Nože sa skúsme odosobniť. Vari dávno na podobné ponory do zákutí našich letných rozjímaní nebol príhodnejší čas. Dovolenkové pookriatia, napriek opatrníckemu pozorovaniu sveta vôkol nás cez zúžený priezor rúška, si predsa nechceme dať zobrať. Hoci sme v našich plánoch museli urobiť doteraz nevídané korekcie, našťastie, hoci zas a znova máta nepredvídateľný koronavírus, nadhľad zdravého sedliackeho rozumu, a ním sú Slováci „hore i dolu“ odjakživa príznační, si len tak zobrať nedáme.

V ponímaní môjho videnia slovenského sveta z oboch strán Dunaja a hľadania si svojho individuálneho, hoci nepatrného miestečka, sa mi v nastavenom kontexte vyjavuje až „spevavo“ kontrastujúce uplynulé desaťročie v porovnaní s tým, čo zažívame toto leto. Ani sa nečudujem, že sem-tam v kŕči, niekto v zlosti, iný zas odháňajúc pomaly až depresie, aj na facebookových profiloch viac ako inokedy sa utiekame ku všetkému zázračne krásnemu a spontánnemu, čo sme v krajanských objatiach prežívali hoc len vlani.

Iba ak ročenky (Náš kalendár a Čabiansky kalendár) sú schopné zdokumentovať slovom i obrazom všetky náramne žičlivé, láskyplne priateľské a najmä tvorivosťou Slovákov v Maďarsku priehrštiami obsypané podujatia, udalosti, oslavy, pripomienky, festivaly, stretávky, pietne akty, literárne prezentácie, umelecké výstavy, duchovné sviatosti, koncerty... Bože, koľko len od jarného rozpuku, keď sa v Slovenskom Komlóši oblizujeme po šprickách či herovkách, až do zasneženého zapaľovania adventných vencov v Mlynkoch, sa toho udeje!

A tu zrazu – ocitáme sa v pomykove, izolácii, ľútime nad neuskutočnenými snami, stretnutiami s priateľmi, tancovačkami, spievankami, krojovou parádou. Jednoducho ódou na našu národnú hrdosť v prostrediach Slovače v Maďarsku. Ale – nič to. Sme natoľko duchom silní, že aj keď sa poredšie vídame, mysľou sme ešte viac spevneli. Nezabúdajúc pritom stále aj na to, ako v uvedomelej kolektívnej poslušnosti i pokore sme dospeli k poznaniu, že príroda a jej zákonitosti sú predsa len mocnejšie ako naše túžby, chcenia ba i rozmary.

Ak sa nie nadarmo v životnej múdrosti vraví, že všetko zlé je na niečo dobré, a že aj veľké a zdanlivo neprekonateľné prieky nás môžu posilniť, potom to o krehkých letných týždňoch platí viacnásobne. Viac ako myšlienkami pri voľkaní kdesi na plážach, čľapkaní sa v termálnych rajoch, či hlbokému nasávaniu sviežej sily na horských chodníkoch (čo je pri opatrnosti zdraviu aj prospešné...) sa sústreďujeme – konečne! – na utužovanie rodín, príbuzenských zväzkov. Rodičia sa naučili komunikovať s „tabletovými“ deťmi, vnuci si častejšie spomenú, že kdesi na vidieku ich túžobne očakávajú starí rodičia, mamovke a apovkovia... Aký to paradox, ale tohtoročné leto je a ešte aj bude o tom, že každá bieda (rozumej COVID-19) nás zázračne poľudšťuje. A či iba vo mne sa tieto a im podobné precítenia vyjavujú?!

Nech už bude tak či onak, ani v mojich dumkách neslobodno zabúdať na to, že ak to epidemiologická situácia povoľuje, predsa len občas svitne na objatia Slovákov z Hornej i Dolnej zeme. A veď len od letného slnovratu ich už bolo neúrekom: národnostný piknik v Ďurke, v Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu v Békešskej Čabe sa rozhostila nádherná výstava tradičných tkanín, v malej obci v Novohradskej župe, v Mihálygerge, kde kedysi boli v matrike zapísané priezviská ako Oravecz, Orava, Slávik alebo Haluska (hoci dnes by ste tam márne hľadali ich potomkov) zanôtili slovenské ľudovky Folklórny spolok Dobroda, Ľudová hudba Svrčkovci či Folklórny súbor Ipoly.

Priam korunnou udalosťou každého leta (aj tohto, napriek koronavírusu!) Slovákov v Maďarsku, najmä vďaka Slovenskej samospráve Budapešti, je pripomínanie si odkazu našich vierozvestcov Cyrila a Metoda. Už po trinásty raz sa oduševnení slovenskí „autobusoví pútnici“ vydali na pôdu niekdajšieho Blatenského kniežatstva Pribinu a Koceľa, dnes Historického parku v Zalaváre, aby sa tu zišli z úcty k pamiatke sv. Cyrila a Metoda, pričom v miestnom Božom chráme zazvučali aj tentoraz dušu pohládzajúce spevy zboru Ozvena. Takto prejavený vzťah k odkazu, ktorý posilňovali na tomto území aj naši predkovia, nepotrebuje doslov. Iba hlbokú poklonu!

A ak nám Pán dožičí ešte radosti a „zbaví nás od zlého“, jesto toho viac, na čo sa môžeme tešiť v spoločnom emočnom prežívaní. Veď čo príjemnejšie pre slovenských rodákov „zdola či zhora“ môže byť, ak nie slávnosti a pocty emblematickým slovenským mestám (Deň mesta Sarvaš 23. júla). A hoci tieto riadky píšem uprostred júla, som presvedčený, že práve Sarvašania, ale aj všetka Slovač, ktorá sa tu zišla zo slovenskej Dolnej zeme v Maďarsku si okrem slávnosti mesta s pohnutím pripomenula krásne výročie: 140 rokov od narodenia najmilšieho syna slovenského národa v jeho modernej histórii – Milana Rastislava Štefánika, ktorý „dospieval a mužnel“ práve tu, v meste slávnych Tešedíkovcov, v ktorom na tamojšom evanjelickom lýceu úspešne zmaturoval a následne vkročil do jeho veľkolepého, hoci krátkeho životného príbehu. Aj my, Slováci na Slovensku, sme dávno v pokore a hrdosti neprežívali taký jedinečný rok, ako práve ten, ktorý má prívlastok M. R. Štefánika. Večná sláva i úcta chrabrému a príkladnému vlastencovi, ktorý nám dodnes ukazuje pomyselnú hviezdami osvietenú cestu vedúcu k láske k národu, domovine, nášmu vzácnemu Slovensku!

Kým príde „kanikula“, a ak by sme sa nebodaj nestihli vo väčšom počte zísť, zaprajem vám pohodu vo vašich domovoch, obývačkách či pitvoroch, príjemnosť rodinných stretnutí v sviežej tôni lugašov, kým vašim deťom od ucha k uchu vysmiate líca zafarbené sladko-lepkavou červeňou šťavnatých melónov. Veď gerege a iné pôžitky záhrad si teraz užívajme ako to najvzácnejšie, čím nám môže matka príroda zmierniť paskudu koronového roka.

Ľudo Pomichal