Je ťažko písať o činnosti parlamentu, respektíve parlamentného hovorcu v období, keď národné zhromaždenie má letné prázdniny, a keď pre pandémiu sa nekonajú ani slovenské národnostné podujatia. To, že sa uskutočňujú aspoň letné tábory, je dobrá správa, avšak ani organizátori týchto jazykových, či národopisných alebo iných programov, z obáv nakazenia koronavírusom, nepozývajú ľudí z iných obcí či miest, len z vlastných. Takže mi nezostáva nič iné, ako písať o tom, čo sa dozviem nepriamo, zo správ, či z osobných stretnutí.

Snáď najdôležitejšia správa pre nás, Slovákov žijúcich v Maďarsku je, že krátky čas po abdikácii bývalého predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Jána Varša vláda Slovenskej republiky vymenovala do čela ÚSŽZ nového predsedu Milana Jána Pilipa. Nový ambiciózny predseda vo svojom prvom príhovore uverejnenom na internete zdôraznil potrebu intenzívnej komunikácie s predstaviteľmi krajanských spolkov, respektíve s krajanmi. Obojstrannú komunikáciu vraj pokladá za základ vytvorenia novej štátnej koncepcie krajanskej politiky Slovenskej republiky, na tvorbe ktorej by mali participovať aj krajania. Ako najdôležitejší element vznikajúcej štátnej politiky vyzdvihol školstvo, zachovanie slovenského jazyka aj v kruhu mladších generácií, narodených mimo hraníc Slovenska.

Slová nového predsedu sú v súlade aj s našimi snahami. Naša slovenská komunita, žijúca už tristo rokov mimo hranice územia obývaného Slovákmi, tak v rámci Uhorska, ako neskoršie Československa, už dlhý rad generácií bojuje o zachovanie slovenčiny ako prvoradého komunikačného prostriedku. Žiaľ, práve teraz, v období, keď samostatná Slovenská republika už venuje pozornosť aj na vládnej úrovni podpore krajanského sveta, my sa musíme oveľa viac sústrediť na zachovanie a odovzdanie slovenčiny aj nasledujúcim generáciám. Treba uznať, že Maďarsko na to za posledné desaťročie zabezpečuje všetky podmienky, ktoré je schopné poskytnúť vládna moc krajiny, kde žijeme v menšine. Avšak sú podmienky, ktoré by sme mali vytvárať sami, alebo za pomoci nášho materinského národa, ktoré súvisia s jazykom a spoločnou kultúrou širšej a užšej slovenskej komunity. Nuž, a tu som sa dostal späť k myšlienke nového predsedu ÚSŽZ, práve preto je pre nás nesmierne dôležité, aby sa naše hlasy dostali k tvorcom novej koncepcie štátnej krajanskej politiky v hluku, v ktorom neraz počuť hlasy tých skupín krajanov, ktorí ešte hovoria po slovensky prirodzene, „literárne”, bez gramatických chýb, či zastaraných výrazov kombinovaných aj s novotvarmi, prevzatými z jazykov okolia, od väčšinového obyvateľstva danej krajiny.

O predsedovi Pilipovi sme sa dozvedeli z tlače, že sám patrí k rusínskej národnosti. Taktiež zastával aj funkciu tajomníka predsedu Okrúhleho stola Rusínov Slovenska, preto pomerne rýchlo mi napadlo informovať sa z prostredia Rusínov v Maďarsku, či sa s ním poznali dávnejšie. Dozvedel som sa, že sa zaujíma o heraldiku, a sám aj publikoval niekoľko článkov z tejto oblasti v časopise Rusínov v Maďarsku, v Rusínskom svete. Samozrejme, tieto správy vo mne, ako bývalom historikovi, vyvolali aj bez osobnej známosti sympatie. Pevne verím, že budem mať možnosť stretnúť sa s pánom predsedom aj osobne čo najskôr, a spolu s predstaviteľmi Slovákov v Maďarsku ho bližšie informovať o úsilí zachovať našu komunitu ako slovenskú.

Anton Paulik