Zakaždým sa ma zmocní výnimočnosť okamihov, ak v následnosti niekoľkých dní prichádza k splynutiu pozitívnych emócií. Je to pozvoľné nadobúdanie stavu, v ktorom potecha oka pohladí zajedno aj dušu a naopak.

Jedinečnosť z prežívania takýchto chvíľ, keď sa v obdarúvaní poznania, skúseností, myšlienok, plodov práce, zážitkov, ale aj – a to je podstatné – ľudskej a národnej spolupatričnosti, postretala v Bratislave aj Békešskej Čabe Slovač z Maďarska s priateľmi, spolupracovníkmi a priaznivcami z materskej domoviny, akiste nielen vo mne uprostred februára vyvolali povzbudivé záchvevy.

Nečiníme pritom nič viac a ani za máčik menej, iba to, po čom prahneme: byť v súzvuku nášho bytia i žitia, zdedeného v činoch predkov. Môžbyť ani nešípime, a podaktorí máme poprepletané ich gény zarodivšie sa spred piatich ba viacerých generácií. Putovali stáročiami i teraz sa v rôznych intervaloch, plánovaných i náhodných stretnutiach v oboch domovských štátoch z dvoch strán Dunaja, navzájom podporujú, oduševňujú, inšpirujú.

Ako inak šacovať debatu o vzdelanostno-jazykových, kultúrno-duchovných a vydavateľsko-literárnych či mediálnych aktivitách Slovákov v Maďarsku, s ktorými Alžbeta Hollerová Račková, Imrich Fuhl a Eva Fábiánová oboznámili „skalných” priaznivcov (vrátane potomkov presídlencov či bývalých diplomatov), ale aj nových záujemcov o slovenské dianie v Maďarsku, na pôde Pedagogickej knižnice v Bratislave – Petržalke. Úctyhodne zaplnená sála, pútavé priblíženie obdivuhodného, čomu sa teší, ale aj s čím sa borí Slovač v Maďarsku – to všetko zakladá fundament vzájomného poznania i sebauvedomenia sa v kľúčovom východisku. Totiž že národ, jeho zakorenenie sa vo vedomí, že je historicky nedeliteľný, hoci teritoriálne rozčesnutý (mentálne ale prepojený s rodnou hrudou), je mimoriadne, aj vďaka pripomínaniu si „znakových kódov”, najmä jazykového, životaschopným organizmom v rovnocennom nadčasovom súperení i spolužití (ne)celistvých národov Európy.

O tom, že s vervou sa oddá skúmať našu spoločnú históriu, jej splynutia i osobitosti – a to aj cez prizmu dejinných skutkov a osobností, umocnili tri čabianske dni. Počnúc večerom v Slovenskom dome kultúry, ktorý aj v spomienkach na hrdinov spred sto i viac rokov (keďže v obsahu Čabianskeho kalendára na rok 2020 k dominantným témam patrí okrem priblíženiu zakladateľa ročenky Dolnozemcov Ľudovíta Žigmunda Szeberényiho aj 200. výročie od smrti farára a pedagóga, vzdelanca vo vtedy ani netušených hospodárskych vedách Samuela Tešedíka ml.) v kontinuite celého, hoci prerušovaného storočia vydávania „rodinnej rukoväte” Slovače na Dolnej zemi, vyznel aj v úsilí súčasníkov ako pocta prítomnej slovenskej stope. So všetkým, čo z nej prýšti: písomníctvom, jazykom, svedectvami o príčinlivosti Slovákov v sférach spoločensko-politického, sociálno-ekonomického i kultúrno-duchovného života.

O to vzácnejšie je, ako nás v obsahovo-myšlienkovom rozmere zjednotila a s nádejou vyprovokovala odborná konferencia na počesť 30. výročia vzniku prvej vedecko-bádateľskej inštitúcie mimo územia Slovenska – Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Nenačim zdôrazňovať, že už samotný fakt jej sídla v Békešskej Čabe znamená viac ako symbol. Pretože hmatateľne potvrdzuje 30 rokov svoju opodstatnenosť, a nech by to neskromne vyznelo (avšak Pohľadom zo Slovenska si to dovolím podčiarknuť), svojou činnosťou a aktivitami aj svoju nezastupiteľnosť i zásluhovosť. Slávnostno-pracovná pripomienka aj preto doznieva ako zmysluplný príspevok v časozbernom bádateľskom úsilí nielen doterajších pracovníkov VÚSM a ich spolupracovníkov či podporovateľov v domovskej krajine, ale aj zo Slovenska. Objektívne ho prijímame ako vklad do zachovania slovenskosti v Maďarsku tak z hodnotiaceho aspektu, ako aj vo vízii prežitia slovenskej národnosti v Maďarsku so znakmi, ktorými sa identifikuje, najmä s rozvíjaním slovenského jazyka.

Konferencia v Békešskej Čabe na vysokej odbornej i spoločenskej úrovni sa odvíjala v atmosfére životného jubilea pani profesorky Anny Divičanovej, prvej riaditeľky VÚSM. Jej, podobne ako aj inštitúcii, udelil Ján Varšo, predseda ÚSŽZ, po zásluhe Pamätnú medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Nielen však iba tieto akty ma po návrate utvrdili v tom, že energiu, čas i našu vôľu podaromnici nemíňame (prihliadnuc na všetko videné, zažité a počuté), ale ma primäli aj k listovaniu v inej rukoväti „súcich Slovákov”. Aby som sa v myšlienkach i medzi riadkami (čo je podstatnejšie...) Vladimíra „baťka” Mináča v eseji Tu žije národ, ktorú napísal pred 55 (!) rokmi, a v ktorej pojednáva o slovensko-maďarských vzťahoch v historickom kontexte, utvrdil v tom, že sa stále oddá „dúchať do pahrieb”!

Ľudo Pomichal