Na slovíčko s Imrichom Fuhlom

– Čo to znamená, keď hovoríme, že médiá pestujú, produkujú alebo šíria stereotypy prostredníctvom svojich novinárskych obsahov?

– Podľa mňa to, že niektorí kolegovia – novinári nevykonávajú dobre svoju prácu, sú povrchní, nezahĺbia sa do danej problematiky, odfajknú si povinnosti zvolením si tých najjednoduchších, najmenej náročných a vlastne najlacnejších „riešení“ zjednodušujúcimi, až príliš zovšeobecňujúcimi, schematickými, najčastejšie neobjektívnymi a zaujatými výrokmi. Je to pravý opak toho, čo by mal robiť dobrý novinár. Stereotypy svedčia skôr grafomanom.

– Aké stereotypy sú najviac zastúpené v médiách a na sociálnych sieťach v Maďarsku?

– Nie som bádateľom ani príliš dobrým znalcom tejto problematiky, občas ma tie stereotypy v médiách zato tiež dokážu nahnevať. Spomeniem napríklad degradujúce zobrazovanie nežnejšieho, vraj slabšieho (v skutočnosti možno práve silnejšieho) pohlavia. Myslím na vyslovene tzv. sexistické urážky, ale aj oveľa prefíkanejšie „idylické“ obrazy s mamičkou v kuchyni („Však tam je jej miesto či nie?“) a oteckom pred televízorom („Azda nikto nemyslí vážne, že aj hlava rodiny by sa mala zapojiť do domácich prác?“). Stereotypy, žiaľ, kvitnú aj v súvislosti s národmi, čo my, ako predstavitelia národnostných menšín, prežívame oveľa citlivejšie než tzv. riadni občania väčšinovej spoločnosti.

– Samozrejme, veľmi často si v médiách môžeme všimnúť stereotypy týkajúce sa národnostných menšín. Ktoré stereotypy najčastejšie nachádzate v maďarských médiách a ktoré sa týkajú napr. Slovákov?

– To, čo ma osobne najviac dokáže naštvať, sú stereotypné výroky o tom, že „vy ste zato dobrí Maďari“. Pravda, mnohým asi nie je jasný ani rozdiel medzi pojmami štátna príslušnosť a národnosť, horšie je, keď (napríklad politici) vedome zavádzajú: „Prijali sme vás... / Príkladne sa o vás staráme... / Asimilácia je prirodzená vec... / U nás sa ale majú tie menšiny... / Nevadí, že zabúdate svoj pôvodný materinský jazyk, hlavné je, že pekne spievate a tancujete...“ Škoda, ale nielen u nás, doma, ale aj v našej materskej krajine, na Slovensku často balamutia stereotypmi o nás. Napríklad tým, že nás chvália za našu vraj obdivuhodnú, maximálnu lojalitu voči štátu, v ktorom žijeme. Bez ohľadu na to, do akej miery je tento predpoklad skreslený, presne vieme, že myslia pritom stále na „svojich“ Maďarov na Slovensku. Ale potom prečo nás do toho vôbec pletú, prečo si to nevyjasnia priamo s nimi, prečo nás používajú ako prostriedok? Sami o sebe nie sme dosť zaujímaví, musíme stále niečomu a tým aj niekomu slúžiť?

– Prečo je dôležitá mediálna gramotnosť – čo to vlastne je?

– Musím sa priznať, že celkom presne sám neviem. Mladší by mi to mohli pritom aj odpustiť, veď ako takmer 60-ročný som prvú polovicu svojho života prežil bez počítača, laptopu, mobilného telefónu a internetu, teda žiadne „Copy-C – Copy-V“, nijaké e-booky, e-slovníky, weby, drôtové a bezdrôtové siete a podobne... Občas s nostalgiou myslím na naše niekdajšie mediálne-mladé kolená, pravdaže aj tá papierová doba mala svoje čaro. Výhody a nevýhody mediálne vzdelaných – gramotných E-I-X-Y+- novších generácií sú asi predurčené našou post-post-post/až sprost/modernou dobou, rodinou a školou. Ja osobne tie decká s mobilmi prirastenými k ruke naraz obdivujem aj ľutujem a neviem sa pritom rozhodnúť, či majú šťastie, že spomínanú nedigitalizovanú éru v živote nezažijú. Akoby boli súčasne obohatení a ochudobnení o čosi, o čom ani nevedia. Faktom je, že život vyžaduje od nich iné schopnosti a zručnosti ako onoho času od nás. Či je to lepšie a či horšie? Bude to ako s onô dolnozemskou slovenskou manželskou neverou a následným zistením s príchuťou večne platnej životnej múdrosti: „Ňiňto lepšô, ňiňto horšô, iba inšô...“

(storyteller.rs)