Z titulku je zrejmé, že zámerne nepíšem o „slovenských médiách“. Z prozaického dôvodu: niet ich. (Iba ak v sebareflexii, aby som nebol „odľud“, spomeniem aj vďaka kvalitnej víkendovej prílohe Pravdu.) Vari s výnimkou, často krívajúcou, keď sa v ich logu či názve objaví prívlastok „slovenský“.

Väčšinu z médií pod Tatrami ovládli zväčša „vzorovou kultúrou západného sveta“ podkuté vydavateľské domy, ktorých informačno-hodnotová, obsahová aj ideologická architektúra neraz potláča proslovenskú orientáciu a tým aj poslanie mediálne forsírovať chod štátu v jeho 25-ročnom príbehu. A ak sem-tam, potom iba ak v skice obráteného pôdorysu z pozície lokaja, neobjektívneho vykonávateľa. Štúrovsky povediac – ničotného odrodilca.

Niet majstrov pera či mikrofónu, schopných presvedčivo a zrozumiteľne, zohľadňujúc pritom etický kánon nedotknuteľnosti overených, a najmä pravdivých faktov, informovať. S dispozíciou zaujať, nabádať k zmysluplnej dišpute. Slovensko už nezrodí „baťka“ Vlada Mináča, ani Romana Kaliského, Ruda Fabryho, Martina Hryca, ani Laca Mňačka či Juraja Špitzera.... Preč sú časy bohémov – Mira Procházku, Bohuša Ujčeka.

A ako chýbajú hlasy, ktoré krášlili rozhlas myšlienkovou polahodou, ako aj brilantnou slovenčinou – Ota Plávková, legenda Modrej vlny Ernest Weidler... A ďalší a ďalší, vrátane „šporťákov“ Gaba Zelenaya, Karola Poláka, redaktora Športu Jana Nováka, ktorému poklonu vystrúhal recenziou sám veľký literárny kritik Alexander Matuška. Je – prázdno. (Blahorečím čas, ktorý mi doprial ich prítomnosť, pričom s viacerými z nich aj priateľský kolegiálny vzťah, prerastivší do nenahraditeľnej bezprostrednej školy novinárčiny „naživo“.)

Na Slovensku sa traduje, aspoň v mojej generácii šesťdesiatnikov, že všetko dobré už bolo. Aj v novinárskej branži. Nadišiel čas sebavedomých vševedkov, zväčša vo veku od 25 do 35 rokov, z pár prstov vycucaných (rozumej klávesnicového CTRL) copywriterov. Televíznych celebrít, „namejkapovaných a vyvoňaných“, lenže čo už, bezduchých. Spoločnosť padá aj vtedy, keď zisťuje, že tí, ktorí si navrávajú, že chcú určovať jej tempo, dych a vkus, netúžia po vzdelaní, nič im nevraví filozofia sebazdokonaľovania sa. Novinár – tvorca a mysliteľ, objaviteľ a veci posúvajúci pozitívny hromobijec, je na Slovensku vyhynutý druh.

Natíska sa otázka – a čo je vlastne súce? Nuž, z periodík napĺňajúcich predstavy mojej 42-ročnej skúsenosti publicistu s patričným tematickým záberom v mediálnom priestore spĺňa „kvalitu žánru“ a esteticko-etický vklad pre čitateľa – konzumenta hádam iba jediný – Literárny týždenník. Vlastne, v tomto roku jubilujúci 30-ročný už dávnejšie dvojtýždenník, pretože vo vlastnej domovine sme boli schopní ponížiť sa až do tej miery, že váhe slovenského slova, literatúry, kumštu eseje, poviedkovej i poetickej tvorby či dialógu o vážnych spoločensko-kultúrnych hodnotách a vlastnej histórii nedokázali dopriať z rozpočtového mešca ministerstva kultúry aspoň toľko, aby aj podľa Literárneho týždenníka tak čitateľ, ako aj publicistické, poetické a literárno-kritické zázemie časopisu vedeli, že rok 2018 má 52 týždňov a 1 deň.

Ba predsa. Sobotu čo sobotu pohladí túžbu poznania aj vycibrenej slovenčiny Boris Filan so zaujímavými hosťami. Ale ani Pálenica BF všetko nespasí. A tak si aj teraz musím s úľavou povzdychnúť: ešteže my, Slováci na Slovensku, máme Budapešť. Vďaka Ti, vzácny kolega a priateľ Gregor Martin Papucsek! Za briskné, úsmevné a jazykovo-štylisticky brilantné reportážno-glosátorské zážitky v Rádiu Slovensko. Apropo. Odporúčam krajanom v Maďarsku – zapnite si cez internet každú sobotu po 10.00 reláciu Štúdio svet. Originálnym pohľadom Gregora sa dozviete aj o svojej domovskej krajine niečo nové.

Ľudo Pomichal