Vážený čitateľ, nezľakni sa! Nebudem písať odborný jazykovedný elaborát, ani dokazovať či je fajnovejší človek Maďar a či Slovák. Skôr sa zamyslím nad tým, aké nevyspytateľné sú cesty národného života. A nielen v 19. storočí.

Nedávno na webe Matice slovenskej Pavol Parenička uverejnil článok o Jurajovi Košútovi. Píšem Juraj K. foneticky preto, aby som dal zadosť nielen pravidlám slovenského jazyka, ale aj jeho národnému cíteniu. Juraj Košút bol turčiansky zeman z obce Košúty, neďaleko Martina. Jeden z bratov Juraja, Ladislav (tiež turčiansky rodák) sa presídlil na juh Zemplínskej stolice, kde sa mu narodil syn Ľudovít/Lajos Kossuth. Strýko Jurko zostal celý život na rodnej slovenskej pôde, jeho synovec prijal a pozdvihol myšlienku maďarskej supremácie v krajine. Jeden do smrti cítil slovensky, druhý nikdy nezľavil zo svojej maďarskosti… Maďari na večné časy oceňujú jeho zásluhy, azda v každej obci je po ňom pomenovaná ulica. Podľa mňa oprávnene! Ale určite nie je škvrnou na jeho maďarskej veľkosti a výnimočnosti ani slovenský pôvod po otcovi, ktorý sa poniektorí pokúšajú prekryť, alebo aspoň znevážiť. Skôr by to malo prekážať jeho slovenským rodákom, pre ktorých nenašiel miesto pod slnkom ani na sklonku svojho života. Na otázku jedného zo staviteľov budovy Parlamentu na brehu Dunaja Jána Nepomuka Bobulu, ktorý je pochovaný na Kerepešskom cintoríne, odpovedal Lajos Kossuth z emigrácie, že Slováci nemajú v jeho plánoch žiadne miesto. Na rozdiel od Chorvátov, Srbov a Rumunov.

Zásluhy Juraja Košúta o slovenský národ a budúce Slovensko zdajú sa byť nepatrné a zabúdané. Určite jeho činy nemali globálny rozmer, aj v rámci Uhorska si ich všimli iba štúrovci. Svetlo našich dejín upriamil na Jurka Košúta sám Ľudovít Štúr. V liste A. H. Škultétymu v novembri 1842 píše: „Ale poslyš! Turčanské zemanstvo mi psalo list, v kterémž mi oznamuje, že pakli potřebuji svědectví o potřebě politických novín slovenských, ono mi takové vydá. Na čele tohto zemanstva, poslyš, poslyš stojí Košut, strýc toho vztěklivce pešťanského. To jsou utěšené věci!“ Juraj už relatívne starý pán (v roku 1842 mal už 66 rokov) neprecitol národne náhodne, on sa cítil slovensky a Slovákom celý život. Od tej doby Juraj Košút veľmi aktívne spolupracuje so štúrovcami až do svojej smrti v roku 1849. Paradoxom je, že zomiera takmer presne v tom čase, ako jeho synovec uteká do vyhnanstva.

Vidím ešte jeden podstatný (košútovský) rozdiel. Lajosovi maďarské krédo zabezpečilo dejinnú nesmrteľnosť, Jurajovi slovenské vyznanie len nepatrnú spomienku. Štúrovský básnik Janko Matuška – autor dnešnej slovenskej hymny – bol prvý (zdá sa aj posledný), ktorý mu „postavil“ pamätník, pomník v básni, ktorá končí: Verný ochránca slovenského ľudu, Hodens, že veky vždy ťa ctievať budú! Ujals sa roda, nečakáš odmeny — Slovák málo má, znáš Ty jeho psotu; Potom dakedy, keď sa svet premení, Pomníkom splatia velikú dobrotu.

Premenil sa už svet? Aspoň ten slovenský?

Jozef Schwarz