie sme si stále istí. A práve toto bolo ponaučenie aj z konferencie v Kerepeši: súdobé súpisy uvádzajú, kedy sa usadili Slováci v danej dedine, ale odkiaľ prišli, to väčšinou nie, pretože to boli poddaní, ktorí utiekli zo severných stolíc a nechceli, aby ich vrátili do ich pôvodných domovov. To je pre mňa výzva, aby sme to predsa nejakým spôsobom zistili.“

Predseda MO Matice slovenskej v Kolárove Ján Červenák

„Rodokmeň ma oslovil tým spôsobom, že som chcel, aby niečo po mne ostalo. Mojím ďalším potomkom by som chcel touto cestou dať možnosť nahliadnuť do ich histórie. Rodokmeň je niečo nesmierne dôležité. Svojmu rodokmeňu som sa začal venovať, keď som sa vrátil do svojho rodného mesta, do Kolárova. Vtedy môj starý otec a otec mi rozprávali veľa vecí, ktoré ma podnietili k tomu, aby som začal pracovať na rodokmeni. Oni mali nejaké zápisky, síce nie veľa, lebo v roku 1965 im povodeň zničila veľa dokumentov, obrazov, fotiek, takže väčšinou len ústnym podaním mi to dali najavo. V roku 1995 som si začal zapisovať tieto údaje a keď sa založila webová stránka MyHeritage, tak som začal skúmať spočiatku tam a zapisovať si predkov. Pomaly ich bolo päťdesiat, sto a dvestopäťdesiat bolo v tej dobe maximum. Potom som prešiel na vyššiu kategóriu, v súčasnosti mám 2230 zistených členov našej rodiny. Aj z otcovej, aj z maminej strany pochádzam z Poľného Berinčoku. Praprapra starý otec mamy pochádzal zo Sudíc, v dnešnej Novohradskej župe v Maďarsku a predkovia z otcovej strany zase z hornej časti Novohradu, od Lučenca. Dostal som sa až do 18. Storočia, dva rody mojich rodičov, Sudický a Červenák v priebehu skoro 300 rokov sa premiešali trikrát. Môj otec a moja mama sú z tretieho kolena bratranec a sesternica. Aj teraz som bol týždeň v Poľnom Berinčoku a zistil som ďalšie fakty, ktoré si zapíšem do svojho rodokmeňa. Vlastne aj predseda Slovenskej národnostnej samosprávy v Poľnom Berinčoku Ján Cservenák je mojím strýkom z druhého kolena.“

Študent Ekonomickej univerzity v Budapešti, Ondrej Ábel, Tárnok

„Ešte môj otec sa začal venovať dejinám našej rodiny a našej dediny, odtiaľ pochádza asi aj moja záľuba. Pokladám za úžasnú vec, že pomocou rozhovorov, ktoré pripravil on, sa môžeme zoznámiť s príbehmi ľudí, ktorí sa narodili pred 70-90-110 rokmi. Histórii svojej rodiny sa venujem od roku 2006, neskôr som rozšíril oblasť bádania na celú obec. Počas uplynulých desiatich rokov sa mi podarilo identifikovať 640 mojich priamych predkov, z nich bol iba tucet zemianskeho pôvodu, čo pri takomto počte môžeme pokladať za dobrý pomer. Popri pátraní po svojich predkoch som si začal zapisovať aj príbuzných s rovnakým priezviskom, ako mám ja. Môj prvý známy prapredok s priezviskom Ábel – ktorý sa narodil v roku 1679 – mal počas uplynulých stáročí viac stoviek potomkov s rovnakým, alebo aj s iným priezviskom. Osobitne som sa zaujímal o tie vetvy rodiny, v ktorých žije naďalej moje priezvisko Ábel, žiaľ, iba málo som z nich našiel. Ale o to sú zaujímavejšie: aj s dvoma mojimi prapredkami – s úplne totožným menom, ako je moje – som nadviazal kontakt, z ktorých jeden, žiaľ, už nežije. O ňom vysvitlo, že po roku 1956 sa dostal do Austrálie a stal sa profesorom Univerzity v Sydney. Bolo pre mňa veľkým potešením, že som ho mohol spoznať aj osobne.“

Doktorand Katedry manažmentu kultúry a turizmu UKF v Nitre Tamás Pluhár, Békešská Čaba

„Ja osobne neskúmam rodokmeň našej rodiny, ale môj otec sa vo svojom voľnom čase venuje tejto problematike, do ktorej sa občas zapájam aj ja. Úlohu môjho otca uľahčuje digitalizovaný evanjelický archív (na stránke www.familysearch.org), ktorý je na internete dostupný pre verejnosť. Náš rodokmeň je veľmi zaujímavý. Podľa priezvisk (Szlancsik, Krizsán, Leszkó, Petrovszki, Pecsenya, Hanó, Medvegy, Zvada) sa dá zistiť, že značná časť našich predkov je slovenskej národnosti. Najviac údajov sme získali zo strany matky môjho otca (Dorottya Krizsán), kde sa nám podarilo zmapovať spätne až osem generácií. Zatiaľ najstarší nájdený člen našej rodiny sa volá Márton Szlancsik, ktorý sa narodil v roku 1727 na území dnešného Slovenska (vo farskej matrike sa uvádza miesto narodenia „Horná zem“) a zomrel v roku 1784 už v Békešskej Čabe. Z toho môžeme usúdiť, že táto osoba bola prvá, ktorá opustila severnú časť Uhorska a stala sa dolnozemským Slovákom, ktorým som dnes aj ja. Už z tohto hľadiska sa oplatilo skúmať náš rodokmeň a tiež to odporúčam všetkým, ktorých táto téma baví a zaujíma.“

csl, kan

Foto: autori, TP, facebook