Liptov a Tatry, aj tie najvyššie, týčiace sa nad Štrbským Plesom od Kriváňa cez Solisko až k skalnatému chrbtu vedúcemu v pohľade od priezračného jazera na skrytý Gerlach, sa v posledný prázdninový týždeň doslova znojili v slnečnom kúpeli. Vrcholilo slovenské leto.

Pre viaceré generácie u nás je príznačné tým, že v poslednej augustovej dekáde ho pestria dve významné výročia. S odlišným emotívnym vnímaním v svedomí i vedomí národa. Našich sŕdc, vlasteneckého prežívania, aj trýznivého rozpoloženia nadčasového ducha v sťaby večnej dileme: a bolo to všetko naozaj tak? A akí sme boli vtedy – a kým sme sa stali teraz?

Dovolím si opomenúť rozčarujúci príbeh šesťdesiateho ôsmeho, a nielen iba preto, že na 21. august a všetko po ňom by som nebodaj nemal svoj, a vari aj svojský názor. Neideologický, ľudský. Skôr mi v ušiach ševelia ozveny hrdých slovenských hôr, z ktorých sa pred 75 rokmi vztýčil vzdor. Pre nás Slovákov je príznačný. S týmto stavom duše, ktorá vo všetkej svojej pokornosti nemieni byť nikdy odovzdane pokorená (veď si len spomeňme na činy našich predkov na uhorskej – a teda aj slovenskej – Hornej aj Dolnej zemi!), s Božou vôľou aj malým zázrakom „vyvolených“ pretrvávame. V pozitívnom nastavení presvedčenia, že vytrváme.

Zaplesal som. A nielen počas dovolenkových pochôdzok v „horných“ Tatrách na Štrbskom, ale aj v „dolných“ – na Vrbickom plese v Jasnej pod Chopkom, pôsobivej Demänovskej doline, v rozjímaní pod Poludnicou v sviatosti ticha pri hrobe či v rodnom dome básnika – svätca slova s nehou vytesaného nielen do kameňa – Milana Rúfusa v Závažnej Porube. Ale aj priamo v srdci Liptova, z ktorého sa oddá načerpať v galériách nielen energiu ducha „hrdinov z ľudu“ z fotografických príbehov Martina Martinčeka či obrazových výjavov farebných fantázií Kolomana Sokola, ale aj pokušenie ešte väčšmi sa vhĺbiť do osudov ďalších výnimočných osobností, s ktorými sa snúbi genius loci Liptovského Mikuláša. Iba letmo: Juraj Jánošík, Janko Kráľ, Aurel Stodola, Martin Rázus, Ester Šimerová Martinčeková, alebo hoci aj prvý olympijský víťaz v samostatnej slovenskej štátnosti Michal Martikán.

Nedávna pripomienka, ako aj oslavy 75. výročia Slovenského národného povstania, ktoré som mal možnosť vďaka viacerým podujatiam precítiť na Liptove, sú preto obzvlášť významné. Pre Slovákov, nech by nás víchry dejinných kotrmelcov kamkoľvek zaviali, až určujúce. Vskutku hrdinský prejav voči najhroznejšej svojvôli a neľudskému poníženiu – a veď taká je každá vojna, nielen II. svetová – Slovensko a Slovákov nielenže priradili na stranu víťazov nad nemeckým nacizmom, ale z posolstva SNP dodnes čerpáme povzbudenie, aj krehké sebavedomie.

O to viac je príjemné, ak sa počas sviatočných poryvov nenamotáme do klbka sebareflexie ohraničenej iba Tatrami a Dunajom. Ba naopak, s pridanou hodnotou slovenskosti dožičíme prijímať atmosféru podobných sviatostí aj krajanom. Obzvlášť som sa potešil, keď vo víre rôznych letných prázdninových táborov (cirkevných aj svetských) detí a žiakov škôl – Slovákov z Maďarska, či všakovakých festivalových hosťovaní a sústredení folklórnych súborov, spevokolov a hudobných telies Slovače spod pravého brehu Dunaja v lone regiónov, miest a zákutí Slovenska – vlasti ich predkov, som mohol na Námestí osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši zatlieskať mladým folkloristom z Čemera.

Kým pod vedením umeleckej vedúcej Alžbety Szabovej FS Furmička pozval rezkými tancami a spevmi z oblasti Kalocse v príjemný piatkový podvečer 30. augusta najmä detské publikum, ktoré sa aj takto lúčilo s prázdninovými zážitkami, v sobotu im aplaudovalo v susednej obci Ploštín početné obecenstvo na Detskom folklórnom festivale Pod Skalkou – Ploštín 2019. Furmička bola jediným a preto aj mimoriadne obdivovaným zahraničným účastníkom festivalu, aj preto sa folkloristickej omladine z Peštianskej župy akiste trvalejšie vryjú do pamäti zážitkové chvíle z Liptova vrátane pálenia symbolickej partizánskej vatry.

A tak sa iba íverčokom žiada po toľkých povzneseniach ducha a potešeniach oka dodať slovami Milana Rúfusa: „Holou vetou... S tichou správou o tom, aké je to, prejsť uchom ihly zvaným prostota.“

Ľudo Pomichal