Farár Pavol Blaho starší, neskorší bratislavský kanonik po skončení teológie v Ostrihome v roku 1870 bol rok kaplánom v Senondreji pod Pilíšom a následne prešiel do Holíča na Záhorí. V poviedke Všetci ľudia, ako malé deti z knihy Slabí a mocní, ktorá vyšla po prvej svetovej vojne spomína, že na fare v Holíči bývalo za letných prázdnin v sedemdesiatych rokoch 19. storočia veľmi živo.

Pravidelne sem prichádzali letovať generál Waterfliet, ktorého počas bitky pri Solferine dal veliaci generál Gyulay za nečinnosť takmer popraviť, ďalej výborný viedenský portrétista Hans Canon, vlastným menom Johann B. Strašiřipka a štátny tajomník z Pešti – B. de Sziget niekde zo Šariša. A práve kvôli nemu sem raz zavítal rovno z Oravy mladý muž menom Albert Apponyi. Prišiel štátnemu tajomníkovi „radostne zvestovať, že mu Slováci z volebného okresu bobrovského samoprví otvorili bránu do snemu v Budapešti“.

Holíčsky farár vystrúhal oslavnú reč v nemčine a klaňal sa mu takmer ako novému prorokovi a spasiteľovi uhorskej krajiny. Duchovný Blaho popisuje, čo sa dialo ďalej asi takto. Na farárov prívet Apponyi odpovedal krátko a – po slovensky. Spoločnosť pri stole bola z toho vyjavená, preto svoj rečový zázrak vysvetľoval ďalej už po nemecky: „Náš dobrý slovenský ľud poctil ma svojou dôverou, vyvolil si ma za svojho zástupcu na krajinskom sneme. Slušalo sa, ba je povinnosťou každého poslanca, reč ľudu si uctiť, aj sa ju naučiť!“

Budúci minister na presadenie jedinečnosti maďarčiny vraj skutočne správnou slovenčinou pozdravil svojich Oravcov. Pavol Blaho, inak strýko peštianskeho poslanca za Skalicu Pavla Blaha ml., uzavrel príhodu slovami: „Ako minister kultúry uctil si, zamiloval, ba privinul si slovenčinu k srdcu tak mocne, až ju vo všetkých školách zadusil. Dokázal byť i horlivým zástupcom toho dobrého slovenského ľudu, lebo Slovákom všade stúpal na päty“.

Jozef Schwarz