Vždy, keď sa na človeka bieda valí, je lepšie rozpomenúť sa na krajšie okamihy, ktoré nám život nachystal. Je to znamenie, že v nás pretrval optimistický duch. Utvrdenie sa v tom, že cez príkoria, ktoré nám nastavujú neovplyvniteľné okolnosti, sa nedá preniesť umáraním sa v strachu. Leda ak zľahčením situácie, reku, aj horším sme už prešli. A stále sme tu!

V adventnom stíšení sme aj takto šacovali v koronavírusovom zajatí prežitý rok. Kým zasadneme za sviatočný stôl, precítime dar Vianoc a s nádejou, že vkročíme do nádejnejšieho roku 2021, odtrhneme posledný list v kalendári, žiada sa nadchnúť, povzbudiť. Nie vždy podobné pohnútky napĺňajú len meditačné slová z Biblie či nápevy kolied s vôňou vanilky.

Osobne mám naporúdzi „moju knihu roka 2020“: Koloman Sokol – Maestro de los Maestros, dielko spisovateľa, publicistu a scenáristu Eugena Gindla. Sám príbeh zrodu 111-stranovej knižočky, v ktorej génius slovenskej grafiky Koloman Sokol rozpráva svoj životný príbeh, je strhujúci. Ešte v roku 1996 oslovil legendárny fotograf Tibor Huszár nášho spoločného priateľa Eugena, či by nespracoval výpovede majstra, ktoré Tibor nahral v Tucsone v USA so synom Kolomana Sokola – Jurajom. Skvost uzrel svetlo sveta až takmer po 25 rokoch, a to aj preto, ako píše v predslove Gindl, ktorý takisto navštívil umelca v Arizone, že „majster Sokol sa rozhodol, že celý text môže byť uverejnený až desať rokov po jeho smrti. Dôvod: obával sa, aby sa jeho spomienky nikoho nedotkli.“

Podeľme sa ale o tie, ktoré sú hodné k premýšľaniam, ak sa vynára osobnostná identita Kolomana Sokola. Muža ohromnej charizmy, ktorý, hoc „s uzrozumením“ prijal v junošstve pomaďarčovanie uhorského Slováka z Liptova, všade, kde dokladá v desiatich kapitolách nazvaných podľa miest a štátov, s ktorými bol jeho život v rôznych etapách aj príbehovo spojený (Liptovský Mikuláš, Košice, Bratislava, Praha, Paríž, Mexiko, Amerika, Slovensko, opäť Amerika...), prečnieva jeho krištáľovo-názorová osobitosť, ktorú formoval 100 rokov, 1 mesiac a 1 deň. A tak iba v útržkoch z knihy – Koloman Sokol autenticky v roku 1996.

„Ešte raz: dnes viem, že nie som Maďar. Viem však aj to, že som sa ním nestal vďaka Československu. Až v Prahe som sa stal naozajstným Slovákom. Na prvom mieste sa však cítim byť človekom, som obyvateľom tejto planéty, to ma spája so všetkými ľuďmi na svete. Na druhom mieste som Koloman Sokol. To je moja značka kvality, kvalita mojich génov, kvalita môjho nadania. Až na treťom mieste som Slovákom. Môžem byť hádam dobrým Slovákom aj bez pátosu, bez všetkých tých rečičiek. Tým, že robím dobre, že obstojím vo svetovej konkurencii.

Nepáči sa mi, ako sa Slováci dnes hádajú, ako na seba štekajú ako šakaly nad zdochlinou. Chýba nám sebavedomie, ako Slovákom. Viem, o čom hovorím, dlho mi trvalo, kým som ho sám získal. Vo svete, vlastnou prácou. Tu v Amerike sa cítiš ako vo svete. Na Slovensku sa sveta boja. Podozrievajú svet, že im chce uškodiť.“

Liptovský rodák nielen ako výtvarník, filozof a svetobežník, ale najmä ako človek, ktorý pracovitosťou zúročil dar Pána, aby rozvil talent do svetovosti, je pre mňa anjelom milosrdenstva, apoštolom dobroty. Jeho pokora je prímerom toho, že ak sa chceme obklopiť múdrosťou a potechou v časnosti, nie vždy sa musíme utiekať iba k Bohu.

Zavše sa oddá pripomenúť posolstvá našich velikánov, k ľudskosti ktorým prirovnať sa je kýženou bázňou. Z výsosti tatranského Kriváňa i púštnej páľavy Arizony, kde mesiac po stých narodeninách 13. januára 2003 Koloman Sokol zavŕšil epopeju hodnú legendy, sa pre nás stal veľký majster svetlým príkladom, ako v priezračnosti mysle a činov, v súzvuku s prírodou a ľuďmi, prežiť jedinečný a nádherný tvorivý život.

Nech vedomie tejto jeho nadčasovosti sprevádza na celom svete Slovákov v skutkoch každučký deň po celý rok 2021!

Ľudo Pomichal