O čom? Komu? A načo? – tak presne tieto otázky som položil Imrovi Fuhlovi na nedávnom stretnutí v Békešskej Čabe, keď sa ma spýtal, prečo už nikam nepíšem.

V danej chvíli som si ešte neuvedomil, že v tú sobotu – 16. novembra, v predvečer 30. výročia Nežnej revolúcie – v Čabe nejde „iba“ o prezentáciu knižnej publikácie Zoltána Bárkányiho Slovenská kuchyňa, ale priam symbolicky (po 30 rokoch) aj o niečo viac a oveľa dôležitejšie...

S Imrom sa poznám už roky a napriek tomu, že sme toho spolu veľa nezažili, cítim (vždy som to tak cítil), že sme jedna krvná skupina, a preto si dovolím povedať, že patríme do toho istého klubu. Ide o tzv. Klub verného fanúšika, ktorý združuje večných optimistov. To by ste neverili, koľko ich je! Našťastie! Verný fanúšik chodí na každý zápas svojho družstva (a to aj po najväčšom debakli na domácom ihrisku), lebo verí, že teraz to bude iné, lepšie, víťazné... Po ďalšej prehre si poplače, vynadá rozhodcom, trénerovi, hráčom, vinu za prehru zvalí na počasie, nekvalitný trávnik, ale už sa chystá a precvičuje si hlasivky na najbližší zápas. Takže aj my sme takí veční optimisti. Optimisti napriek tomu, že vidíme, ako tie „naše družstvá“ – školy, národnostné samosprávy, kultúrne inštitúcie, národnostné médiá, literárna obec, učitelia slovenského jazyka, občianske organizácie, ale aj odborná verejnosť a mnohí ďalší, ktorí pracujú v tomto štáte v oblasti slovenského národnostného života, a ktorým fandíme – „hrajú”, drú, stretávajú sa, organizujú to i ono, často sa doslova prekonávajú, snažia sa ukázať, neprehrať, udržať daný stav, uhrať aspoň remízu... No aj tak si musíme priznať, že na celkové víťazstvo to ani napriek najväčšej snahe nevyzerá a nikdy ani nevyzeralo.

No aj tak som bol celé roky optimistom a pokladal sa za jedného z najvernejších fanúšikov Slovače v Maďarsku. Písal som o nej, povzbudzoval ju, chválil, držal palce... Ibaže v poslednom období ma všeličo zložilo do kolien, takmer som to vzdal a prestal povzbudzovať. Lenže ako by to vyzeralo, keby neboli na svete takí optimisti a verní fanúšikovia, ako je Imro. Aj preto, keď mi to konečne došlo, prečo sa tam okolo kuchárskej knihy moce toľko mladých, som sa za svoju odpoveď Imrovi zahanbil. Veď takmer všetci z nich patria medzi mojich žiakov a dnes sú takpovediac kostrou Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, ktorá si prišla do Čaby pripomenúť 30. výročie svojho založenia.

A tak, keď táto naša dnešná mládež zasadla medzi zakladajúcich členov mládežníckej organizácie v Maďarsku (z ktorých už niektorým ťahá na šesťdesiatku), aby si ich vypočula a podelila sa s nimi so svojimi starosťami, ale aj úspechmi, ja som sa potichu vyparil. Verte-neverte, ale zaplavil ma príjemný pocit, že v tom všetkom mám prsty tak trošku aj ja. V tej chvíli som pochopil a dal za pravdu Imrovi. Nemal by som to vzdávať... lebo vždy je o čom a komu písať, len to nie je ľahké. A načo písať? To spravidla ukáže iba budúcnosť...

Paľo Žibrita