Hovoria mi, že akoby som jej z oka vypadla. Podobná postava, celkom rovnaké oči a podobná záľuba v horúcej polievke. Nikdy nezabudnem na hráškovú polievku, ktorú mi varievala počas pobytov u nej.

Približne od šiestich rokov som trávila aspoň týždeň v jej pekno-škaredom kockatom dome na konci dediny, dnes už mesta. Tá hrášková polievka nemala páru. Do jej prípravy sme sa zapojili obidve: ja zbieraním hrášku a mrkvy, ona prípravou a životnými skúsenosťami. Lebo či veríte či nie, inak varí to isté jedlo človek v dvadsiatke ako v šesťdesiatke. A nie je to len o surovinách, ale aj o skúsenostiach. Už vedela, aké kúsky zeleniny koľko času potrebujú, aby sa uvarili tak, že sú ešte chrumkavé, ale už uvarené. Že na nich cítite čerstvosť, ale sajú do seba aj chute ostatných zelenín. Vedela aj to, ako treba nakladať oheň v sporáku na dvore pri letnej kuchyni. Lebo cez leto sa žije v letnej kuchyni. Tam sa zavára, tam sa pripravujú jedlá na každý deň, tam si sadnete do chládku, keď ste už zvieratá napojili a v záhradke porobili, čo bolo treba. A odtiaľ idete aj do krčmy kúpiť si žltú malinovku k nedeľňajšiemu obedu. Lebo v nedeľu sa pije žltá malinovka, hoci nie je taká dobrá ako sódovka, ale to jednoducho k nedeli patrí. Podobne ako cesta do kostola, ktorú sme nevynechali nikdy. Dve katolíčky. To som ešte ani nevedela, že aj ja budem mať synov reformovaného vierovyznania, ako ich mala aj ona. A že ani mne nebude prekážať oslavovať svätých a reformáciu a v prvom rade Boha. Lebo Boh je len jeden, ale všade prítomný. Aj o tom som sa presvedčila vďaka nej, tam na konci dediny, dnes už mesta.

Je tomu aj tridsať rokov, čo nás opustila moja stará mama z otcovej strany. A dodnes neprejde týždeň, aby som na ňu nemyslela. Aj keď vyzerám, akoby som jej z oka vypadla.

Eva Fábiánová