Vstávam na vtáčí spev. V meste, v ktorom každým rokom je menej stromov. Každé ráno ma zobudí až drzé švitorenie vrabcov a hrkútanie holubov.

Cez hrubé sklo okna na piatom poschodí v paneláku si príroda nájde svoju cestu. Niekedy iba takto, hlasom vtákov, a rozšírením jari aj čoraz väčšou zeleňou – farbami a vôňami, ktoré sa nikdy nezunujú. Lebo sú pekné, lebo znamenajú život. Zo santovských rán si pamätám hlas zvona o piatej ráno na začiatok dňa, na ktorý sa ale dá zvyknúť. Ale z budapeštianskych rán na internáte mi je povedomé (viete, od šiestich rokov som bývala na internáte, nepamätám si presne všetko) už počúvanie vtákov po zobudení. A napriek tomu ma dodnes – po niekoľkých desaťročiach – vie nadchnúť vtáčí spev uprostred veľkomesta. Je to taká rarita, ktorá je pritom aj samozrejmosťou, veď vtáky komunikujú medzi sebou, ako aj my. Informujú jeden druhého o najnovších novinkách, možno aj o nových možnostiach obživy a možno aj o zábave či nových prichádzajúcich.

Tak isto aj my informujeme na stránkach našich novín. Tento týždeň to bude podpora pre naše školy a oblastné domy, Valné zhromaždenie Čabianskej organizácie Slovákov, zaujímavý spoločný projekt Nitrianskeho kraja a Komárňansko-ostrihomskej župy, rozhovor so slovenským režisérom, pôvodom z Košíc, bývajúcim v Prahe, ktorý režíroval jedno predstavenie v Budapešti vo Vígszínháze, oslavy MDŽ v Sarvaši a zahnanie zimy v Česku – s tanečníkmi z Čemeru, ďalej o výkonoch našich žiakov či v matematike, alebo v tvorbe novinárskych článkov, o záujme o nové veci, o jubileu kostola, či o výstave alebo jarných fotografiách.

Eva Fábiánová