S úľavou sme precitli zo zimy, ktorá vo fašiangovej veselosti stihla už pred Matejom ľady zlámať. V rozpuku jarnej vášne, keď emotívno-nostalgické záchvevy z oboch strán Dunaja už tradične v marci dávajú zabrať historickej pamäti, v podvedomí sa vynárajú tu pyšné, tam trpké až ohrdnuté, inde aj skepticko-bolestínske rozpomienky.

Napokon, obom – Slovákom aj Maďarom, tak z čias (ne)blahej monarchie, nech už bola akokoľvek rozpačitá, dozaista však nie márnivá, ako aj po nej, jesto nadostač prímerov, ku ktorým sa oddá myšlienkovo utiekať.

Takpovediac „deviatkový rok“ sa vážnosťou tém necíti byť ani za máčik skromnejší ako ten uplynulý. Hoci aj udalosťami na „spoločnej vlne“: rozčesnutá revolúcia v Uhorsku 1848-49, boľševizácia Slovenska z juhu Bélom Kunom v rokoch 1918-1919, rozpačité 80. výročie vzniku Slovenského štátu a následná marcová „Malá vojna“ – maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt 1939, vyvrcholenie „skrivodlivo-spravodlivej“ výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom 1947-1949... Ba v neskorších desaťročiach pod kopírovacím papierom písaný budovateľský príbeh maďarského „gulášového“ či česko-slovenského „rozvinutého“ socializmu mal svoju agóniu v rovnakom osudovom roku 1989.

Nielen však iba preto – či sa to niekomu páči, či protiví – Slováci a Maďari sú si súdení. Sú aj náležite prepojení, pospájaní, popreplietaní – teritoriálne, politicko-podnikateľsky, kultúrno-spoločensky, rodovo aj rodinne, ba u nás na Žitnom ostrove aj futbalovo. Nebodaj pre tieto znakové kódy by sme si preto v spoločnom dialógu a súžití nemali čo vyratúvať, vyčítať, pranierovať, pripomínať, bagatelizovať či zveličovať? Ale ba! Naopak, stále cítime priam pudovú potrebu v patričných medziach sa harkať, sporiť, ba aj doberať. Len sa, preboha, neurážať, nepreklínať, neosočovať!

Aj vďaka slobode prejavu, neraz sa hompáľajúcej na hrane „bezbrehej slobodienky“, akoby sa už definitívnou pavučinou vzdychu obalila „dedičná výzva“ Maďarov v básnickom posolstve Attilu Józsefa „Nem, nem, soha!“. Kým vzývajúc pokoru hĺbavá a objektivizujúca intelektuálna časť oboch národov, neklamne až očividne viac na slovenskom brehu spoločného veľtoku, prahne po zmierlivom zúčtovaní s krívajúcim historickým svedomím. Občas až pridlávi do polohy, keď sa dychtiac po myšlienkovom balanse autorovi, neskonalému pamätníkovi, akým Rudolf Chmel, začas aj slovenský veľvyslanec v Budapešti, nespochybniteľne je, zažiada sťaby k vykupiteľskému vyvineniu.

Sprvu na mňa akoby týmto tónom dýchli útržky zo 600-stranovej spovede jedného z najväčších znalcov spoločných osudov Slovákov a Maďarov, ktorú spísal v esejach, listoch, rozpomienkach a iných priblíženiach v knihe s názvom Úvod do pamäti. V počine vydavateľstva Kalligram, prirodzene, je okrem spomínanej témy veľa iného, Rudolfom Chmelom prežitého, naskicovaného aj prehodnoteného. Presvedčivo, hodnoverne, pričom briskne aj s noblesou. Tak typicky, „chmelovsky“ predostiera reflexie o Miroslavovi Válkovi, Vladimírovi Mináčovi, Alexandrovi Matuškovi, „dopisuje si“ s Ivanom Kadlečíkom, Ladislavom Ballekom, Vladimírom Petríkom. Hodnotí čas, polemizuje s dobou – a teda aj s érami: Dubčeka, Husáka, Mečiara... A zanietene, zodpovedne, s nadhľadom intelektuála a s bravúrou načítaného znalca smelo otvára, vecne nastoľuje a zmysluplne odhaľuje, šacuje až analyzuje pre mnohých ošemetnú „maďarskú otázku“. So sňatým klobúkom túto knihu vrelo odporúčam!

Pár týždňov potrvá, až miazga rozprúdi do ohybu vŕbové prúty. Kým upletieme veľkonočné šibáky a vo vínnych pivniciach stiahneme zo sudov do sviatočných fliaš „mok pravdy“, niet vari lepšej bázne v slovensko-maďarskom opojnom rozjímaní rovného s rovným ako si k inšpiratívnemu prameňu intelektuála, diplomata, literárneho vedca a spisovateľa Rudolfa Chmela naliať k jeho statiam nielen o slovensko-maďarských vzťahoch aj čistého vína.

Ľudo Pomichal