Azda sa nebudem rúhať, ak vekmi okrídlenej múdrosti o tom, že na počiatku bolo slovo, predsa len predsuniem (aj) vlastné poznanie o prvotnosti ľudskej individuality. Čiže fyzické jestvovanie a prebývanie či zotrvanie duše každého z nás. Bez vyrieknutého „a” by totiž nebolo ani „b”.

Symbolicky naznačiac – bez človeka by ani za máčny máčik nemohlo byť reči o slove. Vyslovenej myšlienky, ktorá nás posúva, vzdeláva, nabáda ku komunikácii alebo mlčaniu, ovlažuje i roztrpčuje, veselí aj zosmutnieva, povzbudzuje i utlmuje, povznáša, ale, veď také sú naše životy, aj potláča.

Nevdojak mi v kontexte posolstiev slov s dotykmi pohľadov a dlaní mysľou preblysli dozaista časté stavy našej duše, keď sme si – Slováci z Maďarska, Rumunska i Srbska, prirodzene aj z materského Slovenska, vypočuli inšpirujúce recenzie. Odzneli v odborných, ale aj milo a emotívnych šacovaniach publikácií, ktoré uzreli svetlo sveta v krajanských vydavateľstvách (Budapešť, Nadlak, Báčsky Petrovec) a pestriace stánok dolnozemských Slovákov počas novembrovej Bibliotéky 2019 – každoročného najväčšieho knižného veľtrhu na Slovensku. Dolnozemci sa rokmi stali jeho ozdobou, najmä však mimoriadne prínosnou pridanou hodnotou – a to nielen vhĺbením sa do riadkov ich spravidla objavných a zajedno i poučných knižných titulov podávajúcich svedectvo o tom, že dokumentační i umeleckí „písmaci” tam „dolu” nevymreli (ba naopak!), ale najmä ich pôsobivou prítomnosťou.

Ak je reč o Slovákoch z Maďarska, priam chronicky zapamätateľne (a zajedno i príťažlivo) sa do prítomnosti ich obdivovateľov a priaznivcov na Slovensku vpisujú v Inchebe aj preto, že si dávajú záležať okrem samotnej knižnej produkcii aj na vskutku reprezentatívnom zložení „literárnej delegácie” (vrátane najvyšších predstaviteľov Slovače pod pravým brehom Dunaja), pričom zakaždým zohľadňuje pomyselnú intelektuálnu spisovateľskú poeticko-prozaickú a bádateľskú vedecko-dokumentárnu rozvetvujúcu sa os na trase Békešská Čaba – Budapešť – Pilíš. Neochvejne rokmi presvedčujúc, že ani náznakom „planô” v knižnom obale sa stamodtiaľ na Slovensko doposiaľ (a chce sa veriť, že ani v budúcnosti) ešte nedonieslo...

I teraz sme vedno pookriali, potešili sa, navzájom sa vyobjímali (s mnohými vždy takto takmer do roka a do dňa na Bibliotéke). Bolo a vždy aj bude prečo. Veď knižná žatva na Bibliotéke je skvelou pôdou i príležitosťou aj na stretnutia súčasných Slovákov z Maďarska s niekdajšími presídlencami a ich potomkami, ktorí sa v rokoch 1947 – 49 vydali za hlasom slovenskej (vtedy československej) vlasti. Vyslyšali posolstvo „Mať volá”, aby dnes vedno pospomínali, čo pretrvalo v pamäti našej i z rozprávaní našich rodičov, praotcov či starých materí spoločne so slovenskými „hosťami” z Maďarska.

Ak som naše slovenské sestry a bratov „zakliesnil” do úvodzoviek, vari iba preto, aby som pripomenul nostalgickú, pozitívne mienenú ponosu či skôr dobromyseľné prianie pani profesorky Anny Divičanovej, jednej zo zakladateľských bádateľských osobností a prvej riaditeľky Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe. Kedysi pred 20 rokmi na vlastnej koži, ako spomenula v úprimnom monológu, sa necítila ľudsky konformne, keď ju ako účastníčku vedeckého seminára v našom hlavnom meste organizátori akoby nevnímali ako „svoju”, teda ako Slovenku – hoci z Maďarska, možno teda aj zahraničnú... A ako by len túžila vtedy pozhovárať sa, súc ubytovaná v izbe s účastníčkou zo Slovenska – po našom, po slovensky, tak od srdca, ako sa patrí. Takto bola zaradená na zoznam spoločne s účastníčkami z Poľska, Ruska, Nemecka. Bolo jej ľúto, že v pravlasti jej predkov – doma v materskej krajine na Slovensku, nie je, hoci Slovenka, na sto percent doma.

Nie, nebol to tón plačlivý, skôr bola v ňom pocitová rozpačitosť, hoci po dvoch desaťročiach. Sú ale javy, najmä však ľudia, ktorí aj skrze dotyky s knihou dokážu aj z takto pomyselného stavu duše vzlietnuť do žičlivej perspektívy. V jej nadhľade – vnímajúc „stopercentnú slovenskosť” bez teritoriálno-štátnej príslušnosti – takto komunikujú práve na Bibliotéke Slováci z oboch strán Dunaja. Vnímam to ako úprimné a vzájomné vracanie si kultúrno-duchovných podlžností.

O tom, že Slováci na Slovensku prahnú žiadostivo po podaných rukách Slovače z Maďarska, okrem viacerých divákov – potomkov presídlencov z Maďarska z roku 1947 (bývalý diplomat Ján Hovorka, potomok presídlencov z Bánhedešu, pricestoval s manželkou z Piešťan, v publiku boli aj traja potomkovia Pitvarošanov z Bratislavy a Senca, ďalší prišli z Galanty z rodín zo Slovenského Komlóša...), potvrdzoval aj jeden z aktérov podvečera na pódiu – majster šéfkuchár a legenda gurmánskeho kumštu na Slovensku pán Ondrej Antovský. Čím vhodnejším a znamenitejším mohol rodák z Békešskej Čaby a teda od roku 1947 aj presídlenec z Dolnej zeme vypraviť parádnu Slovenskú kuchyňu z dielne Neziskovej spoločnosti SlovakUm, ak nie sypanou, na jemno pomletou červeňou papriky zo Slovenského Komlóša?!

Jesto však, veru, oveľa viac pohnútok (pravdaže, vrátane knižných múdrostí či gurmánskych radostí...), ktoré Slovákov z oboch strán Dunaja motivujú k ešte väčšej zomknutosti a zblíženiam. Je iba na nás, ako s týmito darmi ducha, ctiac si pritom odkazy našich spoločných predkov, vynaložíme.

Ľudo Pomichal